Moralista

2.2

Otcova pracovňa bola aj celkom veľká miestnosť s africkým gýčovým nábytkom, ale už spomínaným dubovým stolom. Parkety i celá miestnosť pôsobila archaicky až stredoveky, neraz sa tu cítil ako na starom nemeckom zámku alebo francúzskom hrade. Oproti stolu boli dve kreslá, menší gauč, stará nefunkčná telka a obrovská knižnica.

Dano s Juniorom si sadli do kresiel a dievčatá na pohovku. Rýchlo som roztiahol tabuľu, nachádzajúcu sa za stolom, vzal fixku a ukazovadlo. Dano si s Juniorom zapálili cigaretku a alkoholom ponúkli striedmu Soničku. –Ale sesternička, ideš znova za slušňáčku?,-smial sa Junior, -no no no, len sa nerobte,-prízvukoval. Daniel sa smial a ja som sa tiež nemohol ubrániť smiechu, keď videl ako Sonka vypúlila obrovské egyptské oči na Juniora a nemotorne sa snažila vyhodiť iskru v zapaľovači. Dano sa rehotal ako divý, Junior ho ale rýchlo utíšil, keď videl že som zvážnel, aj keď som v jeho očiach tú iróniu videl, chcel som mu odvrknúť, ale predbehol ma nonšalantne: -No, ale náš Andy by nám bol snáď niečo chcel povedať.

-Dobre, vravím vám, že idem do toho len kvôli naliehaniu otca.

-Myslíš si že ja som na tom inak?,-ozvala sa Sonka a prekrížila si nohy do staroegyptského sedu.

-Vy ste riadni suchári, poviem,-rozohnil sa Junior, -vážne sa nedivím. S vami nie je žiadna zábava, povedz Dano, ako sme sa vtedy hrali na indiánov, a oni sa báli chytiť papierový skalpel do rúk.

-Drž piču, Maťo a počúvaj ma dobre? Aj tak som mozgom ja, tak ma neponižuj a seď jak päť peňazí, až potom jak ja dohovorím, si môžeš dovoliť utrúsiť námietku. Vyjavený Junior sa smial do popuku spolu s Danom na mojom nevinnom výbuchu hnevu. Nevedel som sa hnevať, a keď už aj, pôsobil som komicky pre široké okolie, preto ma život naučil byť chladnokrvným. –Ale, ale, kráterček praskol? Aby som sa nepopálil na nožičkách,-rehnil sa detinský Daniel, ktorý sa mentálne zasekol na veku 12 rokov, aspoň tak niekedy pôsobil. –Nevšímaj si ich, Andy,-povedala Sonka, -radšej nám povedz čo máš na srdci. –Tak teda, ide o to, že nás je osem. Napíšem teda dvanástku, to je tretia mocnina dvojky alebo aj dvojnásobok štvorky. Logicky vám dôjde, načo sem do piči ťahám matiku, ale uvedomte si to. Sme štyria, oni sú štyria. Dokopy osem. Ak od osem odčítame štyri, dostaneme číslo totožné, čo je presne 50%. To je dvanásť a pol percentný podiel pre každého. A ak chcete, aby každý z nás mal podiel dvadsaťpäť percentný, treba sa ich zbaviť, čo najskôr a čo najúčinnejšie. Nemám na mysli nič nelegálne samozrejme, všetko vo veľmi miernom rozpore so zákonom.

-A čo teda? Ad, tieto reči ma vážne unavujú, môžem sa slova ujať ja,-navrhol Junior a ja som sa potupený s úzkosťou hodil do kresla, vysedenom po juniorovi. Soňa ma utešovala s voňavým marhuľovým egyptským dychom, pripomenul mi dovolenku v Tunisku: -Aspoň si sa snažil. Nebolo to také zlé.

-Ticho!,-dupol nohou prenikavým hlasom Junior. –Všetkých sa zbavíme, nevravím že ich zmasakrujeme, nejsme oni. Ale nejaký účinný prostriedok sme s Danom vypracovali. Danielko, povedz že ho nášmu kokôtikovi a sesterničkám! –No jasné,-vstal Dano, odetý v kravate a saku, bol mi na posmech, so smiešnou načuchranou prehadzovačkou vyzeral ako Trump pred voľbami. –Každý z nich má už u nás nejakú tú zmienku, môžeme ich dostať za mreže, ani sa pri tom neohrozíme. Keďže náš ctený strýko Michal pracujúci na súde ma najradšej Tonka a dedka, rád nám pomôže, korupčne či nie, vybabreme s ním a tak nám každému pripadne pätinový podiel. Nebodaj by sa vzpierali, sme donútení prejsť drastickejšou cestou, zmlátime ich, alebo hocičo iné, umlčíme ich a my dostaneme každý štvrtinu firmy. A potom, užijeme si ako králi, to mi verte! Mne táto myšlienka vôbec nebola cudzia, čo viac, bola legálna. Áno, moji bratranci patrili žiaľ k domasedskej odnoži, ktorí už ako trojroční vedeli rozdelenie zbraní podľa dostrelu a ich prvé slovo miesto mama a tato boli smrť či puf-puf ako robí pištoľ, tak dramaticky a rázne na nich vplýval môj staromódny dedo, ktorý ak si toho veľa nezažil, tak minimálne určite prečítal odzadu spredu aj si pozrel všetky mafiánky a westerny. Aj keď na bitie som mal názor aký som mal, všetko nemohlo byť pod môj obraz dokonalé. Boli to takí bitkári, ale vekom ich to prechádzalo. Daniel však veľmi rád utrácal peniaze a sekeru mal snáď v každom podniku v meste.

-Výborne, Dano, predsa v tej hlave nemáš nasraté!,-uštipačne som povedal. -Dovoľ,-urazil sa Daniel, napil sa tajnej rodinnej čerešňovice a opýtal sa: -Tak čo, ideme do toho?