Moralista

3.8

Prvé školské dni ubiehali rýchlo, Olivera nebolo doma takmer vidno, s kamarátmi bol v centre a takisto Jakuba, ktorý musel poctivo kresliť ako tretiak na strednej. Aspoň mohla mama chodiť klebetiť so švagrinkami alebo tými neokrôchanými paničkami z ulice, ktorých decká som vôbec nemusel a oco po celý čas písal rukopisy v pracovni spolu s Jakubom. Ten deň sa nebezpečne blížil a mne na vzťahu záležalo oveľa viac, ako na nejakej rodinnej dravosti. Potreboval som sa už vážne porozprávať s ocom a najlepšie by bolo, ak by ma konečne chápal. Otec bol v poslednom čase čoraz viac rozpačitejší, Oliver chodieval domov  smutnejší a ponurejší, na Jakuba sa akoby zabúdalo, ten bol doma iba keď to oco nebodaj chcel, to bolo možno raz do mesiaca. Dnes namosúrenejší ako zvyčajne, dedo s babkou rozcapili dvere. Vlastne, dedo Žigmund prišiel sám, nezvyk. K otcovi chodieval najčastejšie, možno preto, že bol jeho najobľúbenejší syn, ale to nikdy nedal najavo.

-To je to, počúvajte!,-sadol si do plyšového kresla, zatiaľ čo otec zamkol pracovňu a ja som chlipkal čaj, tohtoročný október nepatril k najteplejším mesiacom. –No, počúvame,-povedal otec, keď upokojil rozpačitého deda. –Počul som, Andy, že sa chystáš zdúchnuť! –Otec!,-vykríkol som neuveriteľne agresívnym tónom na otca, ktorý sa skoro zľakol. Dnes som chcel využiť chvíľu otcovej roztržitosti, tajne dúfajúc, že ma tatko pustí, ale zrejme som dúfal márne, keďže deduško Žigi bol schopný kartičky poriadne zamiešať. –Čo otec? Azda si nemyslel, že sa o tom tvoj dedo nedozvie. Som informovaný vždy a o všetkom, na to nezabudni. Ja som bol biely ako bleduľa a nahnevane pozeral na vyčítavého otca i deda, ktorý strkal nos do všetkého. –Nesmieš odísť, tvoj otec má pravdu. Možno by, bolo by možno ideálne, ak by si prerušil štúdium na univerzite!

-No mne sa hádam sníva! Kto mi pred pár rokmi vravel: „Ty si najmúdrejší, vykašli sa na umenie, choď na univerzitu" alebo „Študuj čo chceš, my s babičkou to budeme rešpektovať a nebudeme ti do toho zasahovať." Tá skleróza ti fakt pokročila, dedo.

-Ako sa to so starkým rozprávaš?

-Pokoj Albert!

-Vy dvaja ste si úplne podobní, tak zahľadených ľudí do seba som nevidel. Odporujete sa mi, hnusíte! Sebeckí a namyslení, to je to čo vám ide! Naparenci. Otec vtedy spravil rozhodujúci krok. Nikdy to nespravil, ale teraz ma udrel a ja som len zarazene pozrel: -Dobre vedieť. Dovidenia. Ja, namosúrenejší a ponížený ako nikdy som tresol dvermi a vypoklonkoval z pracovne. Šiel som si umyť červené líce, na ktorom boli otlačky ocovej dlane. Bolo to odo mňa určite detinské hádať sa, ale tak kebyže som ticho, tiež nič nezmením, vravel som si v duchu. Všetci dobre vedia, že ja som nekonfliktný typ, ale pohár už dávno pri mojom neoblomnom otcovi pretiekol. Ten sa zázračne rýchlo zmenil a začal sa ľutovať: -Čo som to spravil? Ach. –Neľutuj sa, vyprovokoval ťa. To chlapčisko je moc otvorené, dobre mu tak bolo treba. –Ale ja som, musím sa mu...

-Seď! Teraz nie, musí vykypieť, potom si za Aďom choď. Ale hovorím ti, hoci som sa ťa zastal, láska je najmocnejší cit, prerazí všetko. A pokiaľ neodzvoní, bude to láska trvalá, kedy sa dve bralá spoja do neoddeliteľnej skaly.

-Ale nechaj si tieto reči, otec. Takéto fantazmagórie boli populárne pred sto rokmi, nie teraz.

-Tak prečo ste so Sylvou tak dlho?

-Lebo ju milujem ako manželku a matku mojich detí.

-Tak vidíš. Preto som ja s mamou štyridsaťosem rokov. A nikdy by som na rozvod nepomyslel, jak som tu, Albert, nikdy. Adrián je veľmi zamilovaný.

-Ono je problém, že to dievča tiež! Aj keby to hralo, veľmi ľahko by som ju prekukol. Ona je naturálne tupá dievčina.

-Výborne, to je len dobre, s tupou ľahko vybabre, on štetinu potrebuje, pretože ak by si našiel rovnocennú, dochádzalo by k častej výmene názorov. Verím, že ich vzťah je harmonický.

-Otec, ale on nechápe, že to robím kvôli nemu! Nechcem oňho prísť. V zahraničí je to moc riskantné

-Bojíš sa právom, viem. Ale mám ti povedať pravdu, Adrián sa na to hodí. On si to nevie priznať, ale má geniálnu logiku a dokáže všetko naplánovať, a ak si pri tom spraví právnickú univerzitu, tak bude zákon poznať odpredu dozadu. Ver mi, keby sa to skĺbilo, bol by ideálnym príkladom učebnicového vyjednávača. A v zahraničí je už dostatočne dlho, on sa v svete nestratí, šikovný je dosť, po francúzsky vie jak Detvan slovensky. Danko i Maťko sú príliš horkokrvní a nie sú rozumom obdarení ako Adrián. Sonka je zas dievča a povedzme si, nie je na to zrodená. Adrián je náš klenot, ale treba ho dobrúsiť. Ak potom tak neskutočne baží, pusť ho pre svoje i jeho dobro, aspoň na mesiac, dajako to bez neho vydržíme, a skús sa pozhovárať s Kubom. Zatiaľ ho zastúpi Sonička. Dobre, to je asi všetko, idem pozrieť Oliho.

-Dobre, oci, porozmýšľam. Starý otec odišiel s fiškálskym úškľabkom a oco zavrel oči, spojil končeky prstov a začal rozmýšľať Jakub? Nie je to zlý chlapec, ale príliš citlivý a umelecký, nezniesol by neprávosť. Oliver, nie, ten je mladý, toho chcem z toho vynechať, zaslúži si život slušného človeka, nie rizikový, aby sa bál, kedy dôjde predvolanie na súd. Snáď mal otec v niečom pravdu, no pochybujem že by sme to tu bez Adriána zvládli, aspoň teraz. Nemám problém ho pustiť, ale je tu jedna podmienka...

Mama ma uvidela nasratého. –Čo je, Andy? –Udrel ma, o dôvod viac odísť, nevládzem tu už byť, rozumieš? Veď sa správa ako nenormálny. –Náš otec ťa udrel? To sa mi nechce veriť. Vieš že ja proti tvojmu odchodu nič nemám, ale otec je taký tvrdohlavý... –Nie mama. Mňa tvrdohlavý otec neodradí.

-Ach, synček, už si taký veľký,-rozcitlivela mama: -Som na teba hrdá. Ale, skús ešte prehovoriť otca, a ak ťa naozaj udrel, nemaj mu to za zlé. Miluje ťa, ale vážne neverím, že by...

-Dobre, mami, idem. Mama následne rýchlosťou svetla vlietla do ocovej pracovne, a vytrhla ho tým z rozmýšľania. –Andyho som stretla. Vraj si ho udrel. Ako si mohol siahnuť rukou naňho? –Vyprovokoval ma, nechal som sa, nechcel som. Musím sa mu ospravedlniť.

-V prvom rade by si ho mal pustiť, Albert.

-Nepustím ho!
-A čo si týmto sleduješ, Al? Načo to je dobré, neteší ho to, je z toho nešťastný, chodí ako mŕtvola po dome, vidno, že ho nútiš. A vieš, aký je Andy, keď ho niekto núti.

-To nikto nechápe, že ho tu potrebujeme? Ja iba nechcem, aby to všetko vyšlo nazmar...,-nariekal oco obohrato a nalial si zo zásob nevyčerpateľného rumu.

-Ja ho len nechcem vidieť nešťastného, Albert. Pochop, on nie je šťastný, keď ho do toho nútiš. No po kom to má.

-Jednoznačne po tebe drahá, o tom ani nebudeme debatovať.

-Ehm... mama sa zamlčala, lebo mal pravdu. –To je jedno, ja chcem, aby bol šťastný, a nevrav, že ty to nechceš tiež. Ale toto jednoznačne nie je spôsob, ako ho ním spraviť.

-Tu nejde o to, aby bol náš syn šťastný.

-A aký dosah bude naňho niekto mať v Paríži? Sa uvedom, Albert.

-Dobre, ale vždy ako to bude nutné sem príde. Zatiaľ ho zastúpi Jakub.

-Jakub nie je dospelý, kretén!,-vykričala mu.

-Tak potom mi je ľúto,-namietol ocko a otočil sa na stoličke. –Detinský ješita!,-vykríkla a odišla.