Moralista

2.3

V pondelok to prišlo. Viky skutočne odletela, natešená že spoznala toľko milých ľudí a sľúbila mi, že prehovorí profesorov, aby odložili môj semester, ešte som ju na letisku uistil, že čoskoro prídem za ňou, že sa nemusí strachovať a nech ma ospravedlní v škole. Teraz tu však bola vec, ktorej sa ani jeden zo Žigmundových synov nevedel dočkať. Zbavenie sa vlastníctva a prepísania ho na ich najstaršie deti! Vo veľkej miestnosti sedel za stolom Michal, nepekne vyzerajúci chlapík so satyrskou tvárou, hustým čiernym strniskom a žltými očami pripomínal Rumcajsa skríženého s Garfieldom. Starý mládenec, užívajúci život právnika vo výslužbe plnými dúškami a mladými kurvičkami sa však teraz musel znova vrátiť k remeslu a pomôcť znesváreným bratom. Dedko Žigmund, Hubert, Oto, Jur a Tonko sedeli na piatich plyšom obtiahnutých stoličkách pred Michalom: -Teda toto je tá listina, kde sa my šiesti zbavujeme vlastníctva. Juro, Tóno, vaše deti teda spoluvlastníkmi neboli považované nikdy, to jest, teraz poprosím podpis každého z vás. Onedlho bolo na riadkoch šesť podpisov, roztrasený Hubertov, odfláknutý Otov, archaický Antonov, písaný dedov, červený Jurov a nakoniec nečitateľný Michalov. Nakoniec sa pod papier podpísalo ďalších štrnásť ľudí, Otove, Hubertove a moji strýkovia s tatkom, čiže dedovi synovia. Vo vestibule sedelo okrem mňa sedem mladých ľudí. Dano a Junior mali taktiku, ako zneistiť druhokolenných bratrancov Fridricha „Freďa", Benjamína „Bena", Istvána „Pištu" a Dominika „Doma."  Freďo mal osemnásť, Ben skoro dvadsať, Pišta devätnásť a Dominik dvadsaťtri, čím bol rovnako starý ako Dano, ale jeho bratranci boli podstatne mladší ako Danovi.

-Ale čo, tak ste pripravení na dedičské konanie?,-podpichoval Junior najbližšieho Pištu, ktorý sa s pohŕdavosťou pozrel naňho a nenápadne mu ukázal prostredník. Ben sa obrátil a povedal: -Máš niečo za problém, Martin? Čo??

-Ale nie, vôbec,-odvetil úsečne Dano a postavil sa pred rozhorčeného Juniora. Pokojne sa obrátil i Dominik a díval sa nepriateľsky do očí najväčšiemu rivalovi. –Martinko, nestačilo ti minule päť a dvadsať? Potrebuješ tuto Istvánika jebať? Junior sa zamračil: -Domonkos, nenasieraj sa, šak ja som v kľude. Mali by ste si len dávať pozor, hovorím, aby vás nejeblo! Inak pokojný a dobrosrdečný Freďo, najmierumilovnejšie sa javiaci z nich fľochol škaredý pohľad na Juniora niečo šepol Pištovi. Ten sa len uškrnul a zaštebotal: -Uvidíme, kto z koho bude nakoniec. Pritom sa vyškeril a ukázal svoju štrbavú prepitú tlamu. Sonička skrčila nos a odtiahla sa od Pištu, vedľa ktorého na stoličkách v čakárni, žiaľ musela sedieť. Ten ju však schytil za rameno a ironicky jej povedal: -Ale no, sestrenička vzdialená, čo utekáš? Snáď nemáš zo mňa strach? Junior sa chystal Pištu si podať, v tom ale vošiel do čakacej miestnosti strýko Jóži a povedal: -No poďte, mládež a nevyvádzajte ako tie decká na pieskovisku! Sonka sa rozbehla ako prvá k notárovi, držala si svoju ramienkovú čiernu kabelku, nasledoval som ju ráznym krokom a za mnou šli Daniel s Juniorom, Junior, ako mal horkokrvný chalan v povahe, musel Freďa, Pištu, Dominika a Bena načúvať. Skrslo mi v hlave, kde sú len sesternice tých štyroch feťákov? Odpoveď som dlho hľadať nemusel, ťažkopádny Ben ju vyfŕkol, myslel si že keď sa zhovára s Pištom, tak šepká: -Máme sa to my dobre, že baby sa do tohto biznisu nestarajú. Pišta len kývol hlavou a vložil si do úst žuvací, extrémny závislák na nikotíne. Nuž a keď nemal naporúdzi cigarety, strčil si aspoň žuvák. –Tak tak, bratranček, veď tie majú na práci úplne iné veci. Dominik sa zasmial: -Ale akéže výstredné!

Keď sme sa akosi vtesnali k notárovi, zástupcovia oboch klanov, vybrali sme Soničku, aj keď v podstate to celé organizoval Daniel, na znak zdanlivého mieru vyslali oni dvaja ju. Z Ostrovákov si do druhej sadol Dominik, elegantne pôsobiaci dvadsiatnik, ktorý bol z tých hlupákov asi najinteligentnejší aj najčistejší, čo sa týka omamných látok. My ostatní sme každý obkolesili stoličku svojej strany a stáli. –Chlapče, zavriete prosím tie dvere, nech sem neťahá,-poprosil bacuľatý notár s čiernymi retro bokombradami a pozeral sa pri tom na mňa. Bez slova som k nim krokom pristúpil a zabuchol. Trocha vŕzgali, ale čo už. –Takže, podpismi, ktoré si za okamih od vás vyžiadam sa stanete podielovými spoluvlastníkmi firmy Arch.21th century S.R.O., áno? Dano za všetkých prikývol hlavou, lebo pôsobil najpresvedčivejšie a najzaujatejšie. –Výborne. Ako ste boli už dopredu poučení, viete veľmi dobre čo znamená podielové spoluvlastníctvo, takže vám to nemusím opakovať. Zdalo sa mi to alebo sa ten pán rozprával s nami ako učiteľka s trojročnými škôlkarmi v ich prvý deň odlúčenia od rodičov? Videl som na Pištovi aký bol celý netrpezlivý a vzrušený. Neovládol sa a vyhŕkol: -Počúvajte ma. Mohli by sme prejsť rovno k veci, vážený pán NOTÁR?! Tučniakovi zmizol víťazoslávny úsmev z tváre a nahradila ho kyslá grimasa. Namrzene odfúkol a podal Soničke a Dominikovi perá. Následne im predostrel úradný dokument o prevedení vlastníctva a na kolónku s podpisom položil svoj tučný ukazovák. Dominik neváhal ani na sekundu a hneď sa na papieri črtal jeho hnusne napísaný hrboľatý podpis. Sonička si upravila klobúčik, ktorý mala na hlave. –Mohli by ste mi to prosím vás, podať? Notár stiahol ruku a Sonka začala dokument študovať. Dano sa hral s prstami a keď zbadal sesternicu ako študuje onen svätý grál, namosúrene jej pošepol: -Čo to robíš? Chceme to už mať predsa čím skôr z krku! –Ehm, vraveli ste niečo, pán Ford?,-ozval sa znova notár a upravil si svoje staromódne visiace okuliare. –Ale nič, nič,-uisťoval ho Dano, ale jeho nervozita sa dala merať. Hneď ako Sonička elegantne potiahla perom a napísala svoj umelecký podpis, podala ho mne. To už sa na druhej strane črtali štyri podpisy mojich hlúpych druhokolenných bratrancov. I ja som si chcel prečítať, o čom všetkom sa tam píše, no Dano mi dal jasne očami najavo, kde je moje miesto. Nuž som sa rýchlo a stručne podpísal svojím podpisom, nasledoval ma Junior a nakoniec celé predstavenie uzavrel Dano. Notár sa pousmial a ešte raz si detinsky kopol: -Týmto považujem dedičské konanie v predmetnej veci ukončené. Nejaké otázky, mládenci? –Vysmievate sa nám?,-zasiahol Pišta, ktorý bol červený ako paprika. Neznášal, keď ho niekto ponižoval, alebo robil z neho hlupáka. Tučnému notárovi sa zježili vlasy na hlave, zúžili sa mu zreničky a burácavým tónom zahučal: -A von, von! Tu sa rozpráva slušným jazykom! –Mali by ste si dávať pozor, aby ste oň neprišli,-vyšplechol agresívny Pišta a vykradli sa z kancelárie. Benjamín ho zatiaľ upokojoval. Toto teátro nebolo veľmi príjemné nikomu, predovšetkým nie mne a Soničke. Junior s Danielom si vymenili pohľady prezrádzajúce ich nadhľad na d vecou a radosť z toho, že sa ovládli a opäť mohli ponížiť Ostrovákov. Notár sa napil vody a značne dezorientovaný sa pozrel na nás štyroch. –Vy ste ešte tu? Nepočuli ste? Dedičské konanie ukončené! Von! Von!

Ako sme vyšli von z miestnosti, na čakačke nás už čakali môj tatko, strýkovia aj dedo s Mišom. Jur s Tónkom už odišli. –Tak čo ako?,-vstal dedo zo stoličky a pýtal sa nás horlivo. Dano sa ujal slova: -Dúfajme, že dobre. Popritom sa fingovane podíval na hlúčik namosúrených chlapcov okolo Huberta a Ota, ktorý chlácholil ešte stále červeného Pištu. Nemusel sa však dlho namáhať, dvere od notariátu sa rozrazili keď vyšiel vysokánsky a mohutný päťdesiatnik s azúrovo modrými očami a nesmierne prísnym výrazom v tvári. Dal si dole klobúk z hlavy a Ostrováci sa utíšili. Oco len sucho pošepol svojmu najbližšie stojacemu bratovi: -Teatrálnosť nášmu Julkovi nikdy nebude chýbať. Michal mrkol očami na deda a ten nám povedal otrávene, no cielene na hlas: -No a už je tu! Uškŕňajúci sa chlapík sa odklonil od Huberta a žoviálne sa uklonil. –No vidím, že ste tu všetci! Tak čo ako? Miško, poslúchali ťa všetci? –Buď si istý, Julko, že hej,-uzemnene odvetil Michal a sadol si. Popritom precedil mimoriadne sebavedome pôsobiacemu dedkovi: -Nemám naňho nervy. Pošlite ho dakam, prosím ťa. Dedo podišiel k nemu a zadudral: -Za to si tu niekto nedáva na čas. –Nuž, Žiguli, poznáš ma. Á...,-zablúdil muž zrakom po nás štyroch. Videl som ako Daniel odporne gánil na rehotajúcich sa Ostrovákov, došiel ich mecenáš. –Zatúlaná ovečka sa vrátila k stádu. Al, nevravel si, že prinesieš aj chlapca. Nože sa poď zvítať s Gyula-bácsim! Stál som ako prikovaný. Nevidel som tohto chlapíka veľmi dlhú dobu. Vedel som však veľmi dobre kto to je, a tak mi to ani nenapadlo. Keby aj náhodou hej, cez otca, ktorý sa predo mňa obranne postavil, by som sa nedostal. –Nechaj ho na pokoji! Dávaj si skôr pozor na svoj košiar, aby ti ovečky vlk neroztrhal! –Humor a odvaha ti nikdy nechýbali,-znovu sa zasmial muž a pozrel sa na otca. Ten mi rýchlo pošepol: -Nenadväzuj s ním očný kontakt, pokúsime sa ho upokojiť. Zdvihol obočím a strýko Tomáš sa ujal slova. –Julo, nevyrývaj. Buď radšej rád, že sa nám podarilo čo sa podarilo. –To sa skutočne radujem,-precedil pomedzi zuby a potľapkal Bena stojaceho po jeho pravici po pleci. –Synku, hovorí Tomáško pravdu? Benjamín sa prefíkane zaškeril na nás a odpovedal: -No...Dajme tomu, že sme zakopali sekeru a hej. –No tak to rád počujem,-naradoval sa chlapík a z hrubého kabátu vytiahol fľašu drahého šampanského. Dedo Žigmund ho však rázne zastavil rukou a sofistikovane sa prešmykol poza jeho telo bližšie k dverám od notariátu: -Nemáme čas a okrem toho sme všetci autom, Julko. Možno nabudúce. –Ale no,-drgol ma pritom ako som prechádzal okolo neho aj ja,-kam ste sa všetci zrazu pobrali? Sa netešíte, že vidíte mňa, starého dobrého Júlia? Junior sa už-už rozbehol prchko k nemu, v tom sa však v dverách, z ktorých sme pred chvíľou vyšli zjavil ešte podráždenejší notár a vyvrieskol: -Toto nie je bál! Tu sa pracuje! Von! Všetci! Von! Von!