Moralista

3.5

Ako som si tak prechádzal nábrežím pri centre, zbadal som po chodníku kráčať partiu hlučných puberťákov, mohli mať tak pätnásť-šestnásť. Boli tam asi tri-štyri dievčatá, dve sa ťahali s nejakými vysokými zrejme sedemnásťročnými stokármi a olizovali sa. Ďalšie dve sa držali vedúceho sprievodu, ktorý si tiež pospevoval, ako ostatní nejaký trápny slovenský rap. A ktože bol ten vodca, ktorého sa tie kožušinkové vyumelkované štrnásťročné kurvičky držali? No kto iný ako samozvaný kráľ Bratislavských stokárov a coolkidov, Oliver Ford. Oblečený vo svojej slávnej čiernej kožušinovej bunde, luxusné drahé hodinky na ruke a na krku sa mu ligotala zlatá retiazka. Správal sa ako totálny vulgárny hulvát, takže v tej chvíli mi bolo úplne jedno, či som ho mal strápniť alebo nie, zastavil som si a nahnevane vystúpil. Už ma prešli, tak som len zahučal:

-Oliver!

Tí chalani sa otočili, Oliver chcel pokračovať ďalej a zrejme zaneprázdnený tými dievčiskami by si ma a ni nebol všimol, nebyť toho, že mu to povedala jedna z nich: -Fordo, nejaký chalanko ťa chce. Oliver sa otočil, neignoroval ma, nemal kedy, pristúpil som skokom k nemu a nahnevane zakričal: -A toto čo má znamenať? On mi len položil ruku na rameno a zasmial sa: -Bráško, chillec, nebuď taký nahypovaný. Jako teraz som tu ja king, chápeš? Tak choď domov a... Jeden z tých vysokých kostnatých chalanov mi chcel niečo povedať, ale ja som si ho nevšímal. Trhol som z celej sily potácavým Oliverom a násilím som ho vtlačil do auta. –Jakože, ty čo robíš? Ti jebe?,-spýtalo sa ma jedno dievča. –Bežte si stokárčiť ďalej, ale dnes bez môjho brata prosím, dovi! Nato som zavrel okienko a ufujazdil ako najrýchlejšie som vedel, v spätnom zrkadle som ešte videl, ako sa tí mladí idioti na mne ujebávali ako besní. Oliver sedel urazený vedľa mňa. Začal som doňho naštvato hustiť. –Oliver! Prečo si sklamal moju dôveru? Ty si ma chcel spraviť naivným, že, že do piče? –Bože, nebuď jebnutý, šak sa nič nestalo. Nato som ešte viac šliapol na plyn a bajočkom sledoval brata. –Dýchni. –Načo? Nepičuj na mňa. To mi stačilo na to, aby som sa len bezmocne schytil za hlavu a skarhal ho –Oliver!! Hádam si... –No a čo? Boha, veď sa vážne nič... –Máš predsa pätnásť! To je podľa teba normálne piť, fajčiť a bohvie čo ďalšie? Je to tak hrozne vyspelé a chvályhodné? Chceš skončiť jak špinavý feťák spod Mosta, čo oňho nikto ani nezakopne? Chceš?! Bol som z bratovho rozmýšľania, ktoré bolo obmedzenejšie a skreslené ako inokedy šokovaný a rozladený, takéto nezodpovedné správanie sa dalo čakať len u Kuba, ale aj u Olivera? –No dobre tak som trocha miešal, je tam toho. A cigy šúľam najmenej rok a pol. –To máš šum a fuk. –Ale mame a tatovi to nepovieš, že? Táto hláška ma úplne dorazila, a nevedel som sa poriadne venovať jazde Staromestskou vilovou štvrťou smerom k nášmu domu. –Sklamal si ma, veľmi, Oliver, ja mám vás dvoch na zodpovednosť. Čiže, ja, ja, naozaj neviem. –Potom by som potopil aj ja teba,-hodil vyjednávačský výraz unavený puberťák na vyspelo sa tváriaceho vysokoškoláka a ten mu povedal: -Toto si skúšaj na iných, Oliver. Ozaj, a dúfam, že Kubo nie je vonku. –No... veď uvidíš. Ako mi to dopovedal, hodil sa na moje kolená a zaspal. To už som prichádzal k nášmu domu, otvoril som bránu a to čo som videl, potom, ma už úplne dorazilo.

Keď sme prišli domov, Oliver už slastne spal, zobudiť ho bolo nemožné, čo spal i len jednu minútu a mne vzkypela žlč ešte viac, keď som zbadal ako dom žiari svetlami a pomalá slaďácka hudba bola počuť až sem. Navyše, bolo tu zaparkovaných niekoľko cudzích áut. –Kubo!!,-zahromžil som si sám pre seba. Keďže Oliver spal ako drevo, a bál sa tmy, skrsol mi v hlave nápad, ako brata vytrestať za „koštovku." Nechal som ho spať v aute a svinským krokom rozrazil vstupné dvere. Videl niekoľko podnapitých tínedžerov a tínedžeriek, niektorí boli ožratí jak dogy. –Čau, parťáku, tak jak to ide?,-pozdravil ma jeden napitý. Striasol som ho zo seba a cestu mi skrížila prsatá blondýna s hipisáckou šatkou na hlave. –Ou, vŕ. Takýto boy by bol dobrým úlovkom do môjho stáda. Kuba som dlho hľadať nemusel, uvidel som ho ako nalieva punč a koketuje s opitou škaredou brunetou. Nenápadne sa k nemu plížil, až ho celou silou trhol za golier a vrazil mu facku. –Čo sa to tu deje do riti! To tu má večierok celá tvoja škola či čo? –Upokoj sa, braček, a daj zo mňa dole tie pracky. –Vážení,-vypol bluetooth rádiá a zaburácal: -Párty sa skončila, prosím, poberte sa domov. Všetci rýchlo odišli, niektorých som musel pred dom odniesť. Nečakal, že by mal taký rešpekt a dokonca ho aj znepokojilo, prečo tak rýchlo odišli a rešpekt nadobudol. Nechcel som pôsobiť prísne, ale Kubo ma koniec koncov oklamal. –Teraz choď spať a ráno sa porozprávame. Kubo zamdlieval a ja som ho musel odniesť do izby.

Ráno o pol šiestej ma, spiaceho na gauči zobudil buchot na dvere, ktorý znel naliehavo. Zabudol som, že nechal Olivera v aute celú noc. Hneď som si spomenul a vo svojom budúcom živote som sa nebál uchovať túto rodičovskú metódu, tak som sa potešil. Nuž som šiel v pyžame a bez okuliarov (chvíľu mi to trvalo) otvoriť a tam som ho našiel našiel uzimeného. –Prečo si ma tam nechal do piče! –Úprimne? Zabudol som... ale nemyslím si, že by ti to nejak uškodilo,-razantne a bez akejkoľvek ľútosti som mu odvetil. –Čo také som do piči spravil, že si ma tam nechal? Ujebal som ti melón? -Niet sa čomu čudovať, keď sa spil a nahúlil, bodaj by si aj pamätal. Ty si zabudol? Začal sa rozčuľovať a posmievať sa mi –Hej. Do piče, to poviem mame, a potom budeš mať po chlebe a žiaden Paríž, pekne zdochneš tu v tomto pajzli a...

-A ja poviem, že si miešal, húlil, že chodievaš furt do klubov s tými tvojimi štetkami a túlal si sa po nociach tmavých uličiek, dobre? A okrem toho, toto na mňa hrať nemusíš. Viem že piješ bežne a že aj fajčíš, dúfam že ne trávu a že sa na tých bytoch striedate jak ponožky. Som zvedavý, čo ti na to povedia. Oliver zmĺkol, bol udivený z prezradenia svojich tajomstiev. Hodil sa na gauč, ktorý bol (ne)vyležaný po mne, ja som sa nevyspatý chystal odísť hore. –Idem si ešte pospať a ak chceš aj ty, choď sa prosím ťa prezliecť a hoď to do práčky, nech nesmrdíš. Jemu sa ale vonkoncom vstávať nechcelo a tak som ho musel nasilu presvedčiť a zhodiť z neho kožušinovú bundu a tenisky, naviac sa nezmohol, pretože mi znova zaspal na rukách. Tak som ho následne znova necha ležať. Keď som si zaľahol do postele aj ja, už sa drali ku mne slnečné lúče, zatiahol som žalúzie i záves a na hlavu si pritlačil vankúš. Premýšľal som o tom včerajšku, mal som výčitky ako dlho nie, že nechal ich dvoch samých a čo sa mohlo stať... Spať? Aj tak by sa mi nezdarilo, no pobudol v posteli ešte dobré dve hodiny, musel som počúvať hlasný chrapot Olivera aj Kubovo lapanie po dychu, počuteľne dostal nádchu. Vstal som a šiel si pripraviť preto raňajky. Aj keď som vedel, že by som už oka nezažmúril, cítil som sa ako po bitke a dolámaný, hoc nechápal prečo. Teraz by mi padli vhod výdatné raňajky, poriadne anglické. Začal som na tenko krájať slaninu, keď sa mi do uší dostalo oné preslávené tiché cupitanie Kuba v jeho plyšových papučiach. Divil som sa, že je hore, no keď mi došlo, že ide len na záchod, tak som zavrel staré čerstvo natierané kuchynské dvere a nenechal sa rušiť. Vtedy som trhol hlavou a pocítil, že aj keď nechcem bonzovať a stratiť bratov nadobro, budem musieť oboznámiť rodičov o incidentoch, nie len pre moje svedomie. Sadol som si, nalial si roztrasene pomarančového džúsu a začal jesť, keď v tom mi zrazu zacengal mobil, oco. –Áno, oci? –Čau, no jak to tam u vás vyzerá. Šak zajtra odlietame. –Chlapci ešte spia, ja raňajkujem. Snažil som sa to všetko zahrať na pokojný deň, aby ma nezačal podozrievať z niečoho nekalého. To bolo v jeho prípade bežné. -A vy? –Ideme na pláž, mama ale spí ako zaťatá po tej včerajšej masáži, tá mi ponúkala aj erotickú, ale to sme si potom s mamou vykompenzovali inde... No, každopádne, dúfam, že chlapci poslúchajú. Mňa vtedy striaslo, neviem či z detailných popiskov rodičovských hier alebo tej následnej desivej otázky, takže, mobil sa mi vyšmykol z rúk a padol na stôl. –Haló, Ad, čo robíš? –Nič, nič. Čo si vravel?,-rozpačito koktal. –No že či chlapci poslúchajú. –Iste, áno, áno. Dobre, musím končiť, prihorievajú mi vajcia, čau. –No teda, čau,-zmätene zložil ocko, nechápal dvojzmyselnej vete, ktorá však v mojom postavení bola skutočne výstižná.