Moralista

6.4

Nebol to tak celkom všedný deň. Bola nedeľa. Druhá od tej udalosti. Mama nás pozvala s Viky na obed. Vraj by sa už patrilo, aby sme sa ukázali doma a neobsmŕdali u Daniela s Klaudi. Neprekážalo mi to, Klaudia ma počas tých našich siahodlhých rozhovorov nabila ohromnou energiou, presne tou, ktorá mi už dlhodobo chýbala, a ktorú som nutne potreboval. Viktória sa medzičasom zotavila z nepríjemnej virózy, našťastie nikoho ňou nenakazila. S Danom som k počudovaniu ani veľmi neprehodil reč, za prvé, nebýval často doma a za druhé, mali sme nejaký neurčitý blok, ktorý nám v tom zabraňoval. Jeden nevedel čo si môže dovoliť na druhého. Nestávalo sa to bežne, dokonca úplne výnimočne. Ale čo som mal robiť. Zúfalé situácie vyžadovali zúfalé riešenia. Ale boli tu aj jasné stránky. Oliver ma kontaktoval, len tak zrazu mi jeden večer napísal –Čauko, nedali by sme si call? Vtedy ma striaslo, keď som si na môjho najmladšieho brata spomenul, ale nakoniec mi to neuškodilo. Oliver ma odvtedy zhruba každý druhý deň informoval o dianí v mojej rodine. Aj on dosť nástojčil, aby sme prišli. Čo sa týka Jakuba, tam to bolo prakticky nezmenené. No jeden krát, čo som telefonoval s Oliverom niekedy poobede, si ma vypýtal k uchu. V podstate mi nič podstatné nepovedal, iba sa vypytoval také trápne formalitky. Z jeho hlasu som počul, že tie formalitky neboli klasickými formalitkami, ale úprimnými formalitkami. Čo sa týka našich, netelefonoval som s nimi a zakázal som Oliverovi, aby mi ich dával k ušiam. Nechcel som ich počuť, ani slovko od nich. Mne tých výčitiek v ten večer od obidvoch stačilo a ďalšie sústo by som už neuniesol. Sakramentsky som si vstúpil do svedomia, to je pravda. Veľa vecí som si uvedomil. No zároveň som sa obával, že moji rodičia nepovolia, naopak by pritvrdili.

Keď sme sa rozlúčili s Danielom a Klaudiou, naštartoval som moje požičané auto a pomaly sme šli smerom k Podhradiu. Bola nedeľa, takže boli cesty prázdne a nemal som sa kam ponáhľať. Mama síce stanovila, "príďte pred dvanástou", ale ja som sa fixne ničoho nedržal, u mňa dominovalo slovo, dvanásta. Viky sa priveľmi nelíčila, predsa len bola ešte trošičku apatická po tej chorobe a nechcela sa ani prejedať. Netušil som však, čo nám mama prichystá a ona o Vikinej viróze pravdaže nemohla tušiť.

Zaparkoval som v našom neveľkom dvore a jedna vec ma nepríjemne prekvapila. Dedo. Dedovo zaparkované auto. "Nie, nie. Odídem! Čo tu robia? Oni sa určite na mňa zas pripravili! Jasné že hej a nevinný obed má byť zámienkou! Ale ja naňho nemám náladu! Nechcem sa s nimi rozprávať. Nie teraz nie. Nemám na to náladu. Na dedove horkokrvné agresívne reči." Nuž ale nemal som na výber. Viky mojich starých rodičov už poznala, dva či tri krát sa už s nimi stretla, keď došli k nám. Opatrne som odomkol dvere od domu a potočil guľou. Viky mi bola v pätách a tvárila sa na ňu až neuveriteľne seriózne. Takú vážnu som ju dlho nevidel. Preto som jej úskočným pohľadom naznačil, aby sa troška uvoľnila. Napokon, aj tak som bol ja v tej najväčšej kaši. Výčitiek od našich som počul vtedy dosť, ale to ako poznám deda, bol určite iba slabý odvar. Babka si ma asi moc nepodá, poznám ju. Maximálne ma ešte poľutuje a zalamentuje.

Starí rodičia boli v obývačke, bol tam aj tatko. Opatrne som tam vkročil, predtým si ma našťastie nikto nevšimol. Teda až na Fluffyho, ktorý mi šiel verne ako vždy naproti. Celkom som na toho môjho maznáča aj zabudol, ale tak ja sa budem snažiť mu to vynahradiť. Ak ho chodí Kubo alebo tatko vyvenčiť aspoň raz-dva razy za deň tak mi stačí. Kuba som nevidel, iba som počul ako s niekým telefonuje a horúčkovito pochoduje po hornom poschodí. Oliver bol v obývačke tiež. Dedo doňho hustil a on sa len rozpačito a nonšalantne pozeral do zeme a tváril sa ako karhaný školáčik.

Ako sme vošli, ihneď si nás všetci všimli. Teda, mňa. Viktorka tam bola chúďa ako vzduch, i keď vždy pri mne žiarila. Babka stála s tatkom pri okne a obaja husto fajčili, tatko svoju neodmysliteľnú cigaru a babka len nejakú dlhú neznačkovú cigaretku. Okrem toho každý z nich mal v ruke pohár nejakého alkoholu, vyzeralo to ako griotka, takže dokopy úplne ladili. Dedko odtiahol ruku od Olivera, ktorý sa na mňa razom usmial a vystrel sa. Moje najhoršie obavy sa prekvapujúco nevyplnili, všetko však bolo aj tak bizarné. Zvláštne bizarné. Dedo sa nikdy nesprával tak pokojne a sarkasticky ako vtedy. Iba sa zachechtal a povedal: -Tak už tu máme nášho baránka. Potom prišlo na tú oficialitku, kedy sa musela babka so mnou náruživo zvítať, a pobozkala aj Viky a obaja sme boli z jej silného rúžu pomaľovaní. Tatko naopak ostal stáť a len sa na mňa s dedom uškierali. –Nečakal si nás tu s babkou, všakže? –Ak mám byť úprimný, nie. –No tak vidíš to, ak mám byť úprimný zas ja, ani si nemal,-zarehotal sa dedko a prišiel ku mne. Dal mi ruku cez plecia a pobádal ma, aby som si sadol k nemu na pohovku. Pozdravil som sa s Oliverom, bol očividne potešený z môjho príchodu. Trápne ticho prelomil až tatko a povedal: -Tak hádam si nečakal, že ti to povieme. Presne viem ako by si reagoval. Dedo sa znova iba uškrnul a povedal mi: -Nepotrebujem ťa za nič pucovať, vaši ti dosť naložili si myslím. A pravdupovediac, nemyslím si, že za to môžeš.