Moralista

1.3

O piatej ráno priletelo na to jediné slávne Bratislavské letisko lietadlo značky Rainer, žiadna sláva, ale aspoň niečo. Spal som, let síce netrval skoro ani dve hodiny, no keďže sme cestovali v noci a ja som bol unavený, tak som nemal problém zadrichmať a Viktória, vzrušená z návratu do domoviny sa pozrela cez okienko na upršané letisko. Z letiska sa nelietalo kvôli počasiu, ale lietadlá v blízkosti museli zasa pristáť. Našťastie, to nebol náš prípad, všetko bolo presne načas naplánované. Prebudil ma hlas brunátnej a nepôvabnej letušky: -Kvôli nepriazňam počasia sa výstup uskutoční o pol hodinu neskôr. Zatiaľ sme vám však plne k službám. Vaše Rainer Lines!

-Do pekla!,-zahromžil som. AirPody boli na ušiach po celý čas a zabudol som si ich vypnúť, boli vybité, keďže som si ich ani pred cestou nejak nenabíjal, celkom sa to aj dalo očakávať. –Tu máš moje,-ponúkla sa Viky: -Ach, Andy, som celá na ihlách! No nie je to vzrušujúce? Obaja sa predstavíme našim rodičom! –Stále sa bojím ako ma vaši príjmu.

-Povedala som im, idem s Andym do Bratislavy na víkend, pozval ma. Povedali, dobre, ale my sme v Amsterdame, vrátime sa až niekedy v októbri, tak choď ku Klaudi a keď sa vrátime, aj tak ideme za babkou do Košíc. Som naozaj zvedavá na vašich, ach Andy, každá minúta v tomto lietadle je pre mňa utrpenie!

-Vikinka, veď nemusíš byť doma sama, poď k nám, u nás sa nebudeš nudiť. Tak si ešte pospi, napokon, aj tak je tma, nič neuvidíš pri búrke, akurát letisko ako každé metropolitné. –Asi máš pravdu miláčik. K vám? No... Vlastne, keď si spomeniem na moju sestru, je určite doma, tak dobre. –Ty si väčší. Venovali sme si zopár vášnivých bozkov a objatie bez ohľadu na väčšinu starších cestujúcich, ktorých pozornosť mladý pár priťahoval  Bol som spotený ako myš, cez biele tričko s krátkymi rukávmi mi bolo vidno celkom vypracované telo, nedalo sa povedať že by mám obrovské svaly, ale nebol som tintítko, posilovať som chodil asi taký rok. Upravil som oné neposedné okuliare a klepal prstami po operadlách. Viky bola tvárou nacapená na okne a vzrušene sa jej aj obyčajná búrka zdala ako rajský vodopád. Objednala si ešte slabšiu kávu a akurát keď ju dopila, letuškin hlas oznámil: -Pripravte sa na výstup!

Na letisku už čakal ocko, tak ho stále volám, nikdy som ho inak nevolal než oco, tatko či ocko. Mal modrú vetrovku a čiernu čiapku. Cez pol kuklu mu bolo vidno len oči, takže vyzeral naozaj hrozivo, ale bol to iba jeho štýl. Nedočkavo a so strachom kráčal po čakačke sem a tam. Až zbadal smejúceho sa mňa a Viky. Zakýval mi a pošepol som mojej priateľke: -Už je to tu, tak poď. Viky v čižmičkách veselo priskackala so mnou k nemu, on sa zhovievavo na mladé dievča usmieval. –Ahoj oci. Toto je moja priateľka, Viktória. Viktória, toto je môj otec, Albert. –Teší ma, pán Ford-podala mu ruku. –Hovor mi Al. Tak teda vy ste spolužiaci?

-No v podstate,-predbehla ma výrečná Vikina, ktorá nemala problém pri kontakte s cudzími ľuďmi: -Spoznali sme sa na strednej. No a potom, úplnou náhodou sme sa dostali na spoločnú vysokú a tak nejak sme sa začali o seba zaujímať viac než len kamaráti!

-To je milé,-potešil sa tomu Al a neskrýval sympatie pred ňou. Tak poďte, dúfam že máte dáždnik.

-Nebojte sa, máme,-zasmiala sa z chuti.

Na ceste do nášho domu to trvalo zhruba pol hodinu, prepchať sa tou spleťou podhradných uličiek chvíľku trvalo. Viki sa ústa nezastavili ako sadla do auta. Striedavo sa rozprávala so mnou a ockom. –Adrián mi o vás veľa rozprával. Naozaj, ste taký excentrický, sangvinický, cítim z vás príjemnú auru!

-Mladá dáma,-povzdychol si vyčerpane, -Na môj dušu, pravda je taká, že ma nepoznáš, ale udivuje ma ako rýchlo si si o mne spravila dobrú mienku, čo ma samozrejme, teší. A ty, Adrián, ako ide škola?

-To sa pýtaš len aby reč nestála?,-ironicky som poznamenal, a dal som bozk Viky. –No no no, vy dvaja, len aby som nedostal cukrovku,-zasmial sa milo. Zišiel z diaľnice na Most. Bolo okolo siedmej a ja auto malo stále zapnuté svetlá, napokon slnko nebude zrejme svietiť celý deň, bolo zamračené. –Viky, rád by som bol o tebe niečo vedel, keď už si priateľka Aďa.

-No, pochádzam z Košíc, nemajte prosím predsudky, nehutorím, ani neplánujem žiť v Bratislave, môj otec je diplomat, žije v Holandsku aj s mamou, ktorá je právnička, mám dve staršie sestry, jedna študuje v Kanade a druhá ostala tu, väčšinou je s priateľom a zarábajú si na vlastné bývanie a naši sú večne odcestovaní, ale najmä kvôli otcovej práci. Odmala som chcela byť maliarkou, ale vravím si, dievča je to risk. Tak som si šla spraviť vysokú školu.

-Súhlasím, v dnešnom svete je to naozaj dobré,-pritakal zádumčivo. Vravel ako storočný, pritom mal len stredný vek. Krajina bola monotónna tak ako nikdy predtým až ma začala unavovať. Tá Bratislava bola taká nezmenená, ba dokonca zdala sa mi spustnutejšia než naposledy. Viky však stále natešene ospevovala krásy tejto, vraj krásavice na Dunaji. Aj mňa už bolela hlava hodnú chvíľu, ako som musel Viktóriu v kuse počúvať, ale zvykol som si, napokon to bola jedna z vlastností, ktorá sa mi na nej páčila. –Adrián, mama sa ťa už nevie dočkať. Aký ste mali let?

-Kebyže som neprespal celý , tak dobrý, bez problémov,-dostal som sa konečne k slovu.

-Tŕpol som každou stotinou, či sa vám náhodou niečo nestalo. Mohol si zavolať že ste meškali.

-Nemeškali sme, ale kvôli nepriazni počasia nás nechceli pustiť,-namietol som. Mokrá asfaltka ustúpila dláždenej ceste. Pred nami z oparu hmly vystupovala železná brána natretá čerstvým lakom a dlhým plotom. Áno, táto vilka v podhradnom Údolí, z ktorej aj keď bola gýčová ako chcela bol nádherný výhľad, tam som prežil svoje detstvo aj dospievanie a pochytila ma jemná nostalgia. Za bránou stála vysoká postava s nejasnými rysmi tváre a otvorila im. Ocko mu poďakoval a šli cez hrboľaté mačacie hlavy, naokolo boli záhony vädnúcich ruží. Nakoniec zastal pred onou socialistickou zmodernizovanou vilkou, príjazdová cesta bola totiž trocha dlhšia, než zvyčajne na vily v Podhradí. –A sme tu! Vystupovať!

Vybral som batožinu z kufra a s natešenou Viky, ktorá všetko fotografovala, už sa nemohla dočkať ako uverejní selfíčka na instagram. V takomto priam zámku ani nebola, pritom ani jej vila vo vŕškoch, kde žila Bratislavská elita sa nežilo zle. Ocko škrtol zápalkou o krabičku a vzbĺkol oranžový plamienok, ktorým zapálil cigaretu. Opieral sa pritom o nevkusný stĺp honosného socialistického domiska a sledoval mňa s Vikinou. Záhradník nám otvoril obrovské dvere a ukázala sa im ešte väčšia vstupná hala. Viktória nepatrila k nízkej spoločenskej vrstve, ale o tomto sa by bolo doteraz snívalo aj jej. Prepychové vázy z čínskeho porcelánu, pôvodné olejomaľby či staré sochy z vápenca alebo kremenca. Naši boli veľkými milovníkmi avantgardného no aj klasického maliarstva a sochárstva. Pravidelne som s otcom chodieval na dražby, kde som mu v poslednom čase radil, ako niečo kúpiť a pritom veľa neutratiť. Z toho rozčarovania si neodpustila hlasné zvýsknutie a objala ma natešene, dal som pusu jej na vlasy. Oco zavrel silno dvere. Z obrovských naleštených schodov nadšene schádzala mama, už dávnejšie štyridsiatnička s pomarančovou hispánskou pokožkou, čiastočne za to mohla aj častá návšteva solárií a s blonďavým melírom a rovnako veľkými hnedými očami, farbu som mal po nej, no mám ich trošku menšie, vlasy si nechala rozpustené, zrejme preto lebo nič nerobila, inak by mala vlasy v nejakom modernom účese. –Synček! Taká som rada že ťa znova vidím! Kým sa vyobjímala so mnou, uvidela Viky. –A toto že je kto? Nebodaj tvoja...

-Áno, toto je Viktória, mama.

-Veľmi ma teší,-pozdravila sa. –Potešenie je na mojej strane,-poslušne odvetila Viky. –Choďte sa vybaliť a potom na raňajky, spravila som tvoje obľúbené, lievance!

-Ďakujem mami, naozaj si nemusela.

-Ale kdeže, keď už sa tak často nevidíme, a teraz je môj chlapec doma, tak som si to neodpustila, no bežte! Viky celú cestu schodmi sa rozkošne rozplývala. Hneď ako sa stratili za rohom, mame zmizol úsmev z tváre a skysnuto sa pozrela na práve sa vyzliekajúceho otca. –Toto čo bolo? Ten náš Ad vážne nemá žiadny vkus? Najprv Anežka, potom tá Kája, a teraz toto!

-Šak to,-súcitil s prieberčivou mamou ocko. –Ale pokým budú obidvaja šťastní, nebudeme im v tom brániť.

-Ale...

-Dohovoril som,-vážnym ráznym tónom zahriakol manželku a odišiel do jedálne: -Som hladný ako vlk.