Wicked

Kapitola XX.

Christine sa vrátila domov celá roztrasená. Vonku začal fúkať silný víchor, strhla sa snehová búrka. Oheň jej blikotal v peci, ale vyzeralo to, akoby sa chystal každú chvíľu pohasnúť. Celý jej plán padol a ona mala vo svojom vnútri veľmi zlý pocit. Akoby sa malo čosi skutočne pokaziť.

Zaklopanie na dvere ju vyrušilo z myšlienok.

„Chris, ty si už doma?" ozval sa jej otec, keď vošiel do izby. „Myslel som, že to bude na dlhšie."

„Neviem, čo sa stalo," povedala. „Asi som niečo veľmi pokazila."

„Na tom už teraz nezáleží," povedal. „Budúci týždeň odchádzame z tohto mesta. Keby sme tu mali kúriť, nedoplatím sa za drevo, plus na prerábku budem musieť nejaké peniaze i požičať. Mal som to tu predať rýchlo ešte predtým, ako ťa mesto stiahlo do celej tejto kaše."

Vietor sa znova rozfúkal a konáre neďalekého stromu treskli Christine do okien. Obaja sa strhli a hľadeli na okennú tabulu. Ten strom bol tak ďaleko, že aj keď fúkal vietor, konáre tam nikdy nedotiahli. To ako sa ohýbal, muselo znamenať, že vonku sa deje peklo.

Jej otec vykríkol a Christine zaostrila do tmy. Na okennej tabuli bola nalepená tvár, ktorá sa snažila vopchať dnu cez sklo, no nedarilo sa jej to.

„Čo to je, dopekla?" začula otca.

No ona podišla bližšie k oknu. V spleti rozviatych čiernych dlhých vlasov rozoznala Scarlett. Natiahla ruku a prešla ňou cez sklo. Zvlnilo sa pod jej dotykom ako vodná hladina. Chytila ju za prsty a potom ju pomaly vťahovala naspäť dnu.

Zabezpečila svoju izbu kúzlom a Scarlett sa preto nemohla dostať k nej. Ale teraz ju sem dobrovoľne vpustila a malo by to fungovať. A naozaj, Scarlett prešla oknom akoby to bol iba záves a zrazu stála uprostred izby. Počula, ako jej otec zatajil dych a totálne znehybnel.

Scarlett ho zbadala a slabo sa mu uklonila, no potom sa ihneď otočila k Chris.

„Deje sa niečo veľmi zlé," povedala jej.

„Ako je možné, že si sa sem dostala?" opýtala sa jej Christine. „Prepustil ťa?"

„Už nemá význam ma strážiť, keď sa mi podarilo varovať ťa. A hlavne, má problémy, keď ho ovládajú silné emócie. A momentálne sa strašne teší."

Christine prebehol po chrbte mráz.

„Videla si ich tam?"

„Áno," prikývla. „Začína sa obrad."

Christine nečakala. Obrátila sa k zásuvke a potom z nej vytiahla prívesok strieborného mesiaca. Bez slova pristúpila k otcovi a zapla mu ho na krk.

„Čo to je?" opýtal sa.

„Je to môj amulet. Urobí ťa neviditeľným, ak sa nejako neprezradíš."

„A čo ty?"

„Ja urobím to isté, len svojou hlavou. Na ďalší prívesok nemáme čas," povedala. „Musíme ísť."

„Ale kam?"

„Nie je to jasné?" odvetila netrpezlivo. „Predsa k močarisku."

Schmatla ho za ruku a spolu so Scarlett preliezli k oknu. Videla v tvári jeho otca obavy, myslel si, že je šialená, očakával, že narazí hlavou do pevného skla a prinajhoršom ho možno rozbije a poreže sa. No ona spolu so Scarlett poľahky prekĺzla von, držiac otca za ruku.

Spoločne prešli sklom akoby to nebola žiadna pevná zábrana a počula, ako zhíkol od prekvapenia. Nečudovala sa mu, boli na poschodí a momentálne sa pomaličky vznášali dole k zemi.