Moralista

1.4

-Žasnem! To je úžasné! Takúto okázalú pompéznu haciendu som ešte nevidela!,-vykláňala sa Viktória z balkóna mojej izby o výmere 20-tich metrov štvorcových. Veľká ako hrom, ale v podstate bola snáď celá využitá. Pri balkóne obrovská posteľ, oproti ktorej bola rovnako ohromujúca televízia. Potom som tam mal privátnu knižnicu, od štyroch rokov, kedy som sa naučil čítať som vášnivým zberateľom umeleckej aj vedeckej literatúry. Celá izba bola v bielom, biele steny, biele koberčeky, ale čierny nábytok. Tak sa mi to páčilo a tak som s tým bol spokojný. Som nesmierne poriadkumilovný človek a tak som musel každú knihu vrátiť presne na to isté miesto, hoci by bola neviem kde zapadnutá.

Troška som bol vystresovaný a na to mi pomohla jedna vec, nuž som fajčil značkové cigarety, Vikina bola nefajčiarka. Samému sa mi bridí čo i len pohľad na cigarety, ale keď som vyčerpaný, padnú mi vhod. Hmla pomaličky ustupovala a z mojej izby bolo vidno vysoké jablone a hrušky, ktoré zacláňali výhľad na rakúske pasienky a veterné elektrárne.

Zatiaľ som ťukal do notebooku ako odušu. Viky sedela so mnou na balkóne a vychutnávala si nie veľmi čerstvý a svieži Bratislavský vzduch. –Čo to píšeš?

-No tú debilnú prácu Raisniovej na tému Pohľad na rodinu v dvadsiatom prvom storočí, porovnanie dvoch desaťročí a právne zmeny v priebehu 20 rokov. Ozaj, akú tému si si vylosovala?
-Absurdnosti a aspekty rodinného práva,-pohŕdala nudne. V tej chvíli mi zavibroval mobil a zdvihol som: -Kde ste toľko? Ja som to nechystala pre holuby! –To bola mama, máme ísť na raňajky, poď so mnou. Áno, väčšinou u nás komunikácia viazla na bode mrazu a preto sme si už dlhší čas vypisovali alebo volali, ale nielen ja.

Zišli sme do prepychovej jedálne s pozlátenými stoličkami, diamantovými vázami a porcelánovými taniermi s krištáľovými pohármi. Nad hlavami visel obrovský luster zo Swarovského krištáľov. Za desať miestnym stolom sedel na konci ocko a na začiatku mama. Zrejme tu zas bolo stretnutie a oni ho zabudli zložiť na klasický päťmiestny, alebo len mama pohŕdavo chcela ponížiť Viktóriu ako stolom, tak i výberom obrusov alebo príboru. Okrem nich tam sedeli samozrejme moji "malí" bratia, po ockovej pravici sedel v tom čase  sedemnásťročný Jakub, stredoškolák na umeleckej a po maminej pätnásť ročný Oliver, chodil na osemročný gympel.

-Nebodaj ma oči klamú!,-vstal natešene Jakub. –Vitaj doma braček! Dlho som ťa nevidel! A toto je, to je tá tvoja buchta? Viktória sa zarazila a oči jej išli z jamiek vypadnúť tá podoba so mnou obidvoch mojich bratov bola nepopierateľná, ona sa so sestrami vôbec nepodobala. Najmladší Oliver bol dosť macatý a mal úzke hnedé očká a na svoj vek dosť vysoký a Kubo mal užšiu  tvár a najväčšie oči zo všetkých a tiež najväčšie pery, keď sa divil alebo hneval, ale bol aj najnižší a najbledší, preto rád nosil extravagantné topánky s podpätkami. Oliver bol po celý čas na mobile a z jeho sústa neubúdalo takmer vôbec. Sotva nás zaregistroval. Viky si blahosklonne sadla oproti mne do stredu a naložila si dva lievance. Rodičia si dávali očné signály a párik nebadane pozorovali.

-Drahá,-upozornila mama: -Lekvár?

-Ach, veľmi vám ďakujem,-skromne poďakovala, očividne sa oťukala a už spustila: -Je to tu ozaj nádherné! Akoby rozprávkový zámok. Jakub sa ironicky zasmial a ocko ho zastavil: -No, v skutku. Ale, pozrite sa na sídla Hiltonovcov, Trumpa či Kardashianiek. Alebo len tu na Slovensku. Choď pod Slavín a uvidíš ten prepych...My sme v porovnaní s nimi...

-Nebola by som si taká istá,-šupla do seba rýchlosťou vetra dolku čím popudila mamu. –Udivuje ma ten prepych! Teda nebola som u veľa celebrít, ale toto! To by vám mohol nejeden človek závidieť.

-Ale ja som si na to zarobil,-presvedčivo odvetil oco a naivnej Viky to bohato stačilo. –Iste to muselo byť veľmi namáhavé. Veru, môj otec, diplomat, tvrdo pracoval až sa vydrel na pozíciu diplomata v Holandsku!

-A, takže váš otec je lekár?,-spýtala sa bez veľkého záujmu mama a odniesla Oliverov i svoj tanier. –Nie nie, on bol pôvodne právnik, až potom sa začal venovať diplomacii a moja mama je tiež advokátka, zaoberá sa európskym a medzinárodným právom. Veľmi im to svedčí, vyrastala som so sestrami u babičky tu, na Slovensku, ale v Košiciach. Moji rodičia boli pracovne veľmi vyťažení, teraz už pomenej, snažili sa zarobiť, aby sa neskôr mohli naplno venovať nám.

-A ako dlho sa vlastne poznáte?,-nedala sa mama a podozrievavo na mňa zazrela. –Sedem rokov,-cynicky som odvetil. Mama falošne zakrútila očami a na chvíľu bola mimo.

-A to ste chodili aj na spoločnú strednú?,-opýtal sa pohotove Kubo, aby zachránil situáciu a vstal od stola, zavesil na seba veľké puzdro a odišiel: -Idem na gitaru, požičiam si tvoje auto tatko, dobre.

-No to zabudni, nikam nejdeš, ja ťa veziem, ak si zabudol, máš ešte hodinu čas, idem predsa zarábať-benevolentne odvetil tatko a počúval vravnú priateľku. –Samozrejme, už keď sme sa prvýkrát zbadali, padli sme si do oka, však miláčik?

-Tak si zvykaj, nie je to také ružové, aj vzťah s mojím bratom má úskalia-zastrašil ju Oliver, otec mu dal najavo aby ju zneistil, nech sa už utíši. Mama sa prebrala z tranzu a bola obratnejšia. Rýchlo prišla na pohodlný spôsob ako sa ukecaného dievčaťa zbaviť: -Ehm, Oliver, čo keby si šiel Viktórii poukazovať naše záhrady a okolie? Určite ju to bude zaujímať.

-Veď je sychravo,-zaprotestoval.

-No práve, bude to krajšie, bežte,-popohnala ho a Viky súhlasne odišla. Keď odišli, mama zamkla dvere v jedálni a zastavila ma, chystal som sa za nimi a dokončiť samozrejme tú otravnú esej. –Kamže sa chystáš?

-Za Viky.

-Nikam nejdeš,-povedal rázovito ocko. –Ty ideš leda tak so mnou do pracovne. Musíme to prebrať, dnes večer máme stretnutie u nás, dobre počuješ, u nás, a potrebujem sa toho dievčiska na večer zbaviť, aby nám nerobilo hanbu. Ide o veľmi dôležitú vec, tak ma ber vážne, lebo uvidíš!