Wicked

Kapitola XV.

Očakávali by ste, že keď žijete v mŕtvom meste, nezúčastnite sa počas tak krátkeho časového intervalu viacerých pohrebov. Väčšina obyvateľstva totiž už dávno odišla na druhý svet a mladšia časť sa pred rokmi odsťahovala za lepšími podmienkami.

A predsa, keď Christine už po druhý raz na seba navliekala tie isté čierne šaty a vytiahla zo skrine čierny kabát, zdalo sa jej to príliš skoro. Posledný raz si prehrabla svoje vlasy a odišla dole, aby sa mohla obuť. Jej otec už stál pripravených pri dverách, mama s nimi nebola. Vrátila sa naspäť do práce a ani sa len neobťažovala zavolať im. Očividne sa jej pohodlný život vo veľkomeste páčil viac než bývať v studenej chatrči, kde si musíte sami rozkúriť oheň.

„Kto vlastne zomrel?" opýtala sa Christine otca.

„Tvoj strážca."

Christine na neho pozerala, zabudla zatvoriť ústa.

„Zomrel kvôli tomu kúzlu?" spýtala sa šeptom.

„Nie," jej otec pokrútil hlavou. „To je to, čomu nerozumiem. Povedali, vraj bol mŕtvy už celé týždne. Z jeho chatrče sa šíril strašný smrad. Bol samotár a nemal žiadnu rodinu. Nikomu skrátka nechýbal. A na tú stranu mesta chodí len málokto."

Snažila sa to všetko spracovať, ale nedarilo sa jej.

„Bože, Christine," prehovoril otec a potom si pošúchal spánky. „Nechápem, ako tak môžeš fungovať bez toho, aby si sa nezbláznila. Len pred pár dňami sme ho videli živého. Urobil ten rituál, rozprával sa s nami. Ako mohol byť týždne mŕtvy? Bola to zombie, alebo čo vlastne?"

Christine mu položila ruku na rameno.

„Nepomôžeš si, ak budeš hľadať na všetko logické vysvetlenie. Musíš tie veci skrátka brať ako fakt. Neodišiel, pretože musel čakať až do momentu, kým nevyslobodí moje sily. Akonáhle si splnil svoju úlohu, mohol sa pobrať na druhý svet."

„Ako to môžeš vedieť?"

Mykla plecami: „Skrátka to tuším. A možno si to tušil i ty. Len máš pred takými vecami strach ako mama."

Nekomentoval to. Namiesto toho sa vzdialil a otvoril jej dvere. Bol čas ísť na pohreb.

Tak ako i na pohrebe jej starej mamy, i teraz sa pri miestnom cintoríne zhŕkol zvyšok obyvateľstva mestečka Crowfall. Vonku už bola poriadna zima, za posledné dni hustého sneženia pripadlo mnoho snehu.

Zahalení v čiernych oblekoch a šatách ľudia ostro kontrastovali s bielou pokrývkou mesta.

„Ako je možné, že hoci nikomu nechýbal, prišlo celé mesto, aby sa s ním rozlúčilo?" opýtala sa Christine.

„Pretože bol náš," pošepol jej otec.

„Ako to myslíš?"

„To, že naša rodina fušovala do mágie, kedysi vedel každý. Neviem, či o tom vedia aj teraz, alebo sa skrátka o tom prestalo rozprávať, no naša rodina mala kedysi v tomto meste u ostatných ľudí rešpekt. Či už to bolo z bázne alebo zo strachu."

Chcela sa ho opýtať toho omnoho viac, no boli už príliš blízko ostatných ľudí a on na ňu zasyčal, aby bola ticho. Schovala skrehnuté ruky do vreciek a potom spolu s otcom vošla do Domu smútku.

Považovala tak trocha za povinnosť, že pri rozlúčke s tým mužom bude stáť hneď pri ňom. Bol to on, čo na ňu čakal, aby mohol prelomiť pečať na jej schopnostiach. Vlastne, ona bola určite príčinou, prečo zomrel, o tom nepochybovala.

Spolu s otcom kráčali hneď za truhlou a pokračovali po chodníku, kade išli len pred pár dňami, keď pochovávali svoju starú mamu. Christine dýchala studený vzduch, ktorý ju štípal v nose a vháňal jej slzy do očí. Počula šepot obyvateľov za nimi, ale nevenovala im pozornosť.