Moralista

6.1

Július bol vtedy nezvyčajne skoro doma. Akoby aj nebol, prišiel domov kvôli naliehavému a rozhorčenému telefonátu svojho otca. Starému Otovi totiž zavolal môj dedko, ktorý samozrejme musel o všetkom vedieť zas od tatka. Vraj mu venoval niekoľko štipľavých odkazov a nebol vôbec príjemný. Ja sa mu ani nedivím. Oto bol z toho všetkého zmätený a celkom pohoršený z únahleného a nezodpovedného správania svojich vnukov. Musel okamžite teda telefonovať ich guru, samotnému Gyula-bácsimu!

Chalani samozrejme o ničom nevedeli, opití zdanlivou radosťou po vykonanom zločine im nič nestálo v ceste, aby sa poriadne odviazali, keď prídu k Benovi. To ale ani jeden, a hlavne Benjamín nie nečakali, čo sa na nich chystá. Keď zaparkoval mercedes v Benovom dvore, všetci hlučne vyšli von. Benjamína však znepokojili zažaté svetlá v dome i Júliusovo zaparkované auto. Preto im prstom ukázal, aby sa stíšili, mohli to ísť predsa oznámiť aj inam. Skôr, ako stihol Benajmín vytiahnuť kľúče, stála v nich Nadežda s ustarosteným a sklamaným výrazom v tvári. Benjamín nechápal a tak sa spýtal: -Mami, je všetko ok? –Chlapci, choďte prosím preč, rýchlo. A ty, Benjamín, choď za tatkom! Benjamín sa ešte nechápavo pozrel na chlapcov, v tom ho už ale jeho mama stiahla za golier do domu a pozrela vyčítavo na nich. Oni sa len previnilo zatvárili a zdupkali preč. –Čo? Čo sa deje?!,-nerozumel Benjamín, keď už boli doma a Nadežda sa mu vyčítavo a prenikavo pozrela do očí. –Čo si ty za človeka, Benjamín?! Ja som ťa tak nevychovala! Ale bež, bež si predsa za apkom, to ti šlo aj tak vždy najlepšie! Benjamínovi vzovrelo v hrdle a jeho ohryzok poskočil. "Čo sa to tu do piče deje?! Veď nie je dôvodu na takéto dusno! Nikto nič neurobil. Ibaže...Ale ako...Ach!! Nie! Nie!" Benjamín celou silou tresol do steny a zbledol. Potichu sa potom otočil na jeho mamu, ktorá sa pobrala do kuchyne a spýtal sa ticho: -A kde je Kamka? –Kamka šla von, ona tam aspoň nič neurobí! Ale choď už, nech to máš za sebou. V Nadeždinom hlase bol ako inak stále počuť rešpekt z jej ctihodného manžela. Nemala rada rodinné hádky a predovšetkým Júliusove výbuchy hnevu. Benjamín stúpal po schodoch ako dokakané batoľa, ale on vedel prečo. Ak ho otec teraz nezabije, potom už nikdy. Ale aj tak nechápal, ako sa to mohli dozvedieť. Čakal hrdosť od svojich rodičov na ich prvorodeného syna. Kdeže by ho však jeho tatko niekedy bol za niečo pochválil! Vyšiel na poschodie a meravým krokom slimačím kráčal k dverám pracovne jeho otca. V tej slávnej a zrejme najprefajčenejšej izbe na svete sa schádzali pravidelne aj nepravidelne tatkovi kamaráti alebo kumpáni, práve tam, pokiaľ nebol na ich základni všetko pripravoval. Všetky podvody, všetky pašeráctva. Dvere boli pootvorené, veľmi nebadane, no predsa Ben celkom jasne videl slabý lúč svetla cez škárku, ktorý dopadal na chodbu. Bojazlivo stisol kľúčku a vošiel. Jeho tatko ho tam už čakal. Prezeral si akúsi gýčovú napodobeninu starého gobelínu, ktorý visel na jednej zo štyroch stien tejto veľkej miestnosti. Pritom fajčil cigaretu a v druhej ruke držal pohár pomarančového likéru. Počul, ako jeho syn nesmelými krokmi vošiel, nevenoval mu pozornosť. Čakal, kým ho jeho syn osloví. Vychutnával si pocit moci nad niekým iným, aj keď to bol iba jeho večne nepoučiteľný mladý Benjamín. Júliusovi sa vtedy hlavou honilo všeličo, spomínal na svoje úkony z mladosti, kedy vykonal prvú vraždu, šlo v podstate o nehodu v sebaobrane, keď ho ako sedemnásťročného v centre prepadla iná banda z Ostrova a on bodol nešťastne jedného mladíka. Na jeho vraždy sa však nikdy neprišlo, on nevraždil, ak boli nepohodlné osoby náhodou, tak si ich vraždu len objednával. V poslednom čase na to ale nejako nemal náladu, asi ho nikto poriadne nenasral alebo nesklamal. Predsa. Ktosi ho sklamal. Jeho mladý horkokrvný syn. Ten ho sklamal a ani nevedel ako. Benjamín, nikdy svojou rodinou nedocenený dúfal, že aspoň týmto sa nejako svojmu večne nespokojnému otcovi odvďačí. No uznania sa nedočkal.

Po hodnej chvíle zhodil preľaknutý Ben, z ktorého sa valil studený pot maličký ostych a zajakávajúc sa spýtal: -A-a-apka? Július sa otočil a vyfúkol na syna kúdolček dymu, ten si následne odkašľal a rozohnal ho rukou. Júliusovi navierala na čele kráľovsky modrá žilka, čo znamenalo, že ide vybuchnúť. Jeho zrenice sa rozšírili ako najviac mohli a spustil svoj hnev:

-Posrali ste to!,-zahučal na syna a zadrapil doňho mohutnou silou svoje obrovské ruky. –O čo ste sa vôbec pokúšali? Vy ste si naozaj mysleli, že na to nedojdem?! Apka mi volal, že Žigmund neznel príliš láskavo!! Popritom Ben stále ničomu nerozumel a len zajajkal: -Ale otec,-namietal Ben, -aj to je niečo. Zaslúžili by si to obidvaja. Július nato vrazil svojmu synovi tvrdú facku, až mu ostal masívny červený otlačok na ľavom líci a zvrieskol: -To je niečo!? To je niečo, chváliť sa nepodareným a zle organizovaným pokusom o vraždu, pri tom ste mohli ohroziť aj chodcov!! Hanba vám. Hanba!!

-Nikoho sme neohrozovali a ten malý tlstý skurvysyn by si to tiež zaslúž...

-Ty si dovoľuješ mi do riti odporovať!,-vrieskal strašným hlasom Július a trstenicou, ktorá nedomysliteľne patrila do jeho pracovne udrel syna do chrbta. Na ostatných chalanov by si nikdy nedovolil, ale Bena mlátil vždy, keď sa niečo nevydarilo. Obvykle neprepadal takýmto extrémnym výbuchom hnevu, ale keď už tak si to vždy odskákal jeho syn. –Ste sráči! Pojebané šľapky, ešte aj vaše nemtavé sesternice by to zvládli lepšie! Benjamín, radšej vyšlem nabudúce tvoje sesternice, tie majú viac rozumu dokopy ako ty! A čo vás to do piče vôbec napadlo!! Čo vám to napadlo kurva! Isto, dal by sa zabiť, veľa vecí by sa zjednodušilo, ale takto sa to predsa nerobí!!

-Ocko,-poklonil sa pokorne Ben a pätolízačsky mu pobozkal zlatý prsteň ako pápežovi: -Daj nám prosím, prosím ťa čo najpokornejšie, môj otec, poslednú šancu. Buďte si istí, že vás nesklameme. Július slastne zmenil červenú tvár a z cholerika sa razom stal zdravo ružovo vyzerajúci flegmatik: -Čím ma ešte môžeš prekvapiť?

-Spraceme dôkazy. Jednoducho spraceme dôkazy.

-Haha,-začal sa smiať a vlepil znova Benovi: -To je pravdepodobné presne akoby, akoby takto, kým vy nabijete hlaveň, stihnú vás postrieľať. Nuž dobre, nedbám o to. Ale keď, zlyháte!,-pohrozil varovným prstom: -Ben, dedičstvo pripadne tvojej sestre v plnej miere, ak mi teda ešte nejaké ostane!! Ach, Ben!! Teraz ste v piči dobrej piči, rozumieš?! Albert pôjde po vás ako po údenom, ak sa mu dostanete do blízkosti, roztrhá vás! Benjamín sa pousmial na znova celkom červeného otca a protirečil mu: -Kto povedal, že po nás pôjde? Uvidíme, ako sa budú správať a bude kľud! –No budú sa správať tak, že sem vtrhnú bachári a máme všetci po piči! Všetci!! Iste, ja by som ich podplatil, není problém, ale tvojich bratrancov ja z tej sračky neťahám. Ak by k tomuto došlo, potiahnem ťa, ale nie zadarmo, Ben, musíš sa uvedomiť!! Takto sa problémy predsa neriešia! Ale povedz mi, prosím, čo vám to napadlo!! Július už nevyzeral naštvane, skôr zarmútene a sklamane nad synovým konaním a taktiež zúfalo. Hlesol do svojho kresla a znova si nalial kvalitného curaçaa. Ben sa snažil otca upokojiť a povzbudiť, ale najprv mu musel ešte povedať motív ich činu. –Nasral ma skrátka, stačí?! Obidvaja! Kvôli tomu pojebanému malému prascu prišla Kamka o frajca a ten starší vychcanec chceli s Danom žalobu na nás podať!! Videl som ich dnes z eliny, jak vychádzali z polície! Júliusovi zahoreli oči plameňom rozhorčenia a odvetil: -Aj tak. Keď už si sa ho chcel zbaviť, mal si mi dať vedieť. Ja by som ti poradil, ako naňho. Pomohol by som vám. A o Petrášovi viem. Tak čo už. Albert je predsa len väčší žralok ako Rišo. A dobrého sponzora tej škole aj robí, to zas viem ja. Všade sa tým vystatuje, kam to ten jeho podarený malý synáčik chodí. A to že boli na polícii...Neboj sa ty nič. Pokiaľ si ich videl z električky tak si buď istý, že by nič nedosiahli, v tom zas mám istotu ja. Ale Benjamín,-vstal Július a pozeral sa synovi do očí tentokrát už nie vyčítavo, ale prosebne a jeho zrenice sa mu aj zúžili. –Prosím ťa, nerob už žiadnu vec z nerozvážnosti!! Prosím ťa. –Oci,-povedal Ben povážlivo,-a ty nekonáš nerozvážne? –A keď aj, tak ja už mám nejakú prax a viem čo si môžem kde na koho dovoliť, Benjamínko. A k zbraniam už prístup nedostaneš, dobre? Nie je to že by som ti nedôveroval, ale bojím sa. Nechcem, aby sa niečo takéto zopakovalo. Teraz ti fakt radím, aby si začal zbierať dôkazy proti nim, ale nikde príliš nevyskakujte. Chovajte sa presne tak ako doteraz, no dávajte si väčší pozor, s kým sa ponevierate, lebo to môže skončiť ešte zle!