Moralista

6.3

Na druhý deň bolo celý čas Viky nevoľno. Celkom isto na ňu prišla nejaká črevná viróza, veľakrát ju prehnalo a tak večer zaspala už o šiestej. 

Klaudia bola v práci od rána až do štvrtej, domov prišla okolo pol piatej. Dano sa došiel iba vyspať, od rána musel byť totiž v práci. Bol piatok a večer mal mať nejaké dôležité rokovanie a okrem toho ho počas dňa čakalo niekoľko významných klientov. Znova sme tak ostali večer sami sedieť na tom balkóniku. Aj dnes, ako aj iné dni o čajíku. Síce dnes už druhý deň bez Viky a Dana, ale tak čo už. 

Obaja sme si vychutnávali tieto chvíľky, miestami možno sa javiacimi ako intímne. Ale nie. Nikto z nás nevychádzal z tej zóny. Každý sme mali svoje vzťahy a svoje problémy. Nevykecávali sme si veci zo súčasnosti, skôr sme rozprávali o našej minulosti. Moja bola nedávna, ťažko ju bolo vtedy považovať za minulosť, ale Klaudia mala tú svoju nesmierne bohatú. Keď už sa mi nepodarilo dnes, rozhodol som sa, že dnes z nej vypáčim toho čo najviac. Neskutočne ma zaujímalo, aké rodinné pozadie moja priateľka a jej sestra skrývali. Poznal som Viktóriiných rodičov, ale to už bolo dávno, čo som mi ich Viky predstavovala. O jej najstaršej sestre som nevedel skoro nič, iba to že kedy šla študovať medicínu do Kanady, ešte počas našich rokov na gympli a že teraz žije niekde v Toronte a to je všetko. Prakticky viac som dovtedy nevedel ani o Klaudii. Nikdy som nejak nevyzvedal, z rodiny som bol na to zvyknutý. U nás sa tiež rodinné tajomstvá prezrádzali vždy akosi spontánne, pokojne aj keď som mal osemnásť či dvadsať, nevedel som ani, koľko sa toho skrývalo ešte predo mnou. A radšej som to ani vedieť nechcel. Ale dôvod, prečo je Viky taká ostražitá pri každej zmienke o jej rodine, mi už takmer nedal spávať. Odpoveď bola na dosah, tak som toho musel využiť. Ak už sa nepodarilo včera, povedal som si, že dnes sa zadarí. Prial mi aj horoskop, som baran a celkom to aj sedí, až na tú extrovertnosť. Nie som moc poverčivý typ, dokonca by som povedal skeptik, ale horoskopy ma vždy akýmsi osobitým čarom okúzlili. Včera ale výborne zvládla odklon od témy aj Klaudia a tak som sa mohol vyrozprávať zasa ja. Pomohlo mi to, ale ani by mi nenapadlo, že to budem hovoriť práve nejakej Klaudii.

Fajčil som. Dlho som si žiadnu cigaretu nevychutnal ako práve túto. Klaudia sa chúlila v deke a pozorovala jasné hviezdne nebo, na oblohe nebolo ani mráčika. –Je pekné nebo, hvezdári musia mať radosť,-poznamenala a ja som si chlipol z horúceho čaju s príchuťou lesného ovocia. –Hej hej, keby aj tu na zemi bolo všetko také jasné. –Tak keby bolo všetko jasné, neexistovali by sme. Keby sme neexistovali, bolo by všetko nudné,-odporovala mi Klaudia. Ja som sa na ňu pozrel a usmial som sa. Rozhodol som sa jej položiť oné nepríjemné otázky okolo ich rodinného pozadia. Nie som malé doterné otravné decko, ktoré sa bude dožadovať po odpovedi, až kým naňho škaredo nezrúknete, ale tak hádam mám právo vedieť, prečo má moja priateľka rodinu na piču možno viac ako ja. Klaudia by mi akoby čítala z očí a moje otvárajúce kútiky úst razom zastavila, keď ma predbehla: -Ty by si sa chcel dopátrať všetkého, že? Prísť veci na koreň, to ťa zjavne baví. Rýchlo som sa začal brániť, aby som nevyzeral ako nejaký vyzvedač: -nie, vôbec. Nestarám sa do ničoho, čo so mnou nejakým spôsobom nesúvisí. Ale tak tieto veci okolo Viky by som snáď mohol vedieť, nie? Odtrhne mi za to niekto hlavu? Klaudia sa na mne ako obyčajne schuti zasmiala a potriasla hlavou. –Jasné, že nie. O hlavu neprídeš, ale tak prinesie ti to prinajmenšom iný pohľad na vec. Ja nemám problém ti o tom porozprávať, len chcem, aby ti to povedala aj ona sama, aby si nemal všetko len z jedného zdroja. Ja som len mávol rukou a prosebným pohľadom som ju ubezpečil, že to mám aj v úmysle. –Napokon, budem právnikom. Takže ja musím vedieť o všetkých uhľoch pohľadu.

Klaudia si sťažka povzdychla a spustila. –Tak teda dobre. Keď tak prosíš. Aby si vedel, nehovorím o tom skoro nikomu. Hŕstka ľudí o tom vie. Ale tebe dôverujem, tiež si mi včera povedal veci, ktoré by si asi nevykecal všade a všetkým. Mala som sedemnásť, keď sa to začalo. Viky vtedy mala trinásť a bola v tom ťažkom pubertálnom období. Naša najstaršia ségra Mirka mala vtedy už devätnásť a práve odlietala na štúdium biomedicíny do Kanady. Viky sa vtedy práve chystala na váš gympel. Ja som chodila na obchodnú, chcela som potom študovať manažment. To bol môj sen, podnikať vo finančnej oblasti. Ale tak, aj ja som bola veľmi mladá a blbá. Nenašla som dobrú partiu, tak to by som to upresnila. Ožierali sme sa hlava-nehlava, fajčili sme. Žili sme vtedy tu v Blave a tatko práve začínal s diplomaciou. Tiež to nebolo dlho, čo sme sa presťahovali z Košíc. No a potom sa to zhoršilo ešte viac, čo ti budem hovoriť. My sme v tej dobe mali s Mirkou výborný vzťah a neniesla som príliš dobre jej odchod. Vždy mi vedela vo všetkom poradiť alebo pomôcť. Boli sme ako dvojičky, veľa vecí sme robievali spolu. Ale som tu bola sama, iste mala som tu Viky. Ale s Viky sme my nikdy nemali taký vrelý vzťah ako s Mirkou. Nejako sme si nerozumeli, ale mám ju rada. To som mala vždy, iba sme si nemali nikdy toho moc čo povedať, ale to si si asi aj všimol. Každá bola obklopovaná inými ľuďmi aj koníčky sme mali odlišné. Mirka teda vedela o všetkých mojich trápeniach a vždy som ju brala ako tú veľkú nápomocnú sestru. A tak nejak ani naši sa nestarali, uponáhľadní dobou i prácou. Ja som sa pokúšala od toho všetkého vtedy utiecť, unikala som ako som najlepšie vedela. A už to bolo, najskôr mariša a potom aj iné veci. Až ma prebrali dve čiarky a to že moju dobrú kamošku jej žiarlivý a sfetovaný priateľ skoro ubodal za to, že telefonovala s jej bývalým. Tak prirodzene, nemala som ani šajnu kto by mohol byť otcom. Našich to skoro položilo, ale ani sa im nedivím. Tak som šla na potrat. Chceli ma aj dať na psychiatriu, ale ja som to nepovažovala za potrebné, vedela som sa postaviť na nohy. Aj tak som sa s našimi dosť odcudzila, ale klamala by som, kebyže poviem, že to nie je hlavne moja vina. Oni sa mi ako-tak snažili pomáhať, ale ja som o to príliš nestála. Viktória sa hanbila za mňa, a preto o mne ani nikde nehovorila, aspoň mi to tak neskôr povedala. Keď som mala osemnásť a pol, tak som v septembri šla na inú obchodku do Košíc, kde som bývala u našej starkej. Na manažment ma prijali, ale nemala som kde v Bratislave bývať. Naši už vtedy boli v Amsterdame a sestra na intráku. Počas leta som aj absolvovala liečenie od závislosti na alkohole, na drogách som nikdy závislá nebola, ale bola to pre mňa dosť traumatizujúca udalosť, a tak potom ako ma prepustili, veľa som pila. Chúďa babka to tolerovala, ale nadšená ani nebola. Považovala ma už za dospelú, ale jej všetečné dohovárania mi nikdy neprihrávali. Keď ma teda prijali na manažment, šla som bývať do Mlynskej na intrák. Veľmi som sa obávala, aby sa to znova celé nespustilo. Divokú povahu som mala totiž vždy. Našťastie, našla som si lepšie priateľky. Taký celkom normálny vysokoškolský život to bol, čo ti poviem. Ale nezvládala som to moc, neviem či som na to nemala alebo som bola príliš zaneprázdnená inými vecami. Brigádovala som totiž v jednej krčme ako výčapníčka, a jeden deň tam došiel jeden chalan, ktorý bol potenciálnym otcom toho decka. Ja som však nechcela, aby sa rozšírilo, že som znova v Bratislave, navyše som sa s ľuďmi z partie v dobrom nerozišla. Hneď som vtedy šla späť na intrák a dlho som sa z toho spamätávala. A potom sa stalo to isté. Bola som okradnutá, asi dva týždne po tom. Nejak sa to dozvedeli, tak ma jeden z tých chalanov, ktorých som poznala no nemala rada, okradol v Mlynskej. Boli to už ťažkí feťáci a možno aj díleri čo ja viem čo všetko. Našťastie, boli tam ľudia tak ho taký silák schytil pod krk a dobrú mu uvalil, lebo chcel zrejme aj niečo viac..Takto, toto nevyťahujem už vôbec pred nikým, ale čo už. V Košiciach som znova bola celý semester, školu som musela opustiť, nezvládla by som ju. Ale aj s obchodkou sa čo-to dá a tak som si našla prácu v Senci ako účtovníčka v istej firme. A tam som aj spoznala Dana. Medzitým sa toho aj veľa zmenilo, Viky odišla do Francúzska a vzájomne sme sa zblížili. Odpustila mi moje vyčíňanie a to všetko. Ja som jej ale nič nezazlievala, tiež by som sa hanbila. Prespávala som vtedy na jednej ubytovni, až mi Daniel ponúkol bývanie v jeho bytíku, presne v tomto bytíku. Bol po nejakom zlom rozchode, taký zlomený chudáčik a hlavne bol odo mňa o tri roky mladší. Mal dvadsať a ja dvadsaťtri. To nám však nebránilo, aby sme sa nejak postupne dali dokopy. O svojej minulosti som mu povedala asi po pol roku, kedy som nevládala naďalej mu klamať. Bála som sa, veľmi som sa bála. Ľúbila som ho a nechcela som oňho prísť. On to ale prekvapivo pochopil a tiež sa mi otvoril on, o svojom rodinnom zázemí mi porozprával a vtedy som sa aj riadne prvýkrát dozvedela o tej vašej rodinnej firme. Aj o tých chalanoch z Ostrova, s ktorými máte problémy a tak. S našimi som obnovila potom aj kontakt, ale najlepšie to stále nie je. Oni sa za mňa stále veľmi hanbia, akosi sa nevedia nad to preniesť. Ja sa im úprimne ani nečudujem, stalo sa čo sa stalo. Ale v prvom rade ja som šla ďalej, ja som sa v tom neutápala. Musím si zaklopať, dúfam, že týmto ťažkým časom už odzvonilo a neprajem to zažiť nikomu. Keď sa bojíš o svoj život a tá neistota, že ťa nikto nepodporuje. O samovraždu som sa ale nikdy nepokúšala, toto som nikdy nepovažovala za potrebné, prišlo mi to moc extrémne, ale nepoviem, že by som sa nad tým nezamýšľala. Možno aj preto je Dano taký úzkostlivý a nepovedal vám o mne. Ja som bola tiež dosť plachá a doteraz som. No Danielovi ďakujem za veľa. Dostal ma z toho definitívne, pri ňom som pocítila ten ochranný prístav. Tú lásku, ktorú mi dáva a ja mu ju opätujem. Vždy ako sa dá. Možno si to ten môj priateľko ani neuvedomuje. No a teraz, vedela som samozrejme jednak od Dana, no i od Viky, že ste tu. Bola tu dvakrát. Pokecali sme o všetkom podstatnom, no budem ti hovoriť, mali sme si čo povedať. Teraz máme spolu celkom dobrý vzťah. Aj s Mirkou, ale tá tiež nebola mojím konaním v minulosti nadšená, no aspoň to neskôr pochopila, prečo som konala ako som konala. A nemaj obavy, teraz nejsom žiadna pacientka. Na ničom si nejdem, teraz si môžem povedať, že som vyrovnaná osoba. Iste, Dano je stále zaneprázdnený, ale nemám mu to za zlé, lebo vždy keď môže, tak sa mi venuje. Ja sa oňho koniec koncov starám, ale našťastie sa mi za to vždy odvďačí.

Počas celého jej prehovoru som nespúšťal z nej oči. Bol som prekvapený aj trocha zarmútený tým, čo sa v ich rodine udialo a ako tomu všetkému dopomohla práve Vikina rebelantská sestra. No aj tak mnou striaslo. Čosi mi to nebezpečne pripomínalo. Jakub, Oliver, naši, dedo...Zmätene som tresol rukou do stola, až mi takmer nadskočila šáločka a Klaudia sa iba prekvapene pozerala: -To som ťa až tak dostala? Iba som pokrútil hlavou: -Nie, nie. Ja ťa neodsudzujem, pretože to viem veľmi dobre pochopiť. Niečo podobné sa deje aj v mojej rodine, ale neviem už čo s tým. Ako sa vyvarovať niečomu zlému. Nechcem, aby sa niečo stalo bráchom alebo medzi rodičmi. Nepotešil by som sa tomu. Čo mám robiť? Klaudia sa pousmiala. –Neviem. Nie som v tvojej rodine, vieš. Tak preto neviem. Rozhodne by som ti ale neodporúčala byť nečinná, no pokiaľ to nie je nevyhnutné, nezbroj sa. Staraj sa len do toho, do čoho máš. Staraj sa len do toho do čoho máš, táto krásna a známa životná rada v Klaudiinom podaní mala byť mojím varovaním nasledujúcich reťazových udalostí, no ja som ju vtedy znova prepočul.