Moralista

6.2

Rozprávalo o tom celé mesto, pokus o vraždu dvoch mladých chlapcov spôsobom Comptonských gangov, bolo v každom titulku. Naša rodina zažívala nejakú nechcenú morbídnu a krutú popularitu. Všetci s tou svojou dotieravosťou mi už išli nesmierne na nervy. Záujem nie je potrebný, ak vás niekto ani nepozná, myslím si aj teraz. Horšie však bolo, že denne desiatky telefonátov a papierovačiek, otec príliš zaneprázdnený, mamka zrútená, Jakub sa doma ani neukazoval, zrejme tak si kompenzoval tie vnútorné problémy a prežívanie, videl som na ňom, že aj jeho to dosť zasiahlo a Oliver prvý týždeň ani nevyliezal z domu a chodil po ňom ako duch. 

Stretol som sa s chalanmi aj so Soničkou. Oni dvaja boli celí bez nálady. Sonička so svojím večným optimizmom nám zabránila, aby sme sa spoločne strieskali. Neopísateľne mi pomáhala Viktória, ktorá keď sa to dopočula, odložila všetky shoppingy s kamoškami a začala sa venovať iba mne, aby ma rozptýlila, za čo som jej doteraz veľmi vďačný. Ja som ale doma byť zavretý nemohol a preto sme sa po celý čas zdržiavali u jej sestry, ktorá má dvojizbák v podnájme na okrajovom sídlisku v Bratislave. Jej staršia sestra, Klaudia sa na Viktóriu síce výzorom podobá, no čo sa týka povahy, rozdielnejší som nebol ani ja a Oliver. Utiahnutá, ustaraná a hlavne neuveriteľne vyspelá žena. Od prvého momentu sme si sadli, akosi sme si rozumeli, ona si tiež v živote už nejeden malér preskákala, a po večeroch sme spoločne popíjali vínko na balkóne. Možno som mal byť vtedy pri rodičoch a pomáhať im, alebo utiecť od problémov na Sorbonnu, kde s mojimi častými absenciami vôbec neboli spokojní, no druh ventilu a úniku bolo pre mňa toto. Miesto toho som sa pokúšal prerušiť štúdium, odísť som chcel, no až niekedy po Vianociach a preložiť si skúšky až na január, na učenie som naozaj nemal ani náladu ani čas, ale povedal som si, že sa do Vianoc dám nejako do poriadku, našiel som si drobnú brigádu v jednej kancelárii, takže aspoň niečo. Klaudia mi zatiaľ u nej ponúkla dočasné bývanie, Viktória mala po dvoch týždňoch odletieť.

Jeden zo všedných dní tých dvoch týždňov som ako vtedy zvyčajne, večer sedel na balkóne v Klaudiinom podnájme a popíjal víno spolu s ňou. Plavovlasé dievča s azúrovými očami bolo o rok-dva staršie odo mňa, ale čo sa týka skúseností a životného štýlu, bola úplne inde. Poznali sme sa už skôr, keďže vždy, keď sme prišli na Slovensko, som ju šiel spoločne s Viky, ktorá u nej prebývala vždy, navštíviť. Stali sa z nás celkom dobrí priatelia, vždy sme si mali čo povedať. Nikto z nás netušil, možno iba Viky, že práve Klaudia je Danova priateľka, ktorú sme dovtedy všetci považovali iba za nejakú imaginárnu zásterku, ktorú Dano niekedy najmä pred Juniorom používal. Bola o tri roky od neho staršia a tak mala na mladého začiatočníckeho podnikateľa bez vysokoškolskej dochádzky dobrý vplyv. Ako vravím, dievča si toho v živote veľa preskákalo. S Viky sa mali ako sestry rady, ale nebolo to najideálnejšie ani medzi nimi. Kedysi to veľmi iskrilo a doteraz si obe čo-to zazlievajú. Zaujímalo ma ich rodinné prostredie, ale nebola na to nikdy vhodná chvíľa ani čas, aby sme sa o tom niekedy rozprávali. Dnes som sa však čo-to mal pri dôvernom súkromnom nočnom rozhovore s Klaudiou na práve spomínanom balkóne dozvedieť. Balkón či skôr lodžia bol zasklený a aj vďaka lampášu, ktorý bol na stolíku na balkóne nás zahrieval, boli sme oblečení. Viky šla spať veľmi skoro, necítila sa príliš dobre. Spávali sme v obývačke na rozťahovateľnom gauči. 

Klaudia bola veľmi láskavá, že nám dovolila zdržiavať sa u nich a Dano si pri nej nemohol dovoliť odporovať. Bol niekde s nejakým kamarátom, takže okolo deviatej sme na balkóne na dvanástom najvyššom poschodí vysedávali hádam iba my dvaja. Klaudia nepila, a mne to bolo trápne tak sme boli iba o horúcom, ale o to znamenitejšom ovocnom zimnom čaji. Konverzáciu nadviazala práve ona zatiaľ čo si ma pozorne premeriavala a nakoniec prehovorila: -Presne takto som si ťa predstavovala. Jej azúrové oči ma pritom bedlivo pozorovali, priam ma hypnotizovali. Ešteže som mal moje večne neposlušné okuliare. Iba som sa neisto uškrnul a povedal som: -Ja som ani poriadne nevedel, že Viky má sestry. Priveľmi mi o vás nerozprávala. –Tak ako sa jej ani nedivím,-utrúsila Klaudia a nepozerala sa na mňa. Iba hľadela na nočnú oblohu, dom bol na okraji sídliska a tak sa nedalo kam pozerať, iba na pred nami sa rozprestierajúce nočné Malokarpatské vinohrady a pláne. Načal som tú citlivú tému. –Prečo? Klaudia sa iba pousmiala a odpila si z čaju. Potom sa na mňa skúmavo pozrela a povedala sarkastickým tónom: -To je nadlho. A mala by ti o tom v prvom rade porozprávať ona, ja tu od toho nie som. –Hej, máš pravdu,-začal som ju fiškálsky vyzývať a odpil som si i ja. –To máš pravdu, ale vieš, aká tvoja sestrička je. Tajnostkárka a tiež vieš, ako rada skáče z témy na tému. Ale zrejme to nebude až také na nože, keď si nám podala pomocnú ruku, začo tebe aj Danovi samozrejme veľmi ďakujeme. Ja mám dvere doma otvorené a rodičia by sa tomu skôr potešili, kebyže sa vrátim. No ja teraz nemám ešte takú vnútornú silu, aby som to dokázal. Veľa som sa priučil, toto bola pre mňa tvrdá lekcia, vieš. Klaudia sa znova materinsky pousmiala a zaklipkala očami. –Každý si musíme prejsť nejakou skúškou. Ale ja nefňukám nikdy nad svojím osudom, čo má byť sa stane a my nášmu osudu neunikneme. Vieš, to máš tak. Každý si z ťažkých skúšok odnesie svoje. Niekto to nezvládne, a iných to ešte viac posilní. Mňa osobne všetky zlé veci v živote posilňujú. Nemôžem vravieť za Viktóriu, nie som ona, ale moja sestra je slabšia v týchto veciach. Extrémne cieľavedomá. Dostala horšiu známku a bola z toho týždeň zrútená. –Hej, to ona zvykne,-povedal som a nesmelo som sa poškrabal na krku. Nechcel som priateľku nejako ohovárať, najmä keď som nevedel, aké panujú v ich rodine pomery. Na jej okamžitú obhajobu som však povedal: -Ona ma ale vždy nabije ohromnou energiou. V tomto je jednoznačne jednička. Klaudia sa zasmiala a premiešala si chladnúci čaj. –Áno, to teda je. Aj keď sama je niekedy slabá, energie má na rozdávanie. Možno nie vždy tej pozitívnej, ale má. Klaudia nebola z tých vyzvedačských typov, no otázku na incident si neodpustila. –Prepáč, ak sa ťa to dotkne, naozaj nemám v úmysle vyzvedať. Ale...Prečo po vás vlastne s tvojím bratom strieľali? Dano mi niečo spomínal, ale vieš, on sa nikdy nevie vykoktať. Nadvihol som obočie a ubezpečil som ju: -To je v pohode. Nič no, oco ma povolal na Slovensko. Máme rodinný podnik, vieš. –No o tom viem, ale ďalej žiadne špecifiká,-odvetila a pootočila ohrievač, aby nás priveľmi neožaroval. Ja som si odkašľal a pokračoval som: -No takže tak. Po dvadsiatich piatich rokoch sa nastali urobiť personálne zmeny. Chceli sa všetci zbaviť zodpovednosti. Už ich to asi nebavilo. Tak sa rozhodli, že podiel prepíšu na nás, teda deti vlastníkov. Môj oco s bratmi a potom ešte ich bratranec z druhej strany rodiny. Tá je však zlá, taká pochybná spoločnosť, čo ti budem vravieť. Pašeráci, díleri, bývajú na Ostrove, kurvia sa hlava-nehlava. A o chod firmy sa vôbec nestarajú, hlavne, že majú z toho príjmy. A tak to fungovalo, z počutia viem aj predtým. Tatko v stavebninách podnikal celý život, takže on to tam v podstate ťahal. To, že sa vzdali podielu a prepísali ho na nás, neznamená, že by prestali pracovať na svojich pozíciách. Akurát, že vlastníkmi sme sa stali my. Dano možno, no ja so Soničkou nemáme o tom ani poňatia, ako sa taká firma spravuje. Nejaké tie právnické byrokratické vecičky, povedzme, ale inak nič. Preto si doteraz myslím, že to bol od nich nanajvýš hlúpy a arogantný krok. Mňa tatko postavil osobne rovno pred hotovú vec, akoby sa nechumelilo. A ten keď si niečo zaumieni, tak to je koniec sveta. On je baran, vieš. Ťažká povaha, doslova. A k tomu mu prihráva aj náš dedo, taký istý. Dokonca ešte tvrdší a neoblomnejší. No, kde som to ale skončil? Ach, áno, pri prevedení podielu firmy. No, nám sa to samozrejme nepáčilo. Veď prečo by mali polovičné príjmy z firmy ísť nejakým povaľačom, ktorí nič užitočné nerobia a čakajú, že sa všetko vyrieši za nich samo. Rozhodli sme sa, že na nich podáme trestné anonymné oznámenie. Začali sme zhromažďovať všetci traja materiály, Sonička do toho nejak extra zatiahnutá nebola. A dobre urobila. Ja som po internete a po kontaktoch ponachádzal všakovaké proti nim svedčiace dokumenty, papiere a ja neviem čo všetko. Všelijaké pochybné transakcie a tak ďalej, predovšetkým Júliusove, ich patriarchu. Dano ma zlanáril aj na terénny výskum, chodil ich špízovať, ale bol úspešnejší. Má väčšiu guráž, priznávam. On sa nezastaví ten chalan totiž pred ničím, ak si niečo zaumieni, tak to hneď aj tak musí byť. Junior im zatiaľ všetko pohackoval, aby našiel nejaké zvukové či obrazové materiály, skrátka fotky alebo videá, ktoré by akýmkoľvek spôsobom preukazovali trestnú činnosť a mohli by svedčať proti nim ako dôkazový materiál. Minulý štvrtok sme boli s Danom na obvodnom oddelení, popýtať čo a ako. Keďže študujem vo Francúzsku, moc sa do slovenského právneho systému nevyznám, skôr to beriem ako taký koníček. Preto sme si vraveli, budeme konať chladnou hlavou radšej. A vtedy to muselo prísť. Doteraz neviem ako, neviem akým spôsobom, ale niekto z nich nás vtedy musel vidieť. A už si len asi povedali, čo im je výhodnejšie zabiť. Dana si nechali zrejme do zálohy, ja neviem prečo mňa. Či preto, že ma považovali za nejakú nezmyselnú hrozbu, alebo preto, že mali v hrsti môjho tatka, skrátka neviem prečo. A odohralo sa to všetko ešte v ten štvrtok. Bol som brácha vyzdvihnúť z tréningu, on pláva aj hráva tenis. Kedysi hrával aj na saxofóne, ale zahodil to, radšej sa vraj hrá s vodou. Ide mu to dobre, musím ho pochváliť. Lepšie síce tenis, ale s plávaním začal neskôr. No, zas odbieham. Tak bol som ho teda vyzdvihnúť, lebo môj oco ma poprosil. A ako sme sa tak vracali normálne k autu, on bol trocha rýchlejší, začali po nás strieľať. Musím si zaklopať tu o čelo, že sa nám nič nestalo. Ale bolo to hrôzostrašné. Potom si už nepamätám nič, všetko mi museli vylíčiť buď Oliver alebo tatko, ktorý neskôr aj s mamkou došli. No čo ti poviem, hrozná hrôza a zúfalosť v danej chvíli. Ja som sa vinil len kvôli jednému, a to že som do toho zatiahol môjho bračeka. Vždy, keď si pomyslím, čo sa mohlo stať. Ale kvôli sebe sa netrápim, všetko bolo tak ako malo. Chceli mi dať príučku, dali mi dobrú. Paralyzovalo ma to, ale hľadám v sebe vnútornú silu. Som možno padavka, ale niekde vo vnútri cítim takú vatru, ktorá mi šeptá, Adrián, ešte nepatríš do starého železa, veď ešte nie si dokutý. Preto sme sem i došli, Dano sa ponúkol. Potreboval som si pretriediť myšlienky a všetko vôbec. Iste, som tu len na mesiac, a vidíš čo všetko sa mi prihodilo. Musel som teraz nutne zmeniť prostredie, takže ešte raz veľmi ďakujem a dúfam teda, že vás to moc neobťažuje. Klaudia ma po celý čas počúvala so záujmom a miestami vyzeralo, že ju to skutočne dojíma. Dopil som čaj a ona mi povedala. –Naozaj, nemáte začo. Ja to absolútne chápem. Musí to byť pre teba ťažké, ale nevešaj hlavu. Nemal by si sa však do budúcna púšťať do niečoho takto strmhlav, to je moja dobre mienená rada. A neboj, Danovi som už dobre vyčistila žalúdok veľakrát. Lenže, ja tiež nie som jeho mama, aby som naňho neustále dohliadala. Usmial som sa na ňu a povedal som: -Akýsi som uťahaný, pôjdem si asi už ľahnúť. –No bež, bež aj ja už pôjdem!