Moralista

6.5

Zišiel som po schodoch dolu. V ten deň mi otec pridal do minerálky víno a pokojne mi ho servíroval asi zotrikrát, a Viky si tiež vypila, takže sme nemohli ísť späť k Danovi a Klaudii. Nuž sme prespali u našich. Nebol som z toho vôbec nadšený, ale tak aj tí dvaja mali právo na svoj súkromný život bez ich mladších otravných rodinných príslušníkov. Aj som mal v pláne, že sa presťahujeme naspäť sem, no mali sme tam obaja ešte nejaké veci a tak som sa rozhodol, že si dnes pre ne zájdem a zoberiem rovno aj Vikine. To som ale zasa netušil, čo sa v ten deň dozviem a ako ma to len viac podnietilo v mojom ďalšom konaní. Viky zatiaľ mohla ostať doma, plánoval som sa vrátiť domov ešte pred obedom. Poobede som mal totiž šichtu v tom hlúpom a nezaujímavom kancli. Ale tak koniec koncov, lepšie jak nedostávať nič a iba sedieť doma na zadku a rozmýšľať nad zmyslom života. Okrem toho, Daniel akoby aj bol očakával moju vtedajšiu návštevu, pretože mi zavolal, aby som prišiel k nemu, že sa musíme o niečom naliehavom pozhovárať. Ja som sa tomu nebránil, Dano nebol ten moralistický typ ako väčšina mojej rodiny...vlastne aj ja som ním trochu vtedy bol. Neznel síce najchlácholivejšie, no nebolo to nič katastrofické. Teda, aspoň som si to myslel.

Nasadol som do môjho stále požičaného autíčka a šiel teda k nemu. Viky, ako som sa už zmienil, ostala u našich. Tatko musel ísť niekam niečo vybaviť so strýkom Tomášom, hoci bola nedeľa, mamka chcela dnes veľmi upratovať, nuž pristala, aby jej Viktória pomohla. Aj tak pochybujem, že by moja mama niečo užitočné porobila, zatiaľ čo ja som bol preč. Určite vypadla niekam do mesta, ale radšej zamestnala Viky, pretože stále jej ešte nevedela prísť celkom na chuť. Kubo dokresľoval nejakú prácu do školy a Oliver hral nejakú strieľačku na počítači a poobede sa chystal preč.

Zaparkoval som pred Danovou bytovkou, keďže bol víkend, nebolo to ťažké. Vystúpil som, a uvidel som pred domom postávať Sonku. Nechápal som moc čo tam robí, no šípil som, že to má čo dočinenia s ním. Nebol som z toho nadšený. Rýchlo som teda popobehol, lebo už vchádzala, no nevšimla si ma. Narazil som do dverí ako holub do okna, až som ich skoro rozbil, nestihol som ani na Sonku zakričať. Namrzene som sa chytil za nos a začal som si ho hladkať. Soňou trhlo a keď si ma všimla, otvorila mi. –No pekne, Adriánko! Starneš! Dajako už nie si v kondičke! –Mohla si byť obozretná aj ty,-zaskučal som. Čo tu vlastne robíš? Sonka sa prefíkane usmiala: -A čože tu pohľadávaš ty? –Čo by som tu pohľadával, idem len pre naše veci. Už budeme u našich, keby dačo. Sonka kývla hlavou,-myslela som si. Dano mi čosi také splietal. Nebol som rád, že Sonička vedela o mojom príchode a ja o jej prítomnosti nie. Dano mal určite zas niečo za lubom a zľakol som sa, či sa dokonca oni traja voči mne nesprisahali.

Vystúpili sme z výťahu, o ničom sme sa nerozprávali. Sonička bola potom ticho a ani sa netvárila, že by jej konverzácia so mnou chýbala. A taký postoj som mal zaujatý aj ja. Sonička zazvonila. Razom nám Daniel prišiel otvoriť a tváril sa ako malé nadšené dieťa. –No konečne! Tak už ste tu, obaja. Poďte ďalej! Vstúpili sme do mne už známemu priestoru, vyzliekli sme sa a následne nás popohnal do obývačky. Nikde som nevidel Klaudiu.

Keď nás Dano usadil, uvaril nám kávu a ja som sa starostlivo spýtal: -Kde máš Klaudiu? Daniel si sadol oproti mne na pohovku a povedal: -Och, Klaudi. Šla do obchodu, lebo chcela robiť koláč, ale nejaké ovocie či čo jej chýbalo, ale predtým chcela ísť ešte s kamarátkou pozrieť nejaké vecičky. –Ale pre ovocie si ma sem nevolal, že Dano? Daniel sa zasmial a potľapkal ma ako vždy po pleci: -tak to teda nie. –Ale aj tak by som došiel, pre veci. Už vás nebudeme otravovať. Dano pokrčil nosom a mávol nonšalantne rukou:, -pohoda, rado sa stalo. Klaudia ťa má rada inak. Potešil som sa tomu, lebo aj ona bola celkom sympatická, aj keď cudziemu môže prísť najprv odmeraná. Soničku ale naša konverzácia nudila a preto, hneď ako si odpila z capuccina zmenila tému, aby sme sa dostali k meritu veci. –No dobre, Daniel, môžeš. Tomu zrazu zmizol úsmev z tváre a vážne sa na mňa zadíval. –Ach, no. Adrián, tak už je na čase. Nechal som ťa doteraz tak, no keďže aj vidím, že sa chystáš späť k vašim, myslím že už môžem. –No o čo ide tentokrát?,-ironicky som sa natiahol. –Naši aj dedkovci mi už vypičovali dosť, že nejdeš aj ty? –Aďo, to vieš že nie. Ja tebe nadávať nejdem. Mohli sa pripraviť aj na mňa, aj na Maťa, aj tuná na Soničku. To je úplne jedno a je mi veľmi ľúto, že ste to museli schytať vy aj s malým. –Ach, tak to ďakujem. –Načo toľkého sarkazmu, Adrián? Počúvaj radšej Dana,-upozornila ma nahnevane Sonička. Ja som až vtedy precitol a zistil, že tam chýba neoddeliteľná súčasť našich seáns, Junior. –Moment...A Martin je kde? –No veď o to ide. Martin odletel. Chytil som sa za hlavu. Ako to že odletel? Ako mohol odletieť? Predsa náš Juniorko nikdy našu Blavu neopustil, akoby mohol odtiaľto odísť? Ale kam preboha? A ako to, že on je preč a ja som kysol zatiaľ tu? Dúškom som dopil kávu a nahnevane som sa pozeral striedavo na Dana a Soničku, ktorá zjavne o všetkom dopredu bola informovaná. Určite sa na mňa pripravili. Ale pokúsil som sa zatváriť pokojne. –Ako že odletel? Kam odletel...Daniel ma upokojoval: -Ale dakam do Nemecka, vraj na nejakú IT konferenciu čo ja viem. Rozhodne sa tam, či dostane to štípko na Erazmus. –Tak štípko. Tak štípko,-opakoval som pridusene. –Odišiel však? Dostal ho už tu, iba ste mi o tom nechceli povedať? Veď na Erazmus sa ale chodí už v septembri, nie? Sonička sa snažila byť kľudná:, -No to síce neviem, ale vraj bol náhradník a ten chalan, čo bol pôvodne, to zrušil. Také niečo vravel, možno sa mylím. Ale, Aďko, nehnevaj sa na nás, prosím. Iba sme ťa tým nechceli zaťažovať, keď... Vtedy som vybuchol: -Keď čo? Čo z toho obaja robíte tabu? Vlastne celá táto rodina? Tak strieľali po mne a Oliverovi, no. Čo s tým narobíme?! Žiť sa musí ďalej, ja som není z toho nijak poznačený. Ale tak hlavne, že na mne ste všetci bazírovali, nech tu ostanem, nech vás nenechám v štichu. A pánu Juniorkovi sa uráči odletieť dakam do Prčíc a to je už v poriadku zrazu? Daniel sa vtedy na mňa pozrel rovnako karhavo ako tatko a vylepil mi facku na upokojenie. A zabrala. Trhlo so mnou a priložil som si ruku na líce. "Dobre mi tak", pomyslel som si. –Je koniec, Adrián! A buď to budeš rešpektovať alebo nie! Sonka mu prikývla, -hej. Ja sa vzdávam podielu, bude ho mať za mňa v poručníctve znova môj oco. Naši otcovia uznali, že to bola veľmi zlá vec a ten môj mi povedal, nech prepíšem svoj podiel späť naňho, že znova bude pokoj. A tak pre dobro veci som to urobila. Veď uznaj, za ich čias to celkom fungovalo. Ešte stále bol vo mne nahromadený ale kúsok odporu, ktorý som aj napriek Danovej tvrdej ruke neváhal použiť. –Tak to máš pravdu, Sonka. Bolo to ozaj super. Všetky tie Julove pochybné transakcie akoby ani neboli, predsa tu na Slovensku je to úplne v poriadku. Ani tie tendre, nie, nie. Kdežeby. Och to by som bol len opovážlivec, keby som povedal, že to je zločin! –Neironizuj, Aďo,-pokarhal ma Daniel a dopil svoju šálku. –Neironizujem. Ale, vy ste koniec koncov všetci tak nástojčili, aby som prišiel, nie je tak? Od začiatku ste boli do toho takí zapálení, hlavne vy dvaja s Maťom. A odrazu, zastraší vás jeden nepodarený pokus o vraždu? Vás by to nemalo čo zastrašovať, keďže to nezastrašilo mňa. –Adrián, prosím ťa. Dedo ti dúfam včera dobre povedal, že tie letenky ti zaplatí, len aby ste obaja odleteli. Takto môžeš nebezpečenstvu vystavovať nielen seba, ale ja takú Viky napríklad. A napokon, vidíš, že Oliver už mohol byť pod fialkami. Pohol som obočím. "Viky. Oliver." Ľudia, na ktorých mi záležalo. Nie, veruže som ich nechcel tomu vystavovať. Sám budem proti tomu bojovať ako Don Quixote s veternými mlynmi, nech to je márne akokoľvek by malo, ja to teraz nesmiem vzdať. Ale možnože má v tomto pravdu, Viky do toho nechcem zaťahovať. No i tak. Mohlo by to byť takto. –Počúvaj sem, Dano. Teraz ti to vysvetlím. Oliver mal nejaké problémy s priateľom Benovej sestry a preto si nás vtedy vyhliadli spolu, povedal mi o tom. Ževraj hneď potom, ako sa po škole rozšírilo, že naňho strieľali vraj Rišo Petráš junior zrazu rýchlo odišiel. Všetci si to okamžite začali spájať samozrejme lebo sa tam poznajú. No a čo sa týka Viky. Tá pôjde do Paríža, ešte sa o tom s ňou porozprávam. A ja, teraz ti tu vravím, ako som, Daniel, Soňa, ostávam. A s vašou pomocou alebo bez nej, dostanem všetkých tých parchantov do basy, pretože teraz mám o dôvod viac, dať im to, čo si zaslúžia. Dovtedy som nemal riadnu motiváciu, snáď si len niečo dokázať. Ale teraz potrebujem dostať tých idiotov, čo chceli zabiť môjho brášku do väzenia! –Nebuď zaslepený zadosťučinením!-povedala mi zhovievavo,-prosím ťa, rozmysli si to ešte. –Ja si nemám čo rozmýšľať. A o akej satisfakcii to tu rozprávaš, Soni? Lumpovia patria za mreže, je to moja budúca práca, ak sa nemýlim. A oni sú obyčajní primitívni hlupáci, ktorí nerobia nič užitočné, iba každému komu môžu, škodia. Povaľujú sa ako také stokárske krysy a robia zle kde môžu. Daniel pokrútil hlavou, otvoril si plechovku citrónového nealko piva a potľapkal ma po pleci. –Bratranček, obrň sa dávkou trpezlivosti. A rob čo uznáš za vhodné, my ti už do toho kecať nebudeme, od toho tu nie sme. Iba sme ťa chceli varovať, že sa to môže hocikedy zopakovať. Nechceli by sme, aby sa ti niečo stalo. –Nuž, keď sa mi niečo stane, prinajmenšom zomriem s pocitom, že to bolo pre dobrú vec, aj keď som sa musel obetovať. Sonička tiež pokrútila hlavou a smutne povedala: -Ach, Adriánko môj zlatý! Čo len z teba bude?