Moralista

3.7

Len čo som začul štrnganie kľúčov, zovrelo mi hrdlo a stiahlo žalúdok. Preglgol som mentosku a civel na dvere, pokiaľ sa nerozleteli ocovou rukou. Obidvaja vyzerali viac než dôstojne, čo ma prekvapilo. Oco mal v rukách kufre a mama šperky. Pozdravili ma s úsmevmi na tvárach a mama ma všetečne vybozkávala. Poloslepo som sa posadil do kresla v predsieni a ešte raz riadne zadrichmal. Mama sa síce možno chystala, vytĺcť zo mňa všetky pikošky, ale bol som mimo prevádzky, nepoužiteľná hromádka. Ešte som bol unavený, veď bolo päť hodín ráno a vonku sa už pomaly ráno otváralo.

Následne som aj tak dlho nespal, lebo mama bezohľadne buntošila s batožinou, čiže o šiestej som už vedel, že budem bdieť. Znovu mi skrúcalo žalúdok a bolo mi malátne. Začal som sa potiť, vyzeral som ako ľadový vodopád. Pozviechal som sa z gauča ledva-ledva a už pri mne bola mama, jej bystrým okám snáď neuniklo nič. –Andy! No konečne, ty spachtoš! Ani nás neprivítaš? –Mami, celú noc som nespal, dobre? Áno, teší ma, že ste prišli skôr, aký ste mali let? Oco nás náhodou začul a leštiac porcelán pri kozube vo vestibule riekol: -Rýchlejší som nemal v živote. Preto sme aj skôr došli, piloti boli ústretoví, a nedali si načas ako tí z Frankfurtských aerolínií, však drahá? –Máš pravdu, miláčik. Mimochodom, Adrián, ako chlapci? Vyšpúlil som oči, ale pokúsil som sa uhrať na rodičov, že všetko bolo v poriadku: -Áno, jasné. Vedeli, že u mňa by nijako nepochodili, by som ich hneď spacifikoval. Oco sa zasmial: -To sa mi vážne nechce veriť, že by aspoň načas došli každý deň domov. Rázne som mu odvetil a šiel si spraviť raňajky: -Nó, tato, to by si sa divil!

Hodiny ohlásili sedem desať hodín a mama vstala celá nabudená, tešila sa na nový týždeň. Automaticky rozohriala obrovský elektrický sporák a začala v mise šľahať vajíčka. Nie, oco nezamestnával kuchárku, sám bol predpojatý a dôveroval plne len svojej Sylvinke, ktorá dôverovala chlapcom a Alovi. Ja som vstával vždy vzorne skoro, s Jakubom to bolo horšie, ale Oliver... Ten bol schopný slastne spať až do obeda, keďže neraz šiel spať po polnoci. Poväčšine za všetko mohla benevolencia obidvoch rodičov a mama bola príliš zanedbaná švagrinami, než aby dávala pozor na dospievajúcich synov. O pol ôsmej som už v novom pyžame stál na prahu kuchyne, kde ma privanula omamná vôňa maminých kuchárskych výtvorov. Sadol som si za teraz šesťmiestny stôl, zapol slúchadlá a automaticky zapol mobil. Ešte som si chcel vypočuť ranné noviny predtým, ako prišiel ako inak neveselý otec a vytrhol mi mobil z rúk. Jakub sa dotrmácal, keď mama zahlásila temperamentným hlasom: -Raňajky! Samozrejme, otec si sadol za vrchstôl a zvyčajnou procedúrou ma karhal. –A čo tá tvoja pipinka? Ako sa jej darí?

-Odlietam túto stredu a už ma nič neodradí, otec,-razantne som odbočil. V ocovi vzkypela žlč, neuvedomujúc si, že jeho najstarší je dospelý a vybuchol: -Nikam nepôjdeš, je ti to jasné? Kým som pánom domu ja, budeš počúvať mňa! A do riti, nekaz mi tým od rána náladu! Škola je až na druhom mieste, synu, zapamätaj si, peniaze sú vždy prvoradé! Kubo nahral prospech otcovi: -Veru-veru Adriánko, čo sa to len s tebou deje? Si neuvedomuješ že nemusíš trpieť strednú? Boha, dnes ďalší týždeň!!

-Ozaj, kde je náš najmenší?,-hodil spoza novín pohľad na mamu, ktorá sa už-už usadila za druhý koniec stola. –Spí. Nechaj ho, Albert, -Predsa neprespí školu, takto sa kvintán či čo to je nespráva! -Tie nové hodinky, čo si mu dal majú predsa zabudovaný, budík, nie.

-Aby aj nemali, šak stáli 300 eur. Moje deti rady berú, ale nerady dávajú, však Jakubko? Kubko sa provokačne pozrel na otca a začal jesť tradičné "English breakfast" (mali sme radi medzinárodnú kuchyňu pri všetkých príležitostiach). Keď už sme všetci dojedali, bolo osem hodín a otec vstal: -Idem ho zobudiť! Nemôže predsa spať večne. Mama s ním odišla hore, aby sa nalíčila. –Kokot, furt sú do toho debila zbláznení!,-vrčal Jakub keď odišli a ja som ho potľapkal po pleci a úsmevne mu vravel: -Tak to je údel najmenších, vy strední to síce máte najťažšie, ale... Vlastne, áno, pykaj svoj údel! Ja som si rád uťahoval z mojich malých bratov, najmä vzťahovačného Jakuba, ale vždy z čistej blahosklonnosti. O chvíľu, ako som vchádzal o haly, započul som medvedie kroky po schodisku. Oliver sa prebudil, určite na silu a najvýraznejšou črtou jeho nadchádzajúceho hnevu boli jeho čiarky namiesto aj tak malých očí podliate krvou a rozstrapatené vlasy. V modrom károvanom pyžame vyzeral ako pacient z Pezinka nasratý na celý svet prichystaný hodiť bombu na Blavu. Kubo stále cítil krivdu, neustále bol stredobodom „Oliver" a nebodaj niekedy „Adrián." Ale že by bol aj on stredobodom? Asi tak často ako v Egypte sneží. Naschvál sa začal obúvať do topánok a dával si na seba ľahký sveter. –Tato, ja odchádzam. Otec, ktorý robil Oliverovi doprovod, zazrel a ukázal Kubovi prostredník. On rozladený a možno trocha šokovaný vyšiel zo sídla, aby si šiel potajme zapáliť, vedel že to je minimálne na pol hodinu, kým sa Olinkovi uráči spapkať raňajôčky, poumývať sa, obliecť.. Ja som zapojil notebook do nabíjačky a cez WHATSAPP zvonil Viky. Po chvíli mi zdvihla zo sprchy vychádzajúca a sadla si s uterákom na hlave: -Dobré ránko, zlatíčko. Tak čo, kedy sa konečne vrátiš? Strašne mi chýbaš.

-Ani si nevieš predstaviť, ako by som bol rád, no oco stále nevie pochopiť, že ja nie som v Oliverovom veku a mám vyše dvadsaťdva, že som zodpovedný sám za seba, berie ma ako päťročného zasrana. To sa s ním nedá, má tu jebnutú baranskú povahu, vybuchne a potom si to zlíznu všetci.

-Tak do piče sa mu postav, si úplný sráč či čo? Andy, dám ti ultimátum, buď budeš do 15.10. na Sorbonne, alebo ja s tebou končím! Au revoir mon chéri!