Moralista

3.6

Sobotňajšie doobedie ma neskutočne prehnalo. Pravdepodobne vďačím za to extrémnemu stresu, ktorému som čelil. Bol som medzi dvoma mlynskými kameňmi, uchovať si dôveru u bratov či s rodičmi? Nakoniec som sa nechcene a zdĺhavo rozhodol pre druhú variantu, hoci ma to veľmi trápilo. Nechcel som bratom zle, ale potreboval som ich naverbovať správnejšou cestou. Čo také by im už len naši boli schopní urobiť? Poznal som ich veľmi dobre, králi benevolencie boli obaja. Takže maximálne by im boli vynadali, Kubo by to zniesol zas horšie, ako inak. Oliver by sa ofučal a nebavil by sa so mnou pol roka. Ale na druhej strane som nechcel, aby boli na mňa urazení, možno Kubo by to skôr pochopil než Oliver. Mal som ich rád a chcel som, aby mi dôverovali, ale na druhej strane som nechcel, aby sa im ich konanie vypomstilo. Nakoniec som sa rozhodol, že sa so všetkým poradím s Viky a koniec koncov sme včera volali spolu iba takých pätnásť minút kvôli tej mojej večernej stretávke a popritom som sa učil alebo pomáhal Oliverovi s nejakým ťažkým projektom z fyziky. Nikomu v rodine prírodné vedy nešli.

Obaja moji bratia ešte spali, aj keď bolo už takmer jedenásť hodín, Kubo bol síce hore no očividne sa vrátil späť do postele. Bola sobota a veľmi dobre som vedel, čo má Viky práve na práci. Nič. Ak sa neučila, čo na 90% nie tak nerobila nič, určite si z nudy písala s nejakou z našich zahraničných kamarátok a bola zavretá na intráku. A keď nie ani to, tak sa šla s nejakými babami asi prejsť do mesta. V tej chvíli som ju totiž veľmi potreboval. Rozhodol som sa s ňou v tejto zapeklitej situácii poradiť, ako ďalej postupovať a správať sa k bratom i rodičom. Vstal som z gauča. Bol som v obývačke a sledoval nejakú inak nezaujímavú súťažnú reláciu. Odišiel som si do izby po notebook a vrátil sa späť. Zavrel som dvere. Boli dosť hrubé na to, aby aj chalani mohli načúvať. Okrem toho, ako som sa mal možnosť dozvedieť, v soboty a nedele zvykli byť skôr noční vtáci a vedeli spať pokojne až do jednej. Priniesol som si aj teplý zázvorový čajík, ktorý som uvaril. Som milovníkom čaju za každého ročného obdobia. Popri čaji som si otvoril aj balenie venčekov, ktoré som chrúmal k čaju. Dokonalý pôžitok a kombinácia, ktorú som žiaľ vo Francúzsku nemohol vytvárať. Otvoril som notebook a čakal kým sa zapne. Pri tom som nervózne klepkal prstom po myši a nedočkavo čakal, kedy sa mi rozsvieti obrazovka. Rýchlo som naťukal heslo a zapol som si skype. Iste, príde vám to možno ako stará metóda aj apka, moji rodičia, teda oco nové nepoznali a okrem toho mi to vyhovovalo takto, nebyť častých a pre túto aplikáciu žiaľ aj typických výpadkov a sekaní. Vytočil som Viky a modlil sa, aby mi zdvihla. Dlho som našťastie čakať nemusel. Bola ešte oblečená v župane a na hlave mala ružový uterák. Robila si manikúru na nechtoch, no kvôli mne prestala. –Ahoj, miláčik!,-ozval som sa. –Andynko, no konečne! Už mi bolo smutno! Poškrabal som sa na hlave a chlipol si čaju. Nebol som veľmi zodpovedný v poslednej dobe, čo sa týka nášho vzťahu na diaľku, to je pravda. –Ale...Nakoniec ma tu predsa len máš!,-ukázal som smiešne na seba a ona sa ľúbezne zachichtala. –Ach, no čo, ako?,-nadviazal som konverzáciu ako prvý. –Pohodka, akurát ideme s Charlotte a Lindou do mesta, pozriem ti niečo? Plesol som sa po čele a začal prosíkať: -Ach, áno. Tú peknú košeľu, pamätáš si? Ale nemal som vtedy peniaze? Ak by ju mali, prosím... –Už som ti ju objednala,-milo sa usmiala a odložila si pilník. Ja som si dal venček a jej bystrému oku to neuniklo. –Čím sa to nadžgávaš? –Ale ničím,-mávol som rukou a položil som si notebook na kolená, aby som si mohol pohodlne ľahnúť na gauč. Chvíľku bolo trápne ticho, lebo som sa snažil vynaliezť a začať riešiť ten problém, ale ona ma predbehla. –Vyzeráš nejako smutne? Stalo sa niečo? –Stalo, stalo,-pokyvkal som hlavou. –Ach, Vikinka! Potrebujem pomoc, lebo sa asi zrútim! –No, no, Adriánko, čo je?! Vrav, rýchlo! Nemôžem sa na teba pozerať, aký si ovisnutý! –Diky,-ironicky som jej odvetil a napil sa vody. –Je to zlé? –Hlavne sa už vykoktaj!,-vyhŕkla nedočkavá Viky. –Zlyhal som. Bráchovia so mnou vyjebali a to som si myslel, jak ich mám pod kontrolou. –Ako to myslíš, vyjebali?,-so záujmom ma počúvala Viky. –Olino sekal dobrotu celý týždeň, lebo ja som býval prakticky stále doma, ak som sa nestretol s nejakými starými kamarátmi, ale to bolo snáď raz. A tak vždy došiel načas, kedy som mu povedal. Mám ich teraz koniec koncov na starosti. Včera ma však stiahli Maťo s Danom. No a vieš si predstaviť čo skrsne v hlave pätnásťročnému coolkidovi s energiou na rozdávanie. Načapal som ho v noci, mohlo byť okolo pol jednej jak sa potuluje s tou svojou stokou po Nábreží. Dobre som mu vynadal, ale zbytočne som sa namáhal. On bol v delíriu, takže ma vôbec nevnímal. Dôjdem domov, a tam ma čaká to isté. Môj so životom nezmierený druhý brácho si spraví nejaké psychedelické posedenie so všakovakými akože umelcami. Tak tých som musel odtiaľto vyhodiť, ale našťastie to netrvalo dlho. Ale prejdime k veci...Čo mám teraz robiť? –Akože čo máš robiť?,-povedala nechápavo Viky a vypila kávu, ktorú mala na stole vedľa svojho počítača. –Či mám o tom povedať rodičom alebo si to nechať pre seba? Viktória asi minútu hĺbavo premýšľala a potom sa ozvala: -To záleží od toho, čo ti na to vaši povedia? Zamrazilo ma, lebo som vedel, že nič. Mali svojich synov úplne v paži. –No takto...Oco by ma vykarhal aj mamka...Kubo by si to dosť odsral, to už vidím a Olimu by mama prívetivo dohovorila a tatko by len lamentoval, že čo z neho vyrastie. Jakuba by si ale podal ako srnku na poľovačke. Tak vážne neviem. Aj tak by to nemalo žiaden efekt. Ja, iba...Vieš, mám strašné výčitky. Bohvie čo všetko sa im mohlo stať. Nezvládol som to, rozumieš? Viktória sa rázne pozrela a bleskovo odpovedala: -Tak vidíš. Nehovor im to. Možno by si im mal skúsiť dohovoriť ty miesto tvojich rodičov, keď ti na tom tak záleží a vieš, že od vašich by to nemalo žiaden efekt. –Ja, a ako? –Porozmýšľaj, Andy, si predsa múdra hlavička. Pošúchal som si bradu a hodil do seba ďalší venček. Múdra hlavička? Ani nápad. Viky by hneď vedela, ako konať. Aj keď sa zadala mnohým pojašená, vedela jednať inteligentne a vyspelo vo veľa veciach, nad ktorými som ja lámal palicu. Keď videla, ako sa trápim pri hľadaní odpovede len otrávene prevrátila očami. –D-O-H-O-V-O-R im, musia ťa počúvnuť. Si ich veľký brat. A musíš sa s nimi riadene a bez emócií porozprávať. S každým osobitne, lebo ako si povedal, každý má svoj problém. Oki? A uvidíš, možnože im skvelo prehovoríš do duše a uvedomia sa... –Uvedomia sa? Sotva...Ale tak za pokus nič nedám. Ach, láska, ako mi chýbaš!! Kebyže môžeme byť spolu aspoň na minútku... Viky sa usmiala, ale mi aj karhavo oponovala: -Nemôžeme, lebo si neschopa. –Aký som ti ja neschopa?,-dobrosrdečne som sa ohradil. –No máš predsa dvadsať dva? Nie si soplavý škôlkar, ktorý musí počúvať iba zákazy a príkazy. Povedz tatkovi riadne, kto si, čo si a kde je tvoje miesto. Alebo už ťa to späť sem neláka? Viky vo mne rada vzbudzovala pocity viny, ale ja som bol zvyknutý. –Ja viem, viem. Sľubujem, keď dojdú, pokúsim sa s ním hodiť reč. –Tak to dúfam, Adriánko. Lebo ani mňa to už takto príliš nebaví. –Ja viem, zlatíčko, aj mňa to ubíja. Ale čo mám robiť? Keď máš despotickú rodinu, tak s nimi nepohneš, žiaľ. –Hlavne že tvojim bratom dáva slobodu, akú si zažiadajú. Na túto odpoveď som skutočne nemohol nijak zareagovať, lebo mala úplnú pravdu. Ja, hoci som bol o sedem rokov starší od Olivera som bol sledovaný a pestovaný ako nejaký vzácny kaktus v skleníku, zatiaľ čo on aj Kubo sa mohli túlať kde len chceli a tatkovi to bolo jedno. Viky by bola výbornou buditeľkou a mentorkou. Vždy ma po takýchto dych vyrážajúcich prehovorov vedela nakopnúť. Musel som jej hneď poďakovať, ale najskôr som si rýchlo dal aj tretí venček a mľaskajúc som radostne vravel: -Viktorka, ďakujem! Ďakujem, že ťa mám! Pomohla si mi. Najradšej by som ťa vystískal, ale nemôžem. –Ach, aj ja teba. A teším sa, že som ti mohla pomôcť. Vieš, že vždy keď môžem, tak ti pomôžem. Ach, Adriánko, prepáč, volá mi už Linda, musím si ísť urobiť vlasy, tak papa! Ľúbim ťa, vrabček! –Aj ja teba, fialôčka! Spravil som smutného smajlíka a zakýval som jej. Položil som notebook vedľa seba a naradostene sa natiahol na pohovke. To už sa k nej priplichtil Fluffy a ja som veľkého chlpáča hravo pohladkal po chrbte. –Ach, Fluffinko, keby si vedel! To dievča je hádam sen!