Moralista

7.1.1

Ráno som sa zobudil na slnečné lúče, ktoré zostra dopadali na posteľ. Viky sa už zrejme umývala alebo čo, skrátka jej posteľ bola uhľadená. A to som mal teraz ja vo zvyku stávať skôr, nevedel som príliš dobre spávať. Či za to mohol ten šok z tých udalostí z parkoviska alebo mi mozog stále pracoval kvôli práci a prehodnocovaní všetkého, to neviem. Nahmatal som okuliare a pozeral sa na okno. Vzal som si hodinky, ukazovali pol desiatej. Včerajšie posedenie s Danom, Soničkou a Klaudi zrejme bolo intenzívnejšie a záživnejšie, než som predpokladal. Celkom ma aj pobolievala hlava, asi som to s tým alkoholom trochu prehnal. Dôkazom toho bolo aj to, že som si takmer vôbec nič nepamätal. Iba to, ako mi Dano nalieval asi štvrtý pohárik dobrej vodky, a ja som ho žoviálne varoval. Ešte som sa trocha pomrvil a vstal som rozostrieť závesy. Bol síce chladný koniec novembra, ale keď slnko svietilo, bolo v izbe príjemné teplo a k tomu už hrial aj radiátor. Napokon, ako som začul nebol som jediný, ktorý ponocoval. Oliver znova kvalitne poťahoval, zrejme sa pripravoval po prázdninách na zajtra do školy kvalitným spánkom. To sa však nedalo povedať Jakubovi. Zhruba od tých nepríjemných udalostí často chodieval v noci po chodbe, alebo do kuchyne. Okrem toho chodieval vždy neskoro domov alebo v tom horšom prípade, nedošiel vôbec. Rodičov to ale prirodzene netrápilo, hlavne, že Olinko bol v poriadku.

Keď som sa vrátil z balkóna, práve do izby vošla Viky a vyčítavo na mňa zazrela. Zopla si vlasy a uštipačne si ma doberala: -Dobré ránko, mon chéri, nebolí ťa hlavička? Zamrnčal som a šiel za ňou. Chcel som ju objať, no ona sa mi obratne vyšmykla a zapínala si svoje hodinky. –No no no, zaslúžil by si si radšej facku! –Začo?,-zmätene som na ňu hľadel. Ona sa len pousmiala a ironicky odpovedala: -Popremýšľaj, Andynko! 

Nato sa ozvalo klopanie na dvere. "Mama. Čo zas chce?" prešlo mi hlavou, hodil som na seba župan a otvoril som. Tentokrát to ale nebola moja všetečná matka, ktorá si neustále našla nejakú výhovorku, aby nám dvom mohla prerušiť pokojné ráno. Bol to Jakub. Prezlečený, upravený a citeľne navoňavkovaný. V tvári mal však smutný výraz, nezdal sa byť nadšený. Ale tak to bol typický Kubo, úsmev som mu naposledy videl tak možno pred dvanástimi rokmi, keď ho tatko náhodou pochválil za pekný koláčik na pieskovisku. Vyzeral však, že sa niekam chystá. –Čo je, Kubo?,-pretrel som si ešte raz oči. Zaliečavo sa opýtal a poškrabal za hlavou: -Bráško, nemal by si mi žičnúť desinu? Prekrížil som si ruky a zaujal som veliteľský postoj. Tváril som sa prísne a nepriestrelne. –Vieš, Jakubko, ono by tu tých desať éčiek aj bolo, ale na čo ich chceš? Kubo smrkol: -No, ide o to že... Prerušil som ho mľaskaním: -Cccc...Kubenko, jedným slovom. A dobrú výhovorku poprosím, aj tak vieš, že prídem na to, ak ma znova oklameš. –Dievča,-vyšlo z neho,-tak dáš mi ich? Obhrýzal som si nechty a dobrosrdečne sa na zmäteného a umoreného brata pozeral. Vedel som, že má priateľku a to že nemá financie ma tiež neprekvapovalo. Ale nikdy si od nikoho peniaze nepýtal, a to mi na celej tejto veci akosi nesedelo. Nuž som sa ešte ráz rázne spýtal: -Dievča vravíš? Videl som na ňom tú nervozitu. Podoprel sa o stenu a ticho povedal: -Áno, priateľka. –Vydrž!,-odvetil som mu a zavrel dvere. Začal som sa hrabať v nočnom stolíku, ktorý si ale Viky zapratala učebnými materiálmi, notebookom a nejakými tými drobnými cennosťami. Dôveroval som jej, poznal som ju, moje peniaze by si bez dovolenia nikdy nezobrala. Napriek tomu sa mi akosi nedarilo ich nájsť. Nuž som na ňu zakričal, znova bola v kúpeľni a tentokrát sa líčila. –Viky! Kam si mi dala peniaze? Počul som zvuk tečúcej vody aj to ako Viky zavrela kohútik a ozvala sa: -Miláčik, dala som ti ich do spodného šuflíku, prepáč, ale nevmestili sa mi tam. –Ďakujem!. Bol som trocha zaskočený aj namrzený z toho, že sa Viktória správala tak trochu rozťahovačne, ale koniec koncov to bola len jedna zásuvka a nič také strašné, aby som sa s ňou hádal. Moje hmotné úspory, ktoré neboli v banke sa pohybovali okolo 400 eur a pravdupovediac som ich ani nemíňal, iba keby bol nejaký naozaj núdzový stav. Zvyšok som mal buď na kreditke alebo boli uložené v banke. 

Vytiahol som desaťeurovku a zavolal na Kuba. Ten ako psík stál razom pri dverách. Nevyzeral však veľmi vďačne, bol prinajmenšom taký sklesnutý ako pred pár minútami. –Tu máš,-podal som mu bankovku a pohrozil prstom: -Nemusíš mi to vracať, ale keď dôjdeš nahúlený, dáš mi dvacku a už viac nedostaneš ani cent a to viem že Oliver sa zrovna nerozdáva, takže by si mal po chlebe, Jakub. Kubo sa tváril, že veľmi porozumel a kývol hlavou: -Díky, bráško. Okrem priateľky by tu možno bolo ešte niečo, vieš mám takú hypotézu, ale tu sa to nehodí. Čo keby som ťa vo štvrtok po škole prezvonil, mohli by sme ísť dakam do kaviarne. Pretrel som si čelo. Potešilo ma, že môj brat sa mi chce s niečím zdôveriť, Jakub to totiž nikdy nemal nejak extra vo zvyku. –Hovoríš vo štvrtok poobede? No ak skončím v práci skôr a s Viky pôjdeme ešte v stredu do toho kina, môže byť. –Tak fajn, ešte raz diky, Andy,-potľapkal ma kamarátsky po pleci a zašiel do svojej izby. 

To už ale po schodoch vyšiel hore tatko a pozrel sa na mňa odetého v župane: -Ty takto vyspávaš? Nemáš nič lepšie na práci? Učiť sa nemusíš?,-hustil do mňa. Iba som sa zasmial: -Ale tatko, veď je nedeľa. A okrem toho, Olinuško sa mi tiež nezdá najživší. –Nebuď drzý,-sarkasticky pokýval prstom a odišiel do svojej pracovne. Už-už zavrel tie dvere, no v tom sa mi znova prihovoril: -Po raňajkách nech si u mňa, dávam ti hodinu, inak naklusám za tebou osobne. Potom ma už ale vychádzajúca a upravená Viktória znovu skarhala pre môj spachtošský vzhľad a posúrila na raňajky miesto mamy.