Wicked

Kapitola V.

Christine sedela na posteli a pred sebou mala na prikrývke rozložené karty. Bolo to presne tak, ako tvrdila Amber. Jej karty neboli z tohto miesta zmätené o nič menej, než ona. Vzdychla a potom ich schovala do škatuľky. Nemalo viac význam trápiť sa s nimi. To však znamenalo, že prišla o jednu zo svojich zaručených spôsobov komunikácie.

„Christine, si hotová?" ozvalo sa zdola.

„Hej," odpovedala naspäť a položila škatuľku do poličky.

Zišla dole po schodoch a z vešiaka zvesila čierny kabát. Pohreb starej mamy bol dneska. Zdalo sa jej, ako keby medzi jej smrťou a pohrebom uplynula celá večnosť. Kým zišli z kopca a prešli na ten oproti, kde bol cintorín, vonku sa viditeľne ochladilo. Christine si pritiahla kabát bližšie k brade a dúfala, že znova nezačne pršať.

Christinina myseľ akoby vypla počas celého pohrebu. Z obradu si nepamätala takmer nič, precitla iba keď už kráčali za truhlou smerom k čerstvej vykopanej jame, ktorá mala byť miestom jej večného odpočinku. Christine hľadela na lesklé svetlé drevo truhly a premýšľala, či je dobré alebo zlé, keď je veko zatvorené.

Hoci nečakala, že by sa na pohrebe okrem nich ešte niekto objavil, napokon sa tam zišla poriadne veľká skupinka ľudí. Mama vyzerala, že ju to dojalo, otec sa tváril, akoby to bola samozrejmosť. Za tých pár dní, čo tu boli, stihol zorganizovať popri práci už aj prerábku domu a zrazu to vyzeralo tak, že ak úpravy na dome dokončia, možno tu ostanú bývať. Christine si stále nebola istá, aký má nato názor.

Pokračovali po starom dláždenom chodníku, ktorého mačacie hlavy sa pod váhou ich nôh prevracali a voda pod nimi nepríjemne mliaskala.

Christine sa obzerala po okolí a sledovala hroby, ktoré tam boli. Kráčali čoraz vyššie, no všade videla iba staré náhrobné kamene. Väčšina z nich bola tak stará, až bolo nemožné rozpoznať nápisy na nich. Pár ich bolo prevrátených, staré drevené kríže sa už dávno rozpadli a zostali z nich iba zhnité palice trčiace pri slabo navŕšených kopčekoch.

Keď konečne odbočili a prechádzali k miestu, kde mali pochovať starú mamu, Christine zazrela jeden jediný hrob, ktorého nablýskaný kameň sa mdlo leskol. Zlaté vyryté písmená hlásili meno nejakého dievčaťa, ktoré umrelo zhruba v jej veku. A keď sa Christine pozrela na dátum jej smrti, s prekvapením zistila, že to bolo len pár mesiacov.

Chcela sa nato niekoho opýtať, no vedela, že jej rodičia by o takom niečom nemali ani tušenia. Bude sa musieť spýtať Amber, keď príde do školy.

Rozostavali sa okolo hrobu a Christine počúvala ešte kázanie akéhosi pastora. Neplakala. Iste, bolo jej smutno, že stará mama zomrela, ale bola s ňou iba veľmi málo. Vlastne, z ich rodiny plakala iba mama.

Christine sa pomaličky rozhliadala po ľuďoch, ktorí tam stáli a zazrela ho v dave. Bolo nemožné si ho nevšimnúť, hoci bol súčasťou davu, ľudia akoby sa od neho odťahovali a postávali vedľa.

Gabriel Bowman stál oproti Christine, ruky vo vreckách čierneho plášťa a stále ju prebodával svojim pohľadom. Dívala sa na neho, očami prechádzala po jeho tak troška orlom nose a rezanou bradou na hladko oholenou bradou. Jeho črty boli síce nezvyčajne ostré, no pôsobili príťažlivo. Tak troška chápala, prečo na neho dievčatá leteli. Bolo jednoduché zamilovať sa do jediného muža, ktorý nie je pôvodom odtiaľto a má takú silnú auru.

No ona nemala dôvod predstavovať si, ako romanticky sa dajú dohromady. Nebola ako Amber. Navyše, stále mala pred jeho mocou rešpekt a čosi v jej vnútri ju od tohto všetkého odhováralo. Ale bol tak strašne mocný. Stálo by ju obrovské množstvo námahy dostať sa na jeho level. Ako asi vyzerajú kúzla, ktoré vykonáva? Ako je možné, že tohto mestečka, kde sa vie všetko, nikto ani len netuší, kým je v skutočnosti?

Gabriel otočil hlavu do strany s očami stále prikovanými na nej. Chápala, čo jej chcel povedať. Chcel, aby sa vzdialila po pohrebe a stretla sa s ním bokom. Vedela si predstaviť tie klebety šíriace sa po škole, keby sa tam niekde zhovárali. Amber by ju možno i zožrala od závisti. Vyzerala byť milá a veselá, ale Christine vedela, že aj tie najlepšie dievčatá sa dokážu zmeniť na tie najhoršie beštie.

Slabo pokrútila hlavou, aby mu dala najavo, že jeho pozvanie neprijíma. Nebude s týmto mužom strácať čas, nech od nej chce čokoľvek.

Keď sa obrad skončil, ľudia sa začali pomaly rozchádzať. Christine zbadala známe hniezdo svetlých vlasov a vzápätí už jej Amber triasla rukou a želala úprimnú sústrasť. Iba mlčky prikývla a potom s ňou podišla troška bokom.

„Mrzí ma to, Chris," rozprávala jej. „Musí to byť pre teba ťažké."

„Hej, vďaka," odpovedala meravo. „Vlastne, chcela som sa ťa na niečo opýtať."

„Čo také?"

„Všimla som si, že po ceste sem tu v tomto rade je pochované nejaké dievča."

Amber zovrela pery: „Áno, je. Bola to naša spolužiačka. Stalo sa to v lete, predtým, než si prišla."

„Prepáč, nevedela som."

„T-to je v pohode," zakoktala Amber. „Musím už ísť, uvidíme sa v škole."

„Amber?"

„Čo je?" zaúpela a očami skontrolovala ľudí, ktorí ešte postávali na cintoríne.

„Čo sa jej stalo?"

„Utopila sa," zašepkala Amber. „V močarisku za vašim domom."