Wicked

Kapitola XXVII.

„Neexistuje iný spôsob, než prebudiť tvoje skutočné schopnosti," rozprávala mama a ďalej si hrýzla necht na palci. Mala ho už totálne rozflákaný a pokožku na prste zapálenú. Ignorovala to.

Amber pozrela von oknom, pomaly sa stmievalo. No nech si jej mama hovorila, čo si chcela, ona do toho nechcela ísť. Iste, bolo to hrdinské, zachraňovať svet pred zlom, no malo to pár háčikov, ktoré ju brzdili v jej bezhlavom odhodlaní.

Ako napríklad to, že celá táto situácia vznikla kvôli mame. Prečo by mala žehliť prúser vlastnej matky?

A prečo by sa mala vystavovať nebezpečenstvu? Nevedela ani len, proti čomu má bojovať, nikdy v živote neurobila ani jedno jediné kúzlo, no predsa jej tvrdili, že je talentovaná čarodejnica, ktorá zvládne očarovať i vesmír.

Neuveriteľné. Smiešne. Nonsens!

„Ale ako zistíte, kto to urobí?" opýtala sa.

„Ten človek to bude vedieť. A bude mať na dlani tetovanie kľúča. Zobrazí sa rovnako ako tvoja kľúčová dierka," rapotala ďalej jej mama.

„A to máme každému teraz pozerať na ruky?" nadvihla Amber obočie.

„Nie, to nemôžeme," zapojil sa do strategickej debaty dedo. „Musíme niekoho nájsť. No nikto z rodiny, ktorí to robili, už neexistuje."

„Takže sa skrátka nemôžem nechať odomknúť," skonštatovala Amber.

Bolo to, akoby nemala možnosť slobodnej voľby. Obaja rozprávali o tom, čo treba spraviť, čo má ona spraviť, no predsa sa nikto nespýtal, či si na niečo také trúfa. Amber síce nebola proti záchrane sveta, no ísť do boja pripravený a odhodlaný bolo niečo úplne iné ako ísť bez zbrane a absolútne bezradný.

„Musí existovať spôsob. Musí existovať človek. Neviem, ako ho nájdeme, ale musí existovať."

„Určite je v tomto meste," povedala mama. „Neexistuje, že by bol niekde inde. Ľudí, ako sme my, toto miesto priťahuje. Je síce zvláštne, ale podvedome skrátka cítime, že sem patríme. I ten človek tu určite niekde bude. Len ho musíme nájsť."

Amber prevrátila očami.

„Problém však je, že nemôžeme viac čakať," rozprávala ďalej mama. „Musíme Amber zničiť skôr, než sa narodí tá vec, ináč to už nebudeme musieť vedieť zastaviť."

„Takže ich chceš napadnúť?"

„Samozrejme, že áno," povedala. „Nemôžeme tu len tak čakať so založenými rukami a dívať sa nato, ako všetko spustošia."

„Ako chceš nájsť niekoho, kto ma odblokuje?" opýtala sa Amber.

„Už viem," tleskla rukami dohromady. „Práve som si na niečo spomenula."

„Na čo také?" pozrel na ňu dedo.

„Predtým, ako si ma zobral k tomu mužovi, videla som ho vo svojej vízii. Premýšľala som nad tým, ako by som mohla byť silnejšia a zrejme som zaspala. Možno to bolo nejaké jasnovidectvo, skrátka, videla som toho muža v hojdacom kresle. Vtedy som ale nevedela, čo to vlastne znamená. Ale potom, keď si ma k nemu zobral, mi to došlo."

„A čo odo mňa chcete?" opýtala sa Amber. „Ako to mám spraviť ja? Nikdy v živote som nič také nerobila," pokračovala v návale výhovoriek.

„Neboj sa, zvládneme to," usmiala sa na ňu mama. „Poď sem a tu sa opri."

Amber ju poslúchla, posadila sa na posteľ a potom sa chrbtom oprela o stenu. Na tejto posteli spával dedo, no teraz sedel na lavici a ona sa troška skĺzla nadol, aby sa mohla pohodlne natiahnuť.