Moralista

5.4

Dano so Soničkou a Juniorom sedeli oproti mne s Viky vo food courte v jednom z mnohých obchodných centier v Bratislave. Po enormnom hamburgri, ktorý sme si s Viky objednali (bol celkom drahý spoločne si všimol nacpávajúci sa Junior agresie, ktorá sa vo vnútri nachádzala mňa, trhalo mnou. –Andy, v živote som ťa nevidel takého podráždeného, čo je? Práve vtedy mi preplo, podráždene som vybuchol na celú predajňu, čím upriamil zraky ostatných zákazníkov. –Chceš vedieť čo je! Chceš! Tie vyjebané svine začali robiť zle Oliverovi! Musíme si Richarda, syna hrdzavej líšky, toho ryšavého, viete ktorého, počkať a poriadne mu ukázať, kto bude koho šikanovať! Do piče, vyjebaní hajzli skurvení! Budú robiť zle môjmu bratovi, namiesto toho, aby si to vyriešili so mnou. No šak ja im dám, len uvidia! Hneď ich odnaučím, aby niekomu nevinnému robili zle! Dano s juniorom vytreštili oči, Sonička pokojne pila džús a Viky sa ma snažila krotiť: -Pššt, miláčik, všetko sa dá vyriešiť. Navyše tvoj brat nie je slabý...

-Nehovor mi pšššt, neskutočne som vytočený, ešte teraz idem pred tú školu a počkám si ho. Dôjde domov zmachlený ako Picassov obraz, je mi to jedno, ja ho zabijem, hajzla vychcaného! –Ideme s tebou,-povedal Daniel a Junior prikývol: -Toto vážne prestrelili. Keby to robili môjmu bratovi, tak by som ho prizabil. Sonka s Viky sa dohodli, že sa ešte zdržia a pôjdu si poprezerať obchody.

Ihneď som sadol za volant, vedľa Dano a dozadu Junior. –Páni, pripútajte sa! Toto bude zbesilá jazda!

Keď dorazili pred školu, ja som hneď uvidel cieľ, mal som šťastie. Richard fajčil za múrom s nejakými ďalšími fetkami. Rozrazil som nahnevane dvere auta a náhlil sa za ním.

-Počúvaj ma ty hajzel,-hodil prekvapeným Richardom som hodil o stenu, ktorá sa zatriasla, napľul mu do ksichtu. –Ešte raz príde môj brat domov čo i len s malinkou škvrnkou zmachlím ťa tak, že ťa vlastná mater nespozná! Ešte raz, nájdem si ťa a zabijem! Rozumieš! A kľudne to povedz Domonkosovi alebo Benovi, tých sráčov sa nebojím. A rovno môžeš aj starému otcovi povedať, že ak má nejaký problém, nech si ho rieši na Oliverovi do piče! Ja som ešte hodil Richardom o zem ako medicinbalom, vrazil mu do oka a odišiel uvoľnene preč. Richard začal aukať po tom, ako mu pomohli na nohy tí feťáci, ktorí sa ani slova nezmohli vďaka môjmu nečakanému výstupu. -Chcete vojnu? Há? Dobre, tak ju budete mať!

-Páni, v živote by som to do teba nebol povedal, že máš takú silu, bratranček,-čumel Junior na mňa, keď sme nasadli do auta. –Skrývam ju v sebe, ja zbytočne na nikoho nezaútočím! Ale táto sviňa to prehnala, no veď počkaj, ešte raz a tak ho zmachlím že ho vlastná mater nespozná, mne nevadí že sa opakujem. Hahaha.

-No naozaj by sme to do teba nepovedali.

-Viete, to vaše ustavičné podpichovanie má niečo do seba, verte.

-Ehm, Aďo? Pôjdeme k tebe alebo ku mne?,-poklepkal vzadu sediaci Dano moje sedadlo. Pokúšal sa zmeniť tému a úspešne. –Asi k tebe, veď všetko máme u teba,-odpovedal Junior za mňa a ja som sa počudovane spýtal. –Načo? –Si zabudol? Ideme to predsa pripraviť. –Jáj, no jasné, k tebe ideme. –Okej.

Došli sme do jeho domu a o zlom krky sme všetci traja trielili do jeho pracovne. Bol som nesmierne hrdý, jednak na seba a po druhé samozrejme aj na tých dvoch. Dokázali sme niečo, o čom nikto z nás nesníval. Pravda, predčasne sa síce tešiť nikto nemá, mne to však bolo úplne jedno. Ten možno všetkými vnímaný detinský a nehrdinský výkon, ktorý som urobil ma neskutočne nabil energiou a ja som sa znovu cítil ako znoovuzrodený.

Dano mal všetky materiály v pracovni jeho otca, t.j. strýka Jóžiho. Bola menšia než ocova a aj mala rozdielny nábytok. Moderný, hnedý a biele steny. Jedine mi vadil koberec z rysej kožušiny, nie som zástanca živočíšnych produktov z kože. Pracovňa bola tiež nádherne presvetlená a udržiavaná, strýko Jóži bol totiž puntičkár a perfekcionalista, všetko muselo byť presne podľa jeho gusta. Preto aj Danovi celkom dlho trvalo kým sa mu podarilo presvedčiť ho, aby mohol zdieľať jeho pracovňu. Ja s Juniorom sme sa podopreli o parapetu a Dano si sadol za počítač. –Takže, ideme na to páni. Kto chce začať ako prvý? –Môžem ja,-ponúkol som sa. –Dobre, Aďo, môžeš!,-schválil mi to samozvaný vedúci Dano a vytiahol z jednej zo zásuviek uviazanú kôpku papiera. Úradné a zmluvné listiny to boli poväčšine. –Tak tam to máš. Všetky spisy, ktoré mi prišli akýmsi spôsobom zaujímavé. To sú Júliusove obchodné zápisy, všetky pôžičky, hypotéky, atď... K tomu tam máš aj listy vlastníctva, parcely a ďalšie veci. Samozrejme, väčšina z nich sú čisto nelegálne fantazmagórie, ale nedivím sa. Tu na Slovensku je predsa aj v dvadsiatom prvom storočí možné stále všetko. –Výborne, Aďo!,-pochválil ma Dano a príjemne sa na mňa usmial. –Verím, že si to všetko starostlivo popretrieďoval a my tak nebudeme mať s tým menší problém. Ešte si to prečítam, ale popravde, nebudem tomu moc rozumieť. Tie právne rečičky, to je predsa tvoja parketa. –Tak ma k tomu pusť,-pokúsil som sa o prevzanie velenia. Dano ma však hneď ukľudnil: -Ale, ale. Právnik, akýže ste rozkokošený! Upokojte sa! Ne, ne. Každý z nás sa vyzná v tom obore, v ktorom bol vdanej veci poverený. Čo sa týka stalkingu, nebol si príliš úspešný, ale aspoň si si to vyskúšal. No, čo dal by si sa na to ešte niekedy? So skrčeným výrazom v tvári som mu ani nemusel odpovedať. Junior si chcel zapáliť cigaretu, Dano mu chuť na ňu zhatal. –Ne, tatko by ma zabil. Nevieš aký ma čuch? Junior si namrzene založil cigaretu za ucho a čakal, kedy sa aj on dostane k slovu, aby sa chválil svojimi objavmi. –Dobre. Ja som robil tereňák, takže som ich akosi monitoroval. Predstavte si, tí dvaja sfetovaní kokoti ma nespoznali!! Rehocem sa na tom aj teraz, aké smiešne prosté bolo z nich vytĺcť všetko. –No tí si fakt na niečom museli letieť, keď ťa nespoznali ani keď si šiel za tú kurvu,-zasmial som sa spolu s Juniorom, ale Dana to nerozladilo. –No veď to. Mám všetko. Povedali mi o tom, ako nás neznášajú, akí sme blbci a neviem čo všetko ďalšie. Ale tiež, že Ben s Domom tiež na nás nejakú kulehu chystajú. Vraj sa máme nechať prekvapiť. –Ja už žiadne prekvapenia nechcem,-rázne som odvetil,-Oliver mi minule stačil. –Jop a ty si dnes prekvapil nás,-potľapkal ma bratsky Junior po pleci a Dano sa uškrnul: -Hej hej, náš Aďo je šelma! Skromne som sa pousmial, vo vnútri som však s Danom vrelo súhlasil. Ak niekto siahne na to, čo mám rád, nedám si to. –Ale zasa odbáčam a teraz, Maťo, poď mi to prosím ťa ukázať! Junior vystriedal Dana na stoličke a ukázal mu súbor fotiek, ktoré ukradol z ich mobilov a počítačov. Boli to rôzne snímky. Na niektorých sa nachádzali obyčajné s fľaškami na garážových strechách za súmraku, iné boli už odvážnejšie. Boli tam fotky, ako boli doriadení z nejakých pouličných bitiek či holotinky nejakých maloletých kuriev. Jedna zvuková nahrávka nami zarezonovala, šlo o vyjednávanie vynúteného sexu opitého Pištu s nejakou ďalšou troskou, ale to dievča sa vzpieralo obdivuhodne dlhú dobu. Nevedno, kto to nahrával, ale zrejme to bolo spustené omylom, nebola to totiž vec, ktorá by mala preniknúť do éteru. Boli tam aj nejaké videá. Na jednom bolo napríklad, ako tancoval opitý Freďo v ženských šatách a jedna kurvička musela sedieť na gauči len v spodnom prádle, vôbec jej to ale neprekážalo a vábila Benjamína. Všetky videá mali jedno spoločné, nikto na nich nebol triezvy a boli preplnené vulgarizmami od výmyslu sveta. Aj ja som sa z toho slovníku zapýril, také výrazy nepoužívali ani Dano s Juniorom, keď sa sťali na sračku. V ďalšom bolo nejaké video v nejakej krčme, kde sa dohadovali s nejakými cigáňmi na nejakom výpalnom, nebolo im však dobre rozumieť, lebo rozprávali väčšinou po maďarsky. A po maďarsky z nás najlepšie vedel hádam Dano, aj to iba pasívne. Postupne sme prešli aj k Júliusovým nahrávkam. Šlo hlavne o nahrávky telefonátov so všelijakými významnými klientmi. Vo väčšine z nich znel arogantne a často sa svojim klientom a poskokom vysmieval. Jeden z rozhovorov sa však týkal aj osobne dnešnej udalosti. Július v ňom chválil starého Petráša, akého má vraj šikovného a nepoddajného syna. Vzkypela vo mne žlč, ale vypočuli sme si všetky až dokonca. Pritom som videl, aký je Junior nesmierne hrdý na svoj počin. Pomyslel som si, že odviedol z nás najriskantnejšiu prácu, hneď po Danovi. Ja som bol len taká ta šedá eminencia, ktorá bola len na tie odborné vecičky typu zákon a tak ďalej. Vôbec ma to ale nemrzelo, bol som rád, že sme si veci takto podelili a tak sme mali každý v podstate rovnaké bremeno. Ja som to mal predsa však ľahšie v tom, že som robil všetko v podstate v bezpostihovej anonymite, na druhej strane som mal o všetkom najmenej informácií a veľa vecí mi museli vysvetliť oni dvaja alebo oco s dedkom Žigmundom.

Keď sme si vypočuli aj poslednú nahrávku, v ktorej Július vulgárne maďarsky nadával nejakému svojmu kumpánovi za istý nevydarený kšeft, Dano sa diabolsky vyškeril a vykríkol: -Je to tam! Je to tam páni! Máme to! Nad tými kokotmi čoskoro padne klietka! Nechali sa chytiť pekne do pasce! Potom si tľapol s Juniorom a so mnou. Ja som sa však pousmial a znova som ho v zápale radosti schladil: -Ešte nekrič! Máme čas. Teraz to musíme ešte nejako sformulovať, o to sa už ja postarám a môžeme ísť na políciu s tým. Trestné oznámenie môžeme podať a vyžiadať si anonymitu, aj keby vedeli, že sme to my. Trestné oznámenie môžeme podať anonymne. –Načo ho podávať anonymne, nech pekne vedia, kto to spravil!,-zasmial sa stále príliš naradostený Dano a vytiahol z najspodnejšej zásuvky fľašu koňaku. –Tak si dajte, chlapci, dobrú prácu sme odviedli, zaslúžime si!,-ponúkol nás. Ja som ale bol autom a tak som slušne odmietol. Čo sa týka Juniora, ten keď došlo na alkohol, nikdy nezaváhal a tak začali s Danom logať z jednej fľašky. Ja som sa iba pozrel na hodinky a v zmätku som povedal. –Páni to už je toľko hodín? Veď za desať minút mi začína šichta! Na odchode ma ešte zastavil Dano a chcel sa so mnou dohodnúť, kedy pôjdeme na políciu. Ja som mu len odvetil, že sa ozvem a rýchlo som odišiel.