Moralista

1.5

-Zasa porada,-otrávene som povzdychol keď vošli do pracovne na zníženom prízemí zariadenej starobylým nábytkom s koženým poťahom a kožušinami. Za dubový stôl sa usadil ocko a ja na stoličku z ebenového dreva pred neho. Ak som vo svojom živote introverta niečo skutočne neznášal, tak to boli rodinné porady, plné temperamentných takmer Maďarov s pompéznosťou Talianov, oslavy plné vína a veselej vravy, celá rodina riešila vždy všetky problémy spolu, každý vedel o každom všetko a vážne mi liezlo na mozog, keď prateta Františka z tretieho kolena vedela veci, ktoré som povedal len mame, alebo keď mal hlavné slovo nejaký bratranec Géza z Miškovca, ktorý so mnou v živote neprehovoril, napriek tomu ma riešil. –Tak počúvaj ma dobre. Musíme prebrať taktiku. V pondelok to bude oficiálne, ja a tvoji strýkovia i dedo s prastrýkmi, vzdávame sa podielu našej stavebnej firmy a každá osmina pripadne jednému z vnúčat. Gyulove dievčatá rezignovali, respektíve ich asi spratal pod koberec. Samozrejme, ako vieš aj tak je osem ak je polovica z toho idiotov priveľa na vedenie rodinného podniku. Budeme sa ich musieť zbaviť,-zákerne vravel ocko a nalial si drahého kubánskeho rumu. -Samozrejme, legálnou cestou, Adrián, ty vieš, že tvoj otec nie je sviňa ako iní členovia tejto rodiny, všakže? Iste, zákon sa dá obísť hocako, ale nechcem moc riskovať, momentálne na to nemám chuť ani čas. Takže, Hubov syn nemá dieťa, čiže o problém menej, s dievčatami vybabrali. Ale Ostrováci a potenciálne problémy mladších súrodencov, to je iná šálka kávy. Vieš, aj ja, obaja vieme, v akom biznise sa Gyula pohybuje a zasväcuje do toho aj jeho zverencov.

-No je to síce milé otec, ale ja v pondelok s Viktóriou odlietam, vravím, študujem na univerzite a škola nie je holubník. A ja takých ľudí, ako je strýko Július a jeho podarený feťácky klan z Ostrova riešiť vážne nechcem!

-Tá pizda odletí, ty nie. Povedzme si úprimne, utáranejšie decko som nevidel, a to mám skúseností na rozdávanie. Musíš prevziať firmu a vzísť ako víťaz. Vkladám do teba dôveru, verím ti synak, že ma nesklameš. Budeš právnik a popritom môžeš manažovať stavebné kráľovstvo. Čo viac si môže mladý ambiciózny a šikovný študent priať? Pritom jeho slová aj tak zneli nedôveryhodne aj keď sa pokúsil hodiť na mňa milý pohľad. Nemal som vonkoncom rád ani keď niekto Viktóriu urážal, vedel som aká je, no vždy som si ju ubránil.

-Nenadávaj jej! A okrem toho, kto všetko príde?

-Strýkovia s tetami, krstný, Paroháč, Hubert s Otom, dedo, bratranci, sesternice, Mišo, tetušky a tvoji strýkovia, skrátka moja rodina. Stačí? Môžem pokračovať.

-Otec!,-zahučal som. –Ja nie som vymáhač! Počuješ? Mám hádam na viac, chcem byť právnik, to je moje poslanie, nie byť vtierkou a finančne vydierať či nebodaj mlátiť ľudí. Veď do väzenia sa môžu dostať úplne legálne, a ty navyše predsa dobre zarábaš, otec, nevrav mi, že nie. Alebo obchodovať s mafiou ako Július! Otcom však táto moja ohnivá reakcia nijako nepohla a naďalej pokračoval:

-Ale toto je tvoje pravé poslanie, tak si zvykaj. Musíš uchovať rodinné tradície, ako generácie pred nami. Sme v najlepších rokoch, tak to nepokaz, kde by to tvoji predkovia dotiahli, ak by si plnili svoje ciele a nezáležalo by im na dobre firmy? Kto tu čo vraví o mafii? Mňa našťastie nikto na také veci nezlanáril, i keď boli príležitosti a nie jedna. Ja si len plním svoju prácu, t.j. ak majú slušní ľudia v tomto meste nejaký problém, niekto ich vydiera, nepaktuje poctivo, nuž je rada na nás, aby sme sa s nimi porátali, ty vieš, že ja nikoho nemlátim. Áno, vymáhanie ti môže prísť barbarské, ale spoločnosťou nie sme až tak negatívne vnímaní ako iní členovia, bohužiaľ, našej rodiny, iba si na zloduchov niečo nájdeme, nejaký anonym a tí dobráci sa ti potom odvďačia. A okrem toho vieš, že okrem mňa a strýka Tomáša to nikto v rodine nepraktizuje a Paroháč je iba do počtu. Pomocná sila, nič viac.

-Ktohovie ako by sa verejnosti páčilo keby vedeli ako si prišiel k takémuto majetku, rovnako tvoji bratia...,-drzo som odvrkol, aby konečne prestal. Napil som sa z pohára rumu,ktorý nalial aj mne a absolútne pokojne som hľadel na rozhorčeného otca, ktorý klepkal prstami po stole a vyjavene na mňa pozeral.

Nalial si druhý pohárik a sklamane začal filozofovať: –Takto som ťa nevychoval. Boh ma tresce za to že som nebol prísnejší! Chceš zradiť rodinu? Okrem toho, prišiel som k tomuto majetku najčestnejšie, ty vieš veľmi dobre, ako som makal a makám, aby som svoju rodinu uživil, to že sa mi začalo dariť a potom neskôr som začal s vymáhaním ako svojim koníčkom, za to už nemôžem. Som zvedavý, ako nadobudneš svoj majetok ty, študentík! Fajn, tak rátaj že ťa na poriadku nenechajú. A tvoj život riskovať ja nebudem, nikdy by som si to neodpustil. Tak ma cháp, musíš. Aj keď nechceš, a nevrav že by ti peniaze nepadli vhod. Aj tak to všetko financujeme s mamou, tak sa neozývaj, bez nás by si bol odpísaný v tom tvojom Francúzsku. Už si zabudol? Keď si v divokých deväťdesiatych môj tatko chcel otvoriť hubu, vieš čo sa stalo. Oni by to brali ako taktiku z našej strany, keby si vycúval, chápeš? Potom by ti fakt mohli spraviť hocičo, veď ich hádam poznám, najmä toho kreténskeho Júliusa.

-Splietal si niečo o tom že tú bombu nastražili Čierne Bociany,-nezainteresovane som odvetil a pozeral sa na zastreté okno, aj keď bola pracovňa orientovaná na juh, po celý čas boli husté rolety spustené na okne. Takže tu bola prakticky večná tma.

-Lebo chcel dobre tejto firme, ale vidíš, Gyula ho prekabátil. A viem aký mal tvoj strýko Tomáš z toho strach a dobre dlho nespával.

Začal som tvrdo premýšľať a zavrel oči. V hlave sa mi búrili myšlienky, názory. Chcem žiť život právnika s milovanou Viktóriou po mojom boku v Paríži a nie sa niekomu vyhrážať vymáhaním, kebyže ten účel vymáhanie je aspoň dobrý pocit medziľudskej pomoci a nie baživosti po čo najrýchlejšie získaných peniazoch. Po hodnej chvíli som otvoril oči a nedočkavému ockovi oznámil: -Idem do toho.

-Ach super, ani si nevieš predstaviť ako si ma potešil,-natešene zvolal tatko a vypil pohárik. Siahol po svojich obľúbených značkových cigarách a škrtol zapaľovačom na cigary.

-Ale Viky ani moje súkromie to neohrozí, počuješ? Inak si otvorím hubu a všetci budete v base raz, dva tri,-vyhrážal som sa. Myslel som to totiž smrteľne vážne, otec-neotec.

-Sľubujem, sľubujem. Teraz je čas aby sme sa pustili do plánu, na ktorom som pracoval tri týždne, ale máme nato iba pol dňa, tak rýchlo.