Moralista

3.2

Jakub sa vždy usiloval, aby si oproti nemu nesadol Oliver, lebo by mu celý čas by mu nepriamo robil problémy, stačilo sa zmieniť o nejakom drobnom Kubovom prešľape. Ja sa vždy nad ich správaním pousmejem a som rád, že som nebol žiarlivec a na Olivera, nie to na Jakuba. Oco nám zaželal dobrú chuť a začali sme jesť nejaké nie veľmi vábne vyzerajúce špagety. Mama v poslednom čase rada experimentovala s rôznymi svetovými kuchyňami, respektíve ich spájala. Ale nikdy jej to priveľmi nevychádzalo. Priebeh večere bol spočiatku neobyčajne tichý, Oliver sa naplno pahltne venoval svojej porcii a Kubo jedol štýlom francúzskeho bohéma, čiže aj kľudne hodinku. Ja som jedol tak normálne. Venoval som pozornosť jedlu, ktoré nakoniec nebolo tak zlé a mama s tatkom si nás s úškľabkami premeriavali. Kubo si to samozrejme všimol a podráždene vyhŕkol. –Čo máte za problém? –Nič, nič. Ale radi by sme vám niečo oznámili,-začal tatko. Mama pokmásala Olivera, aby ich počúval a tatko spustil: -Odlietame zajtra na Seychely! Môžete sa pridať aj vy traja, ak by ste mali záujem, apartmán je celkom veľký. Mne od prekvapenia padla lyžica do taniera a vyskočili mu oči: -Čo prosím? –No čo sa tváriš akoby ti uleteli včely, počul si! Oliver sa zasmial a Jakub sa na mňa pokúšavo uškrnul, lebo som bol v pomykove a ironicky som vzdychol: -Tak na Seychely sa odtrepať môžeme, ale keď chcem ísť študovať, to je nemysliteľné! Tato, teda..... –Ak sa ti nepáči, nemusíš ísť vôbec, ja pôjdem aspoň s mamou a chalanmi a ty si trucuj ako malé decko. –Tak si budem!,-zakričal som až ockovi vlasy dupkom stáli. Jeho syn nemával výbuchy hnevu často a mama rýchlo pragmaticky problém vyriešila: -No to by hádam stačilo. Každopádne, nechám rozhodnutie spolu s otcom na teba. Ty, Kubi, pridáš sa? –Nie, pokojne si choďte s vaším miláčikom. Oliver namietol: -No viete, ja, ja...

-Čo je Oli,-prívetivo pohladila herca na líce a s obavami sa pýtala: -Deje sa niečo?

-Šak vieš, ten koncert...

-Aha. No výborne. Tak pôjdeme my dvaja, už teraz sa teším, aspoň si od vás troch oddýchnem!,-smiala sa mama a oco na ňu civel: -Ty chceš týchto troch nechať spolu doma? Si sa hádam zbláznila.

-Čoby,-mávla rukou, -prídu ich postrážiť naši.

-No to akoby sme tu ani neboli. Nie, nevolaj ich. Napokon, dobre, tak nech ostanú sami. Adrián je dospelý, a Kubo s Oliverom takmer tiež a rozhodne sa dokážu o seba postarať. Takže chlapci, dúfam, že sa tu nepozabíjate! Aďo, postráž ich, v pohode?

-Ale samozrejme,-povedal som razantne,-beriem si tých špuntov na zodpovednosť.

-Mám sedemnásť, aký som ti ja špunt,-zapenil beztak nasrdený Jakub a Oliver sa pridal: -A ja pätnásť! –No a ja štyridsaťšesť a čo. Budete brata na slovo počúvať, je vám to jasné? Nebodaj sa niečo stane, tak s vami zatočím, spravím krátky proces so všetkými. Takže, teraz keď vám odsúhlasím, že ostanete doma, odprisahajte, že keď prídem, nebudem nemilo prekvapený. To znamená, Jakub, žiadne čajové seansy ani žúrky v tých hnusných žumpách, Oliver ty budeš o deviatej doma, a žiadne, „ale kamarát", a nechcem, aby si sa po nociach poflakoval po meste, kým tu my s mamkou nejsme, a ty Adrián, daj mi na nich pozor, dobre? Dôverujem ti. Pritom na mňa mrkol, čo Kuba jemne pobúrilo.

-Spoľahni sa tatko, zažijú tvrdý režim,-zasmial som sa a Oliver, nadžgávajúci sa poslednými sústami ironicky odporoval: -To určite.

-Oli, budeš počúvať na slovo, je ti to jasné?,-zaklipkala mama umelými mihalnicami a Oliver zakyvkal hlavou. –Ty, Kubi... Dúfam, že vieš čo máš robiť. –Dobre, dobre,-podráždene povedal. –Môžem sa aj v kľude nažrať do riti? –Nerozprávaj tak s mamou, junior!,-zahriakol ho ocko ako mal mechanicky vo zvyku. –A ticho. Počas celej večere panovala napätá atmosféra, ale ocko ani ja sme neznášali rodinné spory, sme pohodové typy, nie ako temperamentní mama a Jakub. Oliver nebol na niečej strane, ale rád sa zastával rodičov, keď bolo treba, vedel však byť aj veľký obhajca nás, hlavne keď sme boli menší, neraz som zažartoval, že ani by nemusel skladať rigorózku, len čo by hubu otvoril, už by mal plat advokáta penzistu. Môj najmenší brat bol veľká vtierka. A na našich ale bolo vidno, že ak bolo treba, dokázali byť obidvaja milujúci starostliví rodičia, i keď nebola to ich častá tvár. Mama mala vždy tajnú túžbu, chcela dcéru, ale po treťom dieťati a ťažkom pôrode, by bolo štvrté tehotenstvo rizikové a ani oco nenaliehal, a tak sa ťažko vyrovnala s myšlienkou, že svoje dievčatko nikdy mať nebude, to bol aj dôvod, prečo tak lipla na Oliverovi, bol náhradou za jej dievčatko.