Moralista

1.1

Steiner prechádzal tichú uličku na Nivách. Bradatý päťdesiatnik, židovský zlatník zazvonil na dvere domu číslo 20, do jednej z mnoho bytoviek v oblastí medzi Autobusovou stanicou a Mýtom. Zišiel mu otvoriť územčistý drobný mužíček s obrími zelenými očami a červenou pomádou na hlave. –Už sme vás očakávali. Steiner bez slova nasledoval chlapíka na druhé poschodie. Dom pre svoju výšku, t.j. dve poschodia nemal výťah, ale nikomu to zjavne nevadilo, iba ak tým dôchodkyniam, ktorým bolo večne treba pomáhať s nákupom. Na spráchnivených dverách číslo 8 pán potočil guľou a zadal číselný kód. –Nech sa páči, vstúpte. Steiner si zavesil na vešiak kabát spolu s židovským klobúkom a poškriabal sa na brade. Jednoizbový byt s kuchyňou. Byt bol takmer celý zaprataný z nejakého dôvodu kvetinami, väčšinou zvädnutých. Po starom drevenom okne skĺzali dažďové kvaple, aspoň ho trochu umyli.

Za stolom pri okne stál Albert Ford, štyridsaťšesť ročný vysoký tučný chlap so strniskom, krátkymi hnedými vlasmi dôkladne učesanými, rovným väčším nosom i malými prasacími tmavohnedými očami. Pán Parôžtek, ako sa slizký ryšavec volal, priniesol tácku s dvoma šálkami kávy a odcupital do kuchyne. –Vitajte! Prosím, urobte si pohodlie. Paroháč, môžeš ísť! Malý mužíček zabuchol dverami a šiel do svojho bytu 7, ktorý s týmto susedil. –Nech sa páči,-ponúkol Al Steinerovi kávu. –Takže, pán Steiner.

-Volajte ma Abrahám, to je príznačnejšie,-zažartoval dobrosrdečne. –Akiste... Al si sadol a zastavil: -Viem o všetkom. Máte, čo som chcel?

-Mám,-predložil Alovi Steiner fotografiu starého lekára z dofarbovanej fotografie z ročenky. –Nuž, ide o to,-predbehol Steiner, -Toto je veľký problém. A odporučili ma vám. Vraj zbavujete ľudí problémov ako sú nepríjemní ľudia. Tí vymáhači. Hrozný človek, má po sedemdesiatke, ale vyzerá ako päťdesiatnik aj sa tak cíti. Chce sa oženiť s mojou sotva osemnásťročnou prvorodenou, mojou Klárikou. Nemôžem dovoliť aby sa zaňho moja dcérka vydala. Je príliš tupá a mladá, zaľúbená do nechutného starca, ktorý pochoval päť žien! Vraj veľká láska! Nuž tuná doktor Edvardov rád okráda ľudí o nemalé imanie pokiaľ je to možné, robí si z nich posmech. On je chirurg, viete, zlé recenzie naňho zrovna síce nemám, ale tiež operuje iba vybranú spoločnosť. Už je to na nevydržanie! Chystá svadbu! Už sa zasnúbili, my s manželkou však o tom nechceme ani počuť! Je to zlý človek, verte. Potrebujem sa ho zbaviť!

-Ako to myslíte zbaviť?,-fiškálsky sa spýtal Al s prekríženými prstami. -Máte tým na mysli zabiť?
-Božechráň,-vykríkol Steiner. –Nie! Ja som veriaci človek, to je odporný zločin! Smrť by som neprial ani najhoršiemu nepriateľovi.

-Ale no,-zasmial sa Al, -nevravte že by vám jeho smrť nepadala vhod. Sám nemôžte nič zrobiť, ale chcete sa ho zbaviť. Aké iné východisko poznáte? Nie, žartujem, ja ľudí nezabíjam, nie sme agentúra nájomných vrahov. Slušní ľudia tomu vravia vymáhanie, pán Steiner.

-Vymáhanie,-zamrmlal prestrašený Steiner a stŕpol v kresle. –To je to pravé slovo.

-Bojíte sa o vaše renomé, česť? Steiner prázdnym pohľadom díval sa užasnutému Alovi do oči. –Trafil som klinec po hlavičke, dobre, dobre nebuďte ako mŕtvola. Dve a pol kila.

Steiner vytiahol 5 50 eurových bankoviek v trse a podal ich Alovi. –Tu máte a robte čo uznáte za vhodné.

-Buďte si istý, že zajtra už vaša dcéra na nejakého Edvardova, akože sa volal, nebude ani pamätať, sobášnych podvodníkov som poslal za mreže už stovky-uisťoval rozpačitého Steinera Al. –Môžete ísť. –Ďakujem vám! Steiner si dal klobúk a kabát, podal si s Alom ruku a opustil miestnosť. Al sa diabolsky zarehotal a zavolal Parôžtekovi,-Počítač, Karolko!