Moralista

1.2

Trčal som, ako inak v rannej zápche spolu s mojou priateľkou Viktóriou. Vtedy ale aj momentálne som študentom práva na Sorbonne. Do rodnej Bratislavy som chodieval teraz trikrát do roka. Predsa len, držali ma tu priatelia, škola, brigáda, a hlavne Viktória. S Viky, ako ju volám sa poznáme už sedem rokov, dali sme sa do kopy ešte na začiatku strednej, tiež pochádza zo Slovenska, ale z Košíc, vyšli sme francúzsky gympel, ona žila na internáte a neskôr sme sa aj spoločne dostali do Paríža. Padli sme si skrátka do oka a osud to zariadil tak, že sme šli aj na spoločnú výšku, na gympli sme boli kamaráti, až potom to začalo rásť v niečo iné. Dovtedy som mal len tie drobné školské lásky, ktoré prídu a rýchlo odídu. No Viky je iná je výrazná vysoká krásna brunetka s arabskými očami a pekne tvarovanými s výraznými vnadami a vkusom pre nevkusný prehnaný mejkapík. Ja som pri nej očividne zaostával, mám guľaté okuliare, ktoré mi neustále padajú z nie najväčších orieškových očí na môj „neostrý neguľatý" nos, ale vždy som sa vzorne staral o vrabčie vlasy. Stačilo pár kvapiek dobrého, no drahého francúzskeho gélu a bolo po problémoch. Bol som poctivý žiak, svedomitý, múdry (aspoň to o mne všetci vraveli) a so zmyslom pre inteligentný humor. Rád sa zabávam, ale vo vhodnej spoločnosti bez hlupákov. Protiklad Viky, ale rozumieme si.

-Do čerta, veď nestihnem prednášku!,-zahromžili sme obaja naraz a spoločne sa zasmiali. Viktória vo volánikovytých malinových šatách si neustále vypisovala na mobil s kamoškami na messengeri. –Zlatko, mal by si dávať pozor na jazdu, už je zelená,-umná a obratná Viky zvrátila tému. Keď som započul klaksóny áut, ihneď sa spamätal a dupol na plyn. Brodiť sa Parížskymi ulicami autom nebola v špičke sranda, ale vravíte to zanovitému človeku, ktorý sa tak tešil na svoj útulný strieborný renaultík, tak vedzte, že schytáte len posmešný úškrnok.

Keď sa konečne doterigali predo bránu univerzity, zazvonil mi I phone. Toľko krát som sa chystal že si zmením to trápne jingobells zvonenie, ktoré mi kamoš dal, keď som sa na nedávnej párty ožral, ale nikdy si na to nenašiel čas. Na displeji svietilo Tatko a tak som potiahol: -Áno oci, čo sa deje? Teraz nemám čas, s Viktóriou sa ponáhľame. Z druhého konca telefónu sa ozval rozpačitý a rozrušený hlas s nástojčivým tónom: -Nie, počúvaj Adrián, keby meteority padali toto nepočká! Odleť v sobotu do Bratislavy, pokojne vezmi aj tú svoju... –No, oci je síce fajn že by si ma rád videl, ale ja nemám čas terigať sa z Paríža len preto že ty chceš. –Čau! –Nie, nie nie, pp..... zložil a schoval mobil do vrecka. Viktória sa pozerala na mňa so zvláštnym vyzvedačským výrazom: -Čo sa deje Andy? –Ale, otec mal zas nejakú depresívnu chvíľku, zrejme si zmyslel že ma bude môcť otravovať kedy sa mu zachce. –Ach tak. Čo vravel? –No,-mávol som rukou, no zrazu som sa zarazil: -Nič dôležité. Hovorím, táral ako do vetra. Netreba ho brať vážne. Pre istotu som si vypol zvonenie, aby ma nebuzeroval.

Zaparkovali sme pri univerzite a začul som francúzske:

-Čaute!,-ozvali sa hlasy našich kamarátov: -Tak čo pripravení na prednášky Múmie o Rímskom práve?

-Drž hubu Gery,-otrávene som povzdychol.

Po nudnej a nekonečne trvajúcej prednáške o ničote so storočným profesorom sme mali spolu so zvyškom vysokoškolákov otrávený deň i náladu. Akoby to nestačilo, našiel som si po prednáške sedemnásť neprijatých hovorov. Až na jedno neznáme číslo boli všetky od otca. Nervózny som ho vytočil a bez toho, aby neborák oco stihol niečo povedať začal som namosúrene hučať: -Do prdele. Čo odo mňa chceš? Nemám čas, počuješ, ja aj študujem!! A keď ti nezdvihnem, tak to znamená že nemám čas do riti! Mám na prd náladu, tak mi ju nezhoršuj!

-Upokoj sa Adrián,-zaburácal, -A správaj sa slušne.

-Otec, mám dvadsaťdva, nie som decko! Ak chceš niečo také strašne interesantné, že to nepočká tak vrav teraz.

-Okamžite si choď kúpiť letenky do Bratislavy! Do búducej soboty nech si tu! Budeš dediť!

-Nebodaj dedo otrčil kopytá,-zasmial som sa sarkasticky.

-Prestaň, budeš dediť aj keď nikto nezomrel. Tak nabudúcu sobotu ťa ja aj s bratmi a mamou čakáme na obed. A opováž sa neprísť!

-Dobre, dobre, pokúsim sa,-presviedčal som otca znechutene a zložil som mu. Vidina peňazí sa mi nezdala cudzia, napokon štipendium na univerzitu tiež stálo veľa psychickej práce a konečne by si aj s Viktóriou mohol užiť. S otcom som nemal nikdy vrúcny vzťah plný lásky, ale netrpel som pri ňom. Skrátka, každý sme šli vlastnou cestou. –Čo je?,-opýtala sa ma keď nasadli do auta a pustili práve hrajúcu Madonnu. –Musí to byť Madonna? Chcem Arianu Grande,-povedal som a bezcitne som prepol z Like a Virgin na No tears left to cry. Vikinke to ale nevadilo, bola na moje vrtochy zvyknutá. –No miláčik, budem musieť odcestovať do Bratislavy. Pôjdeš tam so mnou?

-Kedy?

-Zrejme na budúci týždeň, v piatok večer, musím si rýchlo kúpiť letenky, tak sa pýtam či mám miesto dvoch kúpiť štyri.

-Veď to je za týždeň! Vykríkla prekvapená Viktória. –No, ja naozaj... Áno! No to aby sme nevystrčili päty z intráku a učili sa na skúšky, aby sme mohli mať kľud.

-Super,-pobozkali sme sa naozaj vášnivo, až som takmer stratil prehľad o jazde a stál na zelenú. –Naši sa len potešia, už ťa chcem predstaviť. Ideme do Bratislavy!