Moralista

4.2

Bol to obyčajný a ničím nevýrazný októbrový upršaný piatok. Vrátil som sa z práce prechladnutý, posledné dni som podceňoval predpovede počasia. Moje obľúbené košele tak museli nahradiť teplé kabáty, zo štyroch som mal však tri vo Francúzsku, pretože ako vravím, neplánoval som sa tu pôvodne zdržať dlhšie ako týždeň. Nuž som došiel domov okolo siedmej. Dedko mi vybavil brigádu v národnom archíve, vraj aby som dostal aspoň akési odškodné za svoje nedobrovoľné zdržanie na Slovensku. Nehovoril mi to vtedy však s veľkou láskavosťou a súcitom. Vedel by som si brigádu nájsť sám, ale to by nemohlo byť môjho prehnane starostlivého a premotivovaného starého otca.

Hneď ako som došiel domov, hlasne som kýchol, čím som svojho starého chlpáča upozornil na príchod. Okrem neho sa však ku mne rozbehla dnes i večne nazlostená Polly, ktorá sa po dlhej dobe vrátila zo zvieracej nemocnice. Bol to ale Oliverov miláčik a tak ako som on musel trpieť môjho Fluffyho, ja som sa musel vysporiadať s večne uštekanou a nevďačnou sučkou. Nikto nebol o takomto pomerne neskorom čase doma. Tatko bol určite ešte v práci, mamka vraj šla na nejakú stretávku zo strednej a chlapci boli zrejme znova brázdiť mestské ulice. Ich správanie sa vrátilo znova do starých koľají, aj keď Oliver sa zdal v poslednej dobe nejaký zvláštny. Nechodil už každý deň tak neskoro domov, dvakrát sa dokonca stalo, že nešiel nikam. Nikomu sa však o svojich problémoch nesťažoval, vravel, že má toho do školy veľa takto pred Dušičkami. Ja som ho chápal a tak som to nejak veľmi neriešil. Dnešný večer som preto plánoval stráviť schúlený vo svojej izbietke pri nejakej dobrej nenáročnej knižke, no ešte predtým som chcel samozrejme telefonovať s Vikinou. Volávali sme si takto po večeroch, pokojne aj tri hoďky ako zamilovaní štrnásťroční tínedžeri. Moje skromné plány však opäť mal niekto prerušiť.

Práve som sa chystal, že si uvarím teplý čajík, ktorý by ma zohrial, no začal mi mobil zvoniť ako o dušu. Hleslo som zahromžil, keď som zbadal, že mi volá Dano. "To ten idiot vážne nemá nič lepšie na práci zasa?" Otrávene som zdvihol, no ani ma nepustil k slovu. –Aďo? Vyjdi z domu, čakáme ťa s Juniorom vonku. –Brácho,-povedal som mu unavene,-poďte radšej vy sem, dobre? Som prechladnutý a nemám vôbec náladu sa s vami niekam trepať. Otvorím vám vínko, pustite si telku a to čo máte na srdci mi môžete povedať aj tu. Aj tak nikto není doma. Jasne som počul z druhej strany mobilu, ako sa tí dvaja dohadovali a ako Junior vychrlil nejaké vulgarizmy do vetra. Napokon sa ozval presvedčivý a rozhodnutý Danov hlas: -Tak nás pusti! Bez pozdravenia som zložil, postavil ešte bleskovo vodu na čaj a šiel otvoriť.

Po zvítaní sme sa rýchlo vrátili domov, voda mi už aj zovrela a ja som nechcel vonku prechladnúť ešte viac. Bratranci u mňa vtedy síce neboli vítaní, nepotreboval som im to síce dávať najavo, no zabŕdal som aj tak. –Musíte sa veľmi nudiť, keď som vám znova nápomocný. –Ty, Adriánko, ty si nám vždy nápomocný,-pousmial sa Dano a usadil som ich v obývačke. –Niečo tvrdé nemáš?,-spýtal sa Junior. Ja som ich ale sekundovo odbil: -Dano nemôže a ja teraz chľastať nejdem. Môžem vám ponúknuť vínko alebo nealko pivečko. –No tak sem s fľaškou ne a Dano si môže dať nealko,-posúril ma a ja som pomaly odišiel do kuchyne. Vybral som zo skrinky dva poháre a nalial sebe i Juniorovi a Danovi som vzal plechovku citrónového nealka. K tomu som dal robiť pukance. Moji všeteční bratranci boli ale nedočkaví a už ma začali volať. Rýchlo som im podal poháre a na stôl položil misu pukancov. –Tak na zdravie, ako sa tak na teba pozerám, Aďo, budeš ho skutočne potrebovať!,-predniesol Daniel prípitoček. Sadol som si znudene na gauč a čakal, kým sa oni dvaja začnú pretekať o slovo. Junior si vzal za hrsť slaného a Dano to využil. –Prepáč, že ťa takto otravujeme, keď ti nie je najlepšie. No musíme prebrať určité veci. Hlasno som sa vysmrkal a cez zúžené červené oči som pozeral na Dana. –A kde je Sonička? –Sonka nemohla, nejaká kamoška ju stiahla do divadla,-odfrkol Junior a znova si vzal z misy, ako by bola robená len preňho. Ja som mal rád jedlo, ale teraz som bol bez čuchu a ani to poondiate víno som si nemohol naplno vychutnať. –No dobre, chalani, tak o čo ide? Dano si prekrížil ruky a spustil ako gramofón: -Julovi chlapci. Prevrátil som otrávene očami a Junior si to všimol, tak monotónneho Dana prerušil: -Sú nejak podozrivo dlho ticho. Už dva týždne a nič nerobia. Dano sa snaží vo firme aj so Sonkou makať najviac ako sa dá, pomáha aj môj oco a strýko Jóži, ale hentí mamrdi nič. Nič. Rozumiem aj tebe, že máš toho veľa, ja sám tiež nemôžem teraz vo firme veľa robiť lebo máme skúškové. Ale nehraje nám do karát, že sú strašne dlho ticho. Neveští to možno nič dobré, ale chceli by sme toho, pokým sú v kľudovom režime s Dankom využiť, a ty by si nám mohol pomôcť. –Ako by som už len ja vám dvom mohol pomôcť,-ironicky som odpovedal a kýchol som si. –Na zdravie!,-chopil sa na striedačku slova Junior. –No ako ako...Jednoducho. Ja môžem hacknúť ich počítač a mobily, pozrieť si nejaké ich správy s ich zákazníkmi a potom si to posťahovať. Dano bude robiť terénny výskum, nie na vlastnú päsť. Budete sa striedať a bude s vami chodiť občas aj Sonka. Dano ti ešte povie, kde sa zrdžiavajú. –Tak tak, Maťo má pravdu. Ale, ako sa tak na teba pozerám, si moc nápadný. Pôjdeš k nám, keď sa uzdravíš tak zavolaj a dám si ťa nejako dokopy. Okrem toho by si mohol poprezerať nejaké spisy a obchodné registre Gyulu aj tých zmrdov na internete. Určite sa k niečomu dopracuješ. Navyše, ty si právnik, nie my. Takže sa v tom vyznáš. Ak budeme mať čo najviac materiálu v rukách, aj video alebo zvukové nahrávky spolu s týmito dokumentmi a nepriamymi svedectvami, o ktoré sa postará tuná Maťo, pošleme ich pred súd a bude! Schuti som sa zasmial na tom, ako krásne jednoducho si túto bájku obaja moji prostoduchí bratranci predstavovali. –Si sa zbláznil? A ty si myslíš, že oni na to neprídu? Veď nás poznajú, spozorovali by že ich sledujeme. A navyše, hackerstvo je trestné, Juniorko! Dano si odpil z pivného pohára a potľapkal ma po pleci. –Máš pravdu, Aďko. Takto by nás istotne odhalili. Nie, nie. Nechaj sa prekvapiť a uvidíš. Ver mi, už to mám odskúšané a zatiaľ nič. Potom obaja na mňa hodili pohľady smutných psov a Junior dodal: -Pokiaľ viem, pokiaľ sa trestný čin nepreukáže ako trestný, som bez postihu. Zatvoril som oči, tak ako som mal vždy vo zvyku pri rozmýšľaní. "Prečo ma do piči vždy tí dvaja dokážu presvedčiť? Mám sa hrať teraz na toho zlého alebo zas na dobráka Adriána, čo nevie povedať nie? Áno, aj mne ide o to, aby sme ich dostali do basy, ale akým spôsobom? Július má chápadlá všade a navyše ani oni dvaja nie sú beztrestní. Takouto istou metódou môžu ísť na nás aj oni štyria. Pravda, na mňa by nenašili nič, lebo by nemali čo. Ale všetci vieme, aký je Maťo hacker a že Dano má dlhy v každom pajzli tu v Bratislave. Takže...Ak by bol aspoň Dano vyplatil tie dlhy za chľast v čo najrýchlejšom možnom čase a Juniorovi by sa podarilo byť skutočne dobrým a šikovným vo svojom obore, tak by som bol ochotný riskovať. Ale musím sa presvedčiť, že to má skutočne zmysel a že to prinesie svoje ovocie. Veľakrát som sa v týchto dvoch nešťastníkoch už odrbal, ale...Ja trestnú činnosť nepácham, takže koniec koncov to bude iba ich smola, ak im na to prídu a ak ich Július zažaluje tým svojim podplateným pandlom." Roztvoril som oči a Dano mnou nedočkavo kmásal: -No, no tak čo? Prefíkane som sa pousmial. Vysmrkal som sa a užíval som si ten pocit, keď ste najdôležitejšou bytosťou v galaxii a závisí od vás osud. Lúskol som prstami a vystrúhal som namyslenú grimasu. –Bratrančekovia moji, pristúpim. Ale dovoľte mi, aby som si uložil dve podmienky. Dano, ty presvedč tatka, lebo viem že prachy na to nemáš, aby ti dal nejaké svoje na zaplatenie tých tvojich dlhov a ty, Junior, dávaj si pozor čo robíš. Keď si nebudeš istý, nechaj to tak a pokúsime sa niektoré materiály nájsť aj inou cestou, ok? Nech nemajú na nás čo nájsť, rozumiete? Junior ma natešene vyobjímal aj s Danom, vôbec im neprekážalo, že tečú zo mňa Niagárske vodopády. –Výborne, Aďo! Diky! Diky! Fakt si nám pomohol a my dvaja si to vážime! Tak ako som vravel, zavolaj mi, keď budeš fit a budeš mať čas, prosím, nájdi si ho! Upokojil som mojich naradovaných bratrancov hlasným kýchnutím. –Oki, oki chlapci!