Na Všetky Strany

92.

Silno som objala Mika a rozlúčila sa s ním.
Bude mi smutno aj ten týždeň ale nejak dúfam ze ten čas preletí.
Ani som nevedela ako som sa rýchlo spriatelila s nm a zblížila, je mi, dá sa povedať ako brat.
Som rada že ho mám vo svojom živote.
Najlepsie je podľa mňa mať dobrú rodinu a priateľov.
Aj to prvé aj to druhé tak je.
Som vďačná za Tomáša aj Mareka.
Poslednú dobu som si začala uvedomovať koho v živote vlastne mám.
Neviem si bez nich predstaviť život.
„Idem,Ahojte!”
Takto to vyznelo príliš formálne.
Tomáš odchádzal zo sklonenou hlavou.Keď už odišiel po podchod my sme sa s Marekom otočili a pomalým krokom išli na Tomášov byt.
„Máš na zajtra toho veľa?” spytoval sa Marek.
„Ani, nie.”
„Hmm,a..a..a,o ktorej ráno ideš do školy?”
„O pol ôsmej.”
Snazil sa Marek o nejakú dlhšiu konverzáciu len mne sa nechcelo.
Nechcelo sa mi rozprávať, nemala som chuť.
Zajtra idem do školy a Tomáš odišiel nič sa mi nechcelo.
„Ale Ester! Netrucuj!”
Hovoril ako keby mi odpovedal na moje myšlienky.
„Ja?Nie.”
„Trochu života,pozri nemôžeš byt skleslá a chodiť ako múmia kvôli Tomášovi alebo nejakému bezcennému Mikovi.
Musíš žiť, tu a teraz.Lebo nikdy nevieš kedy nastane ta hodina.
Vschop sa!”