Moralista

3.3

Vo štvrtok dorazili babka s dedkom, aby spoločne povečerali s vnukmi. Ja som dovtedy robieval videohovor s rodičmi, ktorým očividne neprítomnosť synov nevadila a užívali si posledné európske ostrovné slniečko. Vždy museli vidieť aj Olivera, ktorý však nikdy nebol doma a aj Kuba, ak si nebodaj spomenula. 

Babka zapla moderný elektrický sporák a z chladničky vybrala dvoje cibule. Chystala sa robiť svoj obľúbený no nám nie veľmi obľúbený recept, ratatouille, keďže držala pôst, aby mohla sa vojsť ešte do posledných plaviek. Mala kedysi sexy postavu, dokonca bola Miss Večerník 1970, ale to je zašlá sláva. No i teraz vyzerala skvelo, to že mala šesťdesiatsedem by ste jej netipovali, plastické operácie spravia svoje, a veľa cvičila. Ani dedo Žigmund sa nepodobal na chudého Asterixa, čoraz viac sa zaguľaťoval aj on a pripomínal Obelixa. Ja som sa začal zhovárať so dedom, keď som mu uvaril tureckú kávu. –No, čo ako to zvládaš? Poslúchajú? Pochybujem, že máš nejakú autoritu.

-Ide to, Oliver zatiaľ jak päť peňazí, ale ten vie veľmi dobre, čo si tým sleduje, Kuba takmer nevidno, ale väčšinou je vždy doma do desiatej, čiže nie, nemyslím si,-pohodovo som odvetil a uchlipkával som zo šálky.

-To je dobre, to je dobre. Ale zajtra to budú musieť zvládnuť len oni dvaja. Dano s Juniorom chceli stretnutie v Martinovej firme. O pol šiestej to začína a bude to zrejme nadlho. Bol by si, teda vlastne musíš ísť tam.

-Tak ich postrážte vy.

-Nezmysel,-mávol Žigmund,-nech sa tí dvaja ukážu, akí sú vyspelí a zodpovední. Tvoji bratia sú predsa takmer dospelí. My s babkou nemáme náladu prevychovať dvoch natvrdlých šarvancov, užil som si ich štyroch za mlada a stačilo. Navyše, ideme v sobotu do Lúrd, odlietame. Výročie sme nestihli a babka veľmi súri, aby sme šli.

-Takže, ty, ty chceš, aby som tých dvoch nechal doma samých? Veď to dopadne horšie ako keď dostrieľali Bonny a Clida. A okrem toho, odkedy ste veriaci?

-Nechaj tak, uvidí sa. Ty sa nič neboj, dobre? Aj tak tí dvaja doma neobsedia, dobre vieš, že tento dom je pre nich skôr noclaháreň, ak vôbec v noci chodia domov. Radšej sa psychicky priprav a vyspi sa na zajtrajšok, viem že ťa Daniel bude zas deptať, tak si prichystaj pevné nervy a nestrachuj sa o tých dvoch. A nie nie sme, ale vieš že s babkou obdivujeme sakrálne pamiatky, nemusíme byť preto nejak extra veriaci.

 Jakub dnes prekvapivo nemal nič na práci (predýchaval zrejme nejakú ópiovú žúrku) a tak pomáhal babke Beatrix s večerou. Oliver doma naopak nebol celý deň, mal plávanie, takže si bol domov iba hodiť sprchu a pritom bol ešte poobede s kamošmi niekde, čiže ma upokojil od neho telefonát o štvrtej, že príde asi o pol ôsmej, lebo meškajú spoje, ale že už sa pomaly chystá domov. Inak by sa pravda nikomu neozval a domov by došiel až v hlbokej noci. Babka zatiaľ chcela vyspovedať vnuka číslo stredný: -No počúvaj sem, J-j-j.

-Som Jakub. Koľkokrát ti to mám povedať? Obdivuhodné, Oliho alebo Andyho nikdy nezabudneš,-strúhal cuketu až sa od zlosti porezal.

-Nepaprč sa a počúvaj ma. Viem že to u vás vrie a je medzi vami dusno. Nepáči sa mi to. Takže ja som tvoja babka a mne sa môžeš zdôveriť.

Kubo si cmúľal krvavý palec a ironicky zavrčal: -No to iste, to radšej vykecám rovno do éteru než tebe niečo hovoriť. Zajtra o tom bude vedieť aj nejaká senilná praprateta Hycaintka a amišský strýko Dolly, že?

-Preháňaš. Nie, nie, vážne, chcem vedieť, prečo ste s Oliverom takí nevraživí voči sebe. Žiarliš, že?

-Neznášam toho hajzla,-škrípol zubami a rozsekol paradajku ako sériový vrah obeť. Šla z neho hrôza, ale babka sa nikdy nevedela rozhodiť. –Celý život je to na nevydržanie. Vždy, Oli tam, Oli sem, a Jakub nikdy nič. Nie som teda pyšný, ale nezažila si si to čo ja, takže mi nemôžeš rozumieť. Ale v poslednej dobe ho mám celkom u riti, nezapodievam sa ním načo, nestojí mi zato. Mám svoje záujmy, nie som viazaný sa s ním zhovárať ani nič s ním podnikať. Ja pozornosť už nepotrebujem a ani on nie.

-Vieš, to je údel najmladšieho dieťaťa. Napríklad, ja som staršia ako Viola, vždy som odmala žiarlila, neustále mala všetku pozornosť, čo som sa mohla z kože zodrať, nikdy som našim nebola dosť dobrá, aby som sa vyrovnala Viola. Teraz však Violku ľúbim ako sestru z celého srdca. Iste, závidela som, hádali sme sa, ale keď naši zomreli, spojilo nás to a uvedomili sme si, že máme jedna druhú. Čím skôr si to uvedomíš aj ty, tým lepšie. Neviem si bez Violky predstaviť svet, áno, máme vlastné rodiny a problémy, tak často sa nevidíme, ale telefonujeme si. Sme v kontakte a máme jedna o druhej prehľad, ak má tá druhá problémy, zdôveríme sa a pomôžeme si. Teraz mi celé to detské naťahovanie sa príde trápne a nedospelé.

-Načo mi to hovoríš? Ja nie som Beatrix Fordová, ja som Jakub Ford. Nemôžeš očakávať, že ja budem ako Beatrix. No nie, ja budem sa správať a vyjadrovať svoje city. Ako ja chcem. V Kubovi sa bralo toľko arogancie a drzosti, že by ňou pokryl celú Európsku úniu.

-No akoby som vravela s mladým Albertom, nech sa pod zem prepadnem,-udivila sa Beatrix a pražila cibuľku na panvici z moderného kovu. –Úplný Albert.

-Neporovnávaj ma s ním! Ja som ja, žiadny Albert ani Beatrix, ani Viola... Zrúkol a presekol baklažán štýlom samuraja.

-Nie, nie si. Si Jakub, ale pokiaľ si myslíš že si vyspelý, tak mi dovoľ vyviesť ťa z omylu. Si len posraté malé decko, ktoré hovno vie o živote a s detinským správaním. Sedemnásťročný gavalier by sa takto nesprával. Ty sa ešte len hľadáš byť dospelým, Jakubko, takže tak. Presne ako Oliver. Nie ste vôbec v ničom rozdielni, ste rovnakí. Dobre si určite o dva roky starší, nemáš potrebu byť konfliktný a snažíš sa predchádzať problémom, riešiš veci chladnejšou hlavou ako on, to zas vidím. Ale ešte to nestačí, ani keď budeš mať osemnásť, učiť sa budeš celý život. Akí ste dospelí, si myslíte, pri tom ste sprosté deti, pre mňa samozrejme. A nemysli si, že sa moje slová nevyplatia, ja netáram do vetra.

-Prečo ste si s dedom spravili štyri decká v čase biedy a vyzerali ako mnohodetná mormonská rodina z Kansas City?

-Tvoja drzosť mňa nevytočí, ja mám pevné nervy. Ani neviem, ja, u nás v našej maďarskej rodine bolo zvláštne vo zvyku mať dve-tri deti, jedináčikovia neboli výnimkami, ale dedo pochádza z veľkej rodiny. Keď sa narodil váš otec, chcela som si dať zaviesť teliesko a antikoncepciu, ale dedo o tom nechcel ani počuť. Vravel vtedy, že som zbabelá, tak som potom ešte dvakrát otehotnela, ale v skutku môžem povedať, že keby si tvoj starý otec nebol stopercentne istý tými slovami, čo povedal, nikdy by ma nenútil. Viem to. Ale ani muk, najmä nie tvojim strýkom, tí o tom nevedia a ani nebudú, tak to je lepšie.

-Aby ti nezhorela cibuľa,-odvrkol a poukladal do pekáča zeleninu. –Ach, čo len z teba bude, Jakubko...

Počas večere, ktorá prebiehala neuveriteľne pokojne babka burcovala Olivera a dedo Žigmund Kuba. –A čo, už si druhák, že? –Už to tak bude,-odvrkol neaktívne Jakub. –Aké si mal koncoročné vysvedčenie? –Ale, štvorku z angliny, dáke trojky, pár dvojok a dve jednotky z praxe. Žigmund sa ironicky zasmial a utrúsil: -Jako tatko. Cudzie jazyky tiež neboli jeho silná stránka. –Môžeš mi ho prestať pripomínať aj ty. –No čo sa rozčuľuješ? Iba konštatujem skutočnosti. –Oli, a tebe ide ako škola?,-starala sa Beatrix, keď nakladala dedovi múčnik. –Tak mal som trojku z matiky, ale inak hlavne dvojky, jednotka len z telesnej geošky a jazykov. Pozri, prešiel som, prešiel som. Podstatné, aby som preliezol k maturám. –Zato sa nehanbi, mne tiež nešla matematika, dokonca ma moja matikárka chcela nechať v poslednej triede prepadnúť, ale môj tatko s ňou spravil taký cirkus, bože môj, kde sú tie časy. –Nepodporuj ho v tom, Žigo, z deda si neber príklad, musíš sa učiť, šak je gymnazista, tak by si mohol to skóre aj udržať. –No áno, ale jazyky ma nebavia, ale diplomacia by ma bavila. –Výborne, tak budeme tu mať diplomata, kerý sa odsťahuje dakam do Argentíny a bude veľvyslancom ministerstva zahraničia,-plánoval Žigmund. Absolútne mi nevadila nepozornosť jeho starých rodičov, a tak sa bez slova odobral preč. Musel ísť. O takomto čase mali volať rodičia a prítomnosť dedka a babky by ich určite rozrušila. Takmer na čas presne začal vibrovať mobil a na obrazovke sa ukázal vysmiaty ocko fajčiaci cigaru a mama upokojená a sedela na teraske ich bungalovu a tiež sa milo usmievala. –Čau synu. Tak jak to ide? –Zlatko, s kým to voláš?,-ozval sa babkin hlas. –Čo tam robia naši?,-spýtal sa prekvapene oco. –No, oni, oni...,-nedopovedal som, pretože do obývačky prišiel dedo Žigmund a vytrhol mi mobil. –Dopočuli sme sa, že sú sami, tak sme došli sa s nimi navečerať, pozrieť ich ako sa majú, a nebuďte takí prekvapení. Je to rovnaké, ako keby prišiel Tibor a Zvezda, ne.

-Iste, tato, iste. Aké máte počasie?

-Sychravé,-ozval sa Jakub...