Moralista

4.3

V pondelok som sa už cítil dobre. Celý víkend som preležal v posteli, aby som sa dal rýchlo dokopy. Mama mi uvarila dobrý silný slepačí vývar a tak som prežíval v podstate len na ňom. Dnes v noci ma navyše ani nevyrušoval Oliver, ktorý si v poslednom čase našiel zábavku telefonovať s nejakými babami na balkóne neskoro v noci a často bezohľadne pochodoval aj pred mojou izbou. Teraz však boli obaja bratia v škole, tatko ako inak, v práci mamka šla nakúpiť, tak som si ešte v nedeľu vybavil voľno na dnes. Bol som s Danom dohodnutý, že prídem k nemu o pol jedenástej. Síce už u rodičov nebýval, povedal mi ale, že mám prísť tam. Nie príliš dôverčivý oco mi požičal auto a tak to pre mňa nebol problém. Aj tak by som sa tam mohol prejsť aj pešo, nebolo to najďalej, ale z akej si márnomyseľnosti som chcel tatkovo nové fáro vyskúšať, čo dokáže. Poriadne som sa obliekol, bol dvadsiaty prvý október, ale zima bola decembrová. Zamkol som náš večne prázdny dom miestami pôsobiacim ako noclaháreň a šiel do garáže. Otvoril som ju a črtala sa predo mnou krásna strieborná audina. Oco mal úchylku na nemecké autá, okrem audiny sme mali aj jeho Volkswagen a mama sa musela uspokojiť s bavorákom. Aj tak si myslím, že sme tých áut mali požehnane. Naštartoval som ho a opatrne vycúval. Zavrel som garáž aj bránu a pomaličky som križoval podhradné uličky, až som sa dostal do svojho cieľa.

Jóžiho dom bola majestátno vyzerajúca dvojposchodová vila s bazénom na vŕškoch pod Slavínom, v staršej bohatej štvrti, kde stálo mnoho vil postavených v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, na tomto mieste bola pôvodne veľká úžitková záhrada. Veľký pozemok nakoniec dedko prepísal na mladého strýka Jóžiho, ktorý si zakladal rodinu. Strýko Jóži v súčasnosti pracoval ako bankár a úradník, čiže ako riaditeľ jednej banky mal vplyvné kontakty a ak nebodaj došlo k nejakému maléru, tak to dokázali ututlať. Pochudnutý vysoký modrooký okuliarnatý suverén v strednom veku pôsobil vždy ako roľník z nejakej dediny, no rýchlo dokázal jedinou vetou spratať pod koberec aj kde akého nafúkaného právnika. A práve jeho Danielko mu robil problémy. Ukončil strednú automobilku a pracoval ako predavač áut a v jeho biznise sa mu darilo, miloval svoju prácu, chcel sa pohybovať vo svete automobilov, ale o tom doma stála debata na bode mrazu. Napokon, Jóži syna do ničoho nenútil, sám si vybral z alternatív: „Dobrý život, dedičstvo a bankár, preflákaný život, chudoba a mechanik." Pritom Daniel neznášal počty a bankárom byť nikdy nechcel len z princípu. A že si osamostatnenie užíval plnými dúškami, viedol nákladný život, ktorý si neraz nedokázal ufinancovať. Práve preto vznikali tie skôr spomínané dlhy. Dano žil život seladóna, aj keď jeho rodičia začali šomrať o vydaj, poriadnu frajerku ani nemal, nie že by nebola naporúdzi, Daniel v obleku, upravený a navoňavkovaný, jemne hispánsky typ bol vskutku príťažlivý, ale on nechcel. Pretože bol protichodný ocovi, v podstate sa ani nerozprávali, pretože bol preňho sklamaním. Danove sestry, Hanka, ktorá bola čerstvou vysokoškoláčkou prvého ročníka lekárskej fakulty a Júlia, približne v Oliverovom veku Jóži považoval za príkladné a dobré poslušné dcéry, ktoré nikdy neodvrkli a robili to, čo sa im povedalo. Obe boli zakríknuté, škaredé a najlepšie by sa hodili do kláštora. Ako najstarší Žigmundov vnuk sa naňho kládli odmalička najväčšie nároky, a že si ich užil. Dedo ho odmala učil matematike a ekonómii, aj keď mu tie praktické príklady nikdy nešli, vždy vedel len filozofovať. Maličkou zaujímavosťou bolo, že už od tretieho pokolenia sa väčšinou rodili deti toho istého pohlavia, toho dôkazom bol dedo s bratmi aj ich deti, nikto nevedel prečo, ale v tejto rodine mali najmä starší zaužívané, čím viac synov, tým lepšie.

Drzo som zatrúbil a Daniel mi už bežal otvoriť. –No čau, tak už si konečne tu ty spachtoš! Objali sme sa a naverboval ma. –Poď za mnou, no poď! Vyšliapali sme nemálo schodov v kopcovitom teréne, ktoré viedli k vile a Dano otvoril dvere. Taktiež aj ich dom zíval prázdnotou, rodinná idylka bola ale určite lepšia než tá naša. Jóži nebol ten typ ignorantského a premotivovaného otecka ako ten môj. Zaviedol ma do svojej izby, ktorá sa nachádzala na prvom poschodí a bol z nej pekný výhľad rovno na pamätník padlým sovietskym vojakom. V horúcich letných dňoch tam bol dozaista príjemný chládok, lebo pred oknom rástol aj starý vysoký agát. Izba však už nevyzerala ako klasická izba mladého človeka, ktorý sa ešte neosamostatnil. Tú pripomínala len stará posteľ v jej strede. Okrem nej v neveľkom priestore boli samé skrine a jedna malá telka. Vedel som, že Dano je fajnšmeker a oblečenie má rád, netušil som však aká veľká je v skutočnosti jeho zbierka. Preto som len udivene civel na tie veľké skrine. –To je poličiek, čo Adrián? Nie sú tu len však na okrasu, pre toto som ťa sem aj volal. Otvoril jednu z nich a jej obsah ma prekvapil a vyrazil mi dych. Bolo tam plno kusov dámskeho aj dievčenského oblečenia a rôznych druhov topánok všakovakých farieb od výmyslu sveta. Uskočil som od údivu asi jeden krok a Dano sa hneď zasmial. –Ach, prekvapený, čo? Aj Maťo bol, presne tak isto sa ksichtil. –Ty si transka?,-vyšlo zo mňa. Nezmohol som sa totiž na slovo, Dano si vždy našiel niečo, čím by mi vyrazil dych. –Nie, nie. Ale ako myslíš, že by sa dalo kvalitne stalkovať? Nie je to vôbec tak jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Preobliekam sa preto, ne len do ženských outfitov, ale aj do chlapských. Je to tak jednoduchšie. –Odkiaľ máš všetky tieto kúsky?,-nechápavo som krútil hlavou. –Stále by si chcel jasnú odpoveď čo?,-zasmial sa bratranec a položil mi ruku na plece:-Bratranček to máš tak. Mamka vyraďuje veľa starého oblečenia do tej Humany. No tak to potajomky kradnem. A to čo nám dáva dedko, vraj aby sme vynosili. Neskutočne hnusné a gýčové veci, ale ja si ich vezmem. –Vaši o tom vedia? –Tatko hej, ale on mi to schválil. Nepáči sa mu síce, že sa občas prezliekam ako žena, ale inak v poho. Mamka ne, lenže tá sa mi do oblečenia nestará a okrem toho odkedy som mal osemnásť, prakticky ich môj vkus a všetko prestalo trápiť. Smrkol som nosom a schytil jednu večernú flitrovu garderóbu, ktorá najlepšie roky zažila v dobe dedkovej mladosti. –Krása, však?,-zasmial sa Dano. –No takto, čo by sme tu tak na teba našli... Skamenel som na mieste. Povedal na mňa? Vycúval som a chytil som kľučku na dverách: -Danko, si veľmi vtipný, vieš o tom? Zabudni, nič z tohto na mňa nenavlečieš. –Ále, no tak...Prvýkrát sa to nepáči každému, ale neboj nájdem ti niečo, čo ti sadne ako uliate. Nebol som s Danovým nápadom príliš stotožnený, ale jemu sa nedalo odporovať. Čo si zaumienil, to aj vykonal. Začal by ma znova vydierať a prosíkať a to som nemal v úmysle. Nakoniec mi našiel nejakú obyčajnú dievčenskú blúzku, čierne legíny, čiernu bundu a bežnú dievčenskú obuv. Keď som sa pozrel na seba do zrkadla, od úľaku som takmer zamdlel. Vyzeral som ako nejaká transka z rohu dvadsiatejpiatej avenue a navyše úplne nevkusne. Dano zatiaľ otvoril druhú skriňu, v ktorej sa zas nachádzali parochne, umelé fúziky a iné pomôcky na prevliekanie. Vzal jednu špinavý blond a priložil mi ju na hlavu. Vyzeral som v nej hlúpo a nápadne, to mu došlo napokon aj samému až zvolil obyčajnú s dlhými riedkymi tmavohnedými vlasmi. –No a už len trocha kontúry tváre,-zasmial sa znova náš umelec a poposúril ma, aby som šiel do kúpeľne, ktorá sa nachádzala oproti jeho izbe. O tejto Danovej zábavke a možno lepšie povedané, úchylke som nevedel, ale čo som mal robiť. Ako vravím, bol som až natoľko submisívny, že som privolil. Spravil mi jemný mejkap. Nakoniec však musím povedať, že Dano mal na to cit! Vyzeral som skutočne k svetu, myslím si, že aj celkom dievčensky. –Dal by som ti aj podpätky, ale ešte nevieš na nich chodiť,-zamyslene sa na mňa díval a riadil ma. –Otoč sa! Otočil som sa v šatách a on si zatlieksal. –Výborne vyzeráš, skutočne. Ja si dám nejaký dedkovský a môžeme ísť. Hra na dedka a vnučku, to bude nenápadné a tých zmrdov ani nenapadne, kto sme. Chcel som mľasknúť perami, on mi to však zakázal: -Rúž ešte nie je pevne nanosený! Aj tak som začal rozprávať: -A odkiaľ vieš kde sa teraz nachádzajú? –Stačí na to hacknutý snap, to vie aj malé decko. Ségra mi pomohla,-mávol Dano a pozrel sa na mňa grimasou typu To sa ma vážne spýtal? –No neviem ako ty, ale ja si od toho moc nesľubujem-zasmial som sa trápne. V očiach mi bolo jasne vidno zúfalstvo, Dano to však odignoroval. –Ale nechaj všetko na mňa, a bude dobre!

Náš prvý hon na líšku na moje počudovanie nedopadol najhoršie. Trolejbusom sme sa nechali odviezť až na Ostrov, kde sme ich už napokon nejako našli, čírou náhodou nastúpili doň aj oni. Ja som vystúpil o dve zastávky pred Danom, hra na nevinnú vnučku a jej milého starkého nevyvolala v chalanoch, ktorí tam boli s nejakými rómami žiadne podozrenie. Každý z nás monitoroval potom okolie zvlášť. Oni išli do nejakého zatuchnutého podniku, kde sa neskôr Dano aj čírou náhodou objavil a sadol si k baru vedľa nich. Začali sa družne baviť. Danovi stačili zahmlené popolníkove okuliare, umelé fúzy špinavé od kávy a chrapľavý hlas, aby na chalanov zapôsobil. Pišta, ktorý bol v značne podnapitom stave ho vyzval na partičku hazardného očka a Dano súhlasil. Trikrát nad ním vyhral, až mu chudák Pišta musel dať takmer všetky jeho vtedajšie financie. Okrem Pištu tam s ním bol len Freďo, dvaja primitívnejší zo štvorice a tak sa mu po nejakom tom alkohole začali zrazu otvárať. –Počúvajte, starký, vás som tu ešte nevidel! –No to máš tak,-začal Dano,-mal som sa tu stretnúť s istou dávnou priateľkou, ale akosi neprichádza. –Možno zdochla!,-zasmial sa nad vlastnou nemiestnou poznámkou Freďo a nalial do seba v poradí tretie pivo. –Ech, možno,-zasmial sa i Dano, aby sa im zdal čo najsympatickejší. Zamiešal karty. –Dáme si ešte jednu partičku, mládenček? –Už som pri vás švorc!,-zasmial sa zúfalo Pišta a pozrel sa na Freďa. –Ideš ty? –Zabudni a kto to zaplatí?,-spýtal sa lakomý Freďo. Pritom nikdy neplatili, lebo všetci ich tam poznali, ale pred zamaskovaným Danom sa snažili zahrať aj oni. –Prečo vlastne dvaja súci mládenci ako vy trávia svoje dni v takejto krčme? Na Pištu došla emotívna chvíľka a vtedy Danovi vyklopil všetko, zrejme sa mu zdal dostatočne dôverčivý. Po dorozprávaní storky ho Dano poklepkal rukavicou po chrbte a povedal mu: -Chlapče, hore hlavu! Nevešaj tú smolu! Čo keby si začal pracovať, a nepovaľoval by si sa len tak? Možno by vám aj lepšie bolo. Freďo sa len zasmial a drzo zamaskovaného Dana potľapkal: -Načo by sme už len my, my pracovali? Prachov máme dosť, ale vždy je krajšie mať viac. –Tak prečo sa potom sťažujete?,-šalamúnsky vytiahol na nich Dano. –Prezradím vám niečo, ale bude to iba naše malé tajomstvo, súhlasíte?,-spýtal sa ho Pišta. –Dobre, dobre, chlapče, a o čože ide? –Nejako ich dostaneme do basy a bude, máme dobré kontakty všade. Viete ten Dano, to je taký alkáč a kurevník, ten má sekeru všade. A ten Maťo, to je tiež taká persóna... Dano vtedy rýchlo vstal a uhral to na roztržitého starca: -To už je toľko hodín? Páni, aby som aj šiel! Zmeškám noviny! Dobre mládenci, bolo mi potešením, majte sa! Hodil čašníčke, ktorá vyzerala ako utečenkyňa z odvykačky desať eur a odkrivkal preč.