Moralista

7.1.2

Zišiel som spolu s Viktóriou na raňajky. Mama ako mala v nedeľu vo zvyku znova urobila tie anglické. Ale nebola oblečená ako zvyčajne. Dnes mala na sebe pracovný kostýmček, silónky, výrazný mejkap a vyzerala, že sa ponáhľa, preto som sa s ňou aj vo dverách zrazil. Začudovane som sa spýtal: -Mami, kam ideš tak vyparádená? –Čo, miláčik?,-dala mi pusu na čelo, vzala kabelku položenú na stoličke a rýchlo odvetila: -No veď na pohovor. Tak sa majte, zohrejte si to, ak vám to vychladlo. Povedz aj Olimu! Už som sa nezmohol na slovo, lebo mama sa rozbehla a už bola v predsieni. Viky nám šla obom urobiť kávu. Keď som si zohrieval peknú porciu, Viky to nedalo a opýtala sa ma: -Tvoja mamka si hľadá job? Zapol som mikrovlnku a oprel sa o stôl. Podala mi kávu a ja som len mykol plecami: -Neviem. Ale vyzerala, že sme ju nejako rozrušili. Viktória mi dala za pravdu a sadla si za stôl. –Okrem toho, priznajme si, tvoja mama nie je z tých, ktorej by práca voňala a ktorá by ju nejako nutne potrebovala. Súhlasil som s ňou. Mamin rozpačitý odchod ma trocha znepokojil, ale bol som moc otrávený z toho, že si ma znova predvolal tatko na koberček. Začali sme jesť. Viky si napichla šampiňón a sarkasticky si rypla: -No čo, Adriánko, už si sa rozpamätal? Fľochol som na ňu unavený pohľad a dal do seba dobrý log kávy. Pretrel som si ústa a povedal: -Zlatík, spomeniem si, ale momentálne nemôžem. Je toho na mňa takto z rána toho fakt veľa. Kubo, tatko, a teraz mama... Viktória mi vzala prázdny tanier a ako kráčala ku drezu odvetila: -To je možno pravda, ale ja som sa ozvala prvá. –Pozri, poobede sa o tom môžeme pozhovárať, ale teraz ma zavolal oco a potom musím ísť ešte za Danom... –Nemusíš ísť za žiadnym Danom,-zapla vodu Viky,-ten kým sa prebudí ubehnú aj Vianoce. –Preboha,-schoval som si tvár do rúk,-to sme až tak vystrájali. –Tak odviazali ste sa celkom riadne,-tresla tanierom Viktória,-ja s Klaudi sme si ale povedali, že sa za vás hanbiť nebudeme. Klepol som si rukou po čele a dopil kávu: -A, ako som sa dostal domov? –Tak to ja už naozaj neviem,-odpovedala Viktória vyčerpaným spôsobom. Boli sme totiž deň predtým v nejakej krčme spolu s Klaudiou a Danom, no a trošku sme sa s bratrancom odviazali. Potom Viky podišla ku mne: -Dnes idem s kamarátkami na stretko, takže poobede zas nemôžeme byť spolu. Vlastne...My nikdy nemôžeme byť spolu, však Andy? –Miláčik, počkaj, počkaj. Takto to predsa nie je. Snažím sa ti venovať najviac ako môžem, skús pochopiť aj ty mňa, je toho skrátka veľa. Viktória neodišla, ako mala v úmysle a ešte naposledy u mňa zabojovala: -Ale Adrián...Mňa to už nebaví takto v kuse žiť, furt Dano sem Dano tam, tatko sem tatko tam, prúsery tvojich takmer dospelých bratov a riešenie toho atentátu by si mal tiež nechať na polícii...Kde sme my dvaja? Há? V tej chvíli mi hneď nenapadla pohotová odpoveď a tak som sa na ňu len smutne pozrel. Ona iba ironicky odvetila: -No vidíš. A odpochodovala do izby. Podoprel som si hlavu o stôl a začal premýšľať. "Ach, čo to robím so svojím životom? Veď ja to dievča milujem, nechcem o ňu prísť. Vari som až tak pohrúžený do veci iných a svoj život neriešim dostatočne? Predsa je to moja rodina, moji bratia, moji rodičia, áno možnože sa ma tie problémy netýkajú, ale čo mám sakra robiť, keď ma furt všetci volajú. A čo sa týka Ostrovákov...Táto naša polícia aj tak nevyrieši, kebyže to mám nechať na nich, tak už sme s Oliverom mŕtvi. Ech a školu sa tiež snažím riešiť. Ach prečo sa do všetkého serem a pritom mi môj život uniká pomedzi prstami..." zo sebaľutovania ma vytrhol až bratov dupot, kedy rozrazil kuchynské dvere a cez rozleptané oči na mňa zahučal: -Tvoja frajca má napiču mood a tatko odkazuje, že si máš pohnúť, že nemá na teba celý deň. Buchol som päsťou do stola a vstal: -Zohrej si jedlo a nerob hluk. Oliver na mňa vyjavene civel a ja som naňho zareval: -Čo čumíš? Nečum na mňa aspoň ty, dobre! 

Tresol som dvermi a namosúrene napochodoval do tatkovej pracovne. Bola však prázdna, no hneď som zistil, kde sa otec nachádza. Napovedal mi cigaretový zápach a vejúce záclony nad balkónovými dverami. Ako každé ráno po raňajkách si neodpustil svoje cigáro na balkóne. Vyšiel som za ním na balkón so šálkou čaju, ktorú nechal na stole. Boli dve a tak som si pomyslel, že jeden urobil mne. Otec fajčil a z rozjímania ho vyrušil môj hlas: -No, tato, čo je? Otočil sa. –Ach, tak už si tu konečne! Vidíš, ako ťa poznám, tak som si ešte cigárku dal. Chcel by som sa s tebou pozhovárať o tých tvojich dôkazoch. –Oco, v poriadku, ale ne tu na balkóne. –Šak vydrž, Adriánko a nebuď taký premotivovaný!,-uškrnul sa tatko a poklepkal cigarou, uhasil ju a popohnal ma dovnútra. I on mal ešte na sebe ten zamatový bordový župan, ja som mal dnes strieborný, ale nebol zamatový, taký obyčajný. Sadol som si na tú slávnu stoličku s operadlami a tatko si vyhrnul rukávy. Popritom si nalial rum a hodil ho do seba. Nemal som rád alkohol vo svojej rodine a už vôbec nie keď ho pil otec. Ja osobne som si rád vypil tak maximálne vínko, ale nebol som tam v tej chvíli od toho, aby som moralizoval s alkoholom, keďže som mal Viky čo vysvetľovať. Napriek tomu som si neodpustil sarkastickú poznámku: -Hneď takto z rána? Dobre, tato, držím palce, len tak ďalej! Môj otec ale nemal náladu na moje všetečné podpichovanie a hnusne zagánil: -Kebyže mi nerobíte vy traja vrásky, tak nemusím piť! Pomrvil som sa na stoličke a chlipol z čaju. Popritom som sa hral so svojím prsteňom od deda. –Ach, tatko môj najdrahší, mi ti žiadne vrásky nespôsobujeme. –Vieš ako som sa bál?,-vyskočil,-tí šialenci vás mohli rozstrieľať na franforce, si si toho dúfam vedomý, pochopím keby Oliver nebol, ale ty hádam hej. Ja by som to neprežil, kebyže vám niečo urobia. –Tak ty si sa zrazu začal zaujímať o rodinu, po toľkých rokoch zrazu. To ťa muselo naozaj až niečo takéto prebudiť?,-vyšplechol som aj ja a pozeral som sa otcovi priamo do očí. Ten sa ohradil: -Ja som sa vždy patrične staral, presne tak ako to situácia vyžadovala. A láskavo mi nič nevyčítaj, mladý muž, som zvedavý ako budeš ty všetko zvládaš popri práci si kočírovať aj rodinu zároveň. Takmer mi došli argumenty, ale vytiahol som tromf: -Kto povedal, že si plánujem založiť rodinu? Otca moja odpoveď zarazila a len zajachtal: -No, no...Aj tak. Ja si myslím, že sa starám o vás tak akurát. A okrem toho, ty si tri roky preč a dôjdeš maximálne na sviatky a na dva týždne v lete, tak ma prosím ťa nemoralizuj a nehodnoť, Adriánko, od toho tu ty nejsi. –Nemoralizujem ťa, iba sa snažím veci uviesť na pravú mieru,-upokojoval som ho. Otcova tvár už nebola taká červená, ale jeho oči boli stále veľmi malé na to, aby signalizovali, že je upokojený. –A čie veci sa to snažíš uviesť na pravú mieru, ty mudrlant? Há? Prefíkane som sa pousmial a vravel mu: -Tatko, pozri. Vieš vôbec o mojich bratoch niečo? Otec si pošúchal bradu a aj on sa napil svojho čaju. –Nie je to síce tvoja vec, ale áno, ehm... Bolo zjavné, ako pomaly začína tápať. Stačilo, aby sa mi očami vyhýbal a nervózne poklepkával po stole. –Kedy chodia večer domov? –Nevypočúvaj ma, Adrián, trpko by ti to mohlo prísť. Mne to je jedno, keď počujem štrngot kľúčov vo dverách, tak zaspím. –To by si ale aj ty musel bývať večer doma,-znova som namietal. 

Otcov výbuch visel na vlásku, nechcel som docieliť zrovna toho, a tak som sa rozhodol najbližšie trochu ubrať. –Čo máš tým na mysli? Veď sú to skoro dospelí ľudia, nemusím im skákať okolo zadku! Nechceš mi povedať, že som zlý otec, že nie? –Tatko, to musíš najlepšie vedieť ty sám, ja tu od toho nie som. Iba ťa prosím, všímaj si tých dvoch trocha viac a nebuď stále zahladený prácou. Najmä Kubo to potrebuje a nie je ani vhodné, aby si pred ním moc obhajoval Olivera, ich vzťahy sú dosť na hovno. Tak len o to ťa prosím, či ti nie je náhodou blbé, že ja viem o nich dvoch viac než ty. Otec pokrčil nosom a na moje prekvapenie nevybuchol, iba si odpil a odpovedal: -V ich veku je to prirodzené, že nevytárajú všetko svojim rodičom. Tiež v takom veku sme so strýkami vedeli o sebe viac, než naši. A nemyslím si, že by náš Kubi tú pozornosť potreboval nejak výrazne. Má sedemnásť rokov, tak mu dávam voľnosť, nech sa stane dospelým bez mojej pomoci. Len sa mi nejak nepáči, s kým sa pofľakuje a vôbec tým kam chodí na školu, ale tak to hovor tvojej matke. A čo sa týka Olivera, ak by si aj Jakub nebol začal, Oliver nás presvedčí o opaku a ty to dobre vieš. Sme s tvojou mamou trocha oblomní v tomto, ale čo už, nemôžeš očakávať, že sa aj ja len tak zmením šibnutím čarovného prútika. Ale neboj sa, prekukol som si aj ja toho malého špunta, vidím aký dosratý chodil doteraz po dome, a že už sa tak po nociach nefláka bohviekde. Ale to sa o Kubovi nedá povedať...No lenže Kubo nemá v škole problémy, vieš, tak čo tam potom riešiť, a vlastne...už ani Oliver nie. Môj otec sa zasa v plnej kráse vyfarbil, aký je ignorant a ako má oboch dospievajúcich synov niekde na slepej koľaji. Dopil som čaj, postavil sa a ešte povedal ocovi: -Ako myslíš, len aby sa ti to nevypomstilo. A mimochodom, prečo si mamka zrazu hľadá prácu a okrem toho, takto v nedeľu? Oco vyskočil zo stoličky a vyšpúlil oči: -Čože? Tvoja mamka si hľadá prácu? Vtedy som sa len zasmial, otcova nevedomosť o všetkom už bola priam komická. –No, ocko, ty máš čo doháňať...