Wicked

Kapitola III.

Keď Christine ráno vstala, vedela, že dnešný deň bude katastrofa. No keď zišla dole do kuchyne, kde sa jej mama bezmocne snažila rozdúchať oheň, pochopila, že v tomto dome existuje ešte niekto, pre koho je dnešok totálna pohroma.

Jej mama práve nadávala, keď sa jej pokrčený papier nechcel chytiť. Vzdychla a vzala ďalší výtlačok novín. Lesklé letáky nikdy dobre nehoreli.

„Ukáž, skúsim to teraz ja," povedala jej namiesto pozdravu.

„Vďaka," usmiala sa na ňu mama, ale Christine v jej hlase aj tak začula podráždenie.

„Nepáči sa ti tu, čo?" podotkla Christine.

„Žartuješ? Toto mesto je príšerné," rozhodila rukami. „Je to tu totálna diera, nič tu nie je. Bola som dnes v jediných potravinách, ktoré sa tu nachádzajú. Nič tam nemali. Rozhodla som sa, že budem chodiť autom do najbližšieho normálneho mesta."

„Asi tu nie je veľa zákazníkov, čo by nakupovali," mykla plecom Christine.

Bola presvedčená o tom, že existovali aj horšie veci, než potraviny s malým sortimentom tovaru.

„Ale najhorší sú tí ľudia," objala si jej matka ramená a potom ju striaslo.

Christine predpokladala, že zato môže chlad v izbe, než odpor k tým ľuďom. Aj jej v noci vyhasol oheň a keď ráno vstala, cítila poriadnu zimu. Nevedela si predstaviť, aké to bude neskôr, keď prídu poriadne mrazy.

Keď jej dcéra nereagovala, mama pokračovala: „Všetci na mňa hľadeli akoby som prišla z iného sveta. Akoby som prišla v nejakých handrách a popritom som tam bola asi jediná, čo bola normálne oblečená. Správali sa čudne, neustále zízali..."

Christine zatvorila dvierka na peci. Ohník sa rozhorel. Bol čas vyhnúť sa matkinmu hysterickému záchvatu.

„Dnes idem do školy," dodala na vysvetlenie.

„Jasné, takmer som nato zabudla."

Chrisine nechápala, prečo ju dnes vyhnali do školy, keď bol ďalší deň pohreb starej mamy a aj tak zostane doma. Ale dnes ráno možnosť ísť do novej školy uvítala, zostať s mamou v dome by znamenalo peklo. Navyše, potrebovala sa konečne odreagovať.

Od momentu, ako sa tu objavili, ju sprevádzali samé zlé znamenia. Sklá praskali, oheň vyhasínal, elektronika vypadávala. V noci počúvala nad hlavou pravidelné kroky, hoci vedela, že nad nimi je iba povala, kde nikto nebýva. Hoci jej mama nemohla nič z tohto vedieť, bola si istá, že keby to počula, zošalela by.

Christine vytiahla malý skladací dáždnik, obula sa a keď na seba natiahla svoju obľúbenú bundu, vybehla von. Cesta dole kopcom do mesta bola klzká a vonku bolo kvôli hustým mrakom šero. Keď prešla popri opadanom strome, ktorý stál na ich pozemku, zakrákal na ňu havran. Čudovala sa, prečo sa radšej neodletel niekam skryť pred dažďom.

Keď zišla z kopca a začala vchádzať do historickej časti mesta, pochopila, čo jej mama myslela tým, že ľudia boli zvláštne oblečení. Mali na sebe staré bundy a kabáty, rozflákané tenisky. Dievčatá nenosili moderné šik veci, aké mali na sebe jej bývalé spolužiačky. Namiesto toho mali jednoduché vlnené šaty alebo staré kárované košele. Nevyzeralo to na nich však módne, ale akosi... zaostalo.

A bolo to presne tak, ako povedala mama. Všetci do jedného na ňu zízali. Každý, kto ju zazrel si ju premeral odhora nadol, akoby bola nejaký výstavný kus v múzeu. Keď sa im stretli pohľady, nemali dokonca ani len toľko slušnosti, aby sa odvrátili. Christine premýšľala nad tým, či zato mohli jej prefarbené čierne vlasy, alebo oblečenie, ktoré mala na sebe. Alebo možno iba fakt, že bola nová v meste, kde každý každého poznal.