Moralista

5.6-Koniec I. časti

V ten osudový štvrtkový večer som nesmeroval som domov. Musel som ísť vyzdvihnúť Olivera z plávania, lebo strašne lialo a určite by bol zmokol. Požiadal ma nezvyčajne zvyčajne starostlivý oco a ja som si, keď išlo o Olivera nemohol dovoliť oponovať. Nebolo mi to dvakrát po vôli a pomyslel som si, ale skrslo mi v hlave, že ten trtko by rovno domov určite nešiel. Tak som sa ako zodpovedný starší brat nakoniec dobrovoľne nedobrovoľne podujal.

Keď sa prezliekol, čakal som ho už vo vestibule a pobafkával cigaretu. Stále som čakal, kedy si konečne s Viky nasporíme na nejaký podnájom. Nedalo sa totiž predpovedať, ako dlho tu ešte budem no a spoliehať sa na smrť nejakej jej pratetky v centre sa nedalo. Hneď ako vyšiel, narovnal som mu čiapku a začal sa ho vypytovať cestou na parkovisko: -Tak čo, ako, ako je to s tým Richardom? –Je to super,-zvýskol namyslene a trochu ironicky Oli, -Už je to skoro ako kedysi. Odišiel zo školy, a zrazu sa mi všetci kamoši ospravedlňovali, cítim, že ich mám znova pri sebe. Zas jak predtým, neviazaný život, čo ti poviem. Ale samozrejme, dávam si pozor, koho si pripustím k sebe, vieš, že si môžem robiť čo chcem s nimi aj tak.

-A nenapadlo by ti, že to môže byť len pretvárka?,-zapol som dáždnik a Oliver si strčil slúchadlá do uší. –Jasné, ale, ja, vieš... Jeb na to, brácho. Teraz mi je to úplne jedno. Šak aj ja sa pretvarujem, úprimne, 90% z tých sráčov sú falošných tak čo. Hlavne, že mám niekoho okolo seba. -No hej, ale... nedokončil som. Bol som šokovaný z jeho zmýšľania a bolo mi ho ľúto, pre tento výrok, ktorý vyprodukoval. Znova sa z neho stával ten egoistický namyslený vodca, tváriac sa že prežil celý život rovnako ako predtým, a pritom nebol ani schopný obhájiť si tú pomyselnú korunu na hlave. 

A potom... Odohralo sa to tak rýchlo. –Pridaj do kroku, slimák,-popohnal ma Oliver a rezko kráčal k autu.Pripravili sa na mňa, ale nemal som o tom vedieť. Niekto stlačil brzdu, ďalší otvoril na obrovskom mercedese, len to si pamätám a ešte v odraze zadných svetiel, že posledné písmeno EČV bolo D okienko a samopalom strieľal na cieľ, v tej tme to nebolo dobre vidno, a tak spokojne na výkrik zavrel okienko a ťapli si. Na parkovisku bola tma, pouličné lampy nesvietili, asi ich zabudli zapnúť. Práve kvôli tomu som nič nevidel, tak som aspoň zapol baterku na mobile, strašne sa mi triasla ruka, tá streľba ma preľakla, navyše som nikde v tej tme nevidel Olivera, čo ma znepokojovalo. Bolo to blízko, ten výkrik som počul, ale nebol som to ja a bolo dosť možné, že to bol práve on. Cvakal som zubami od obrej zimy, ktorá ma premkla. Rozpomenul som sa a zistil, že čo keď strieľali po mne? Mňa našťastie nič nebolelo, aspoň to nebolo cítiť, takže som sa nachvíľku upokojil. Len som chcel vidieť Olivera a rýchlo s ním zdúchnuť domov alebo zavolať polišov, bolo mi to šum a fuk. Cítil som sa nezodpovedne, vystavovať ho nebezpečiu, lebo sa to dalo predpokladať, že po mne pôjdu. Mne sa vyšmykol dáždnik z ruky kvôli baterke, ktorá ma placho rozrušila. Zapol som teda baterku a namieril k môjmu autu. Oliver sa kolenačky skláňal pri zadných dverách a držal si hlavu. Triasol sa aj on, obaja sme boli v šoku. Pobehol som k nemu a začal ním kmásať: -Oliver, no tak Oli, som tu, nič ti není? Šokovane na mňa pozrel a ja som mu podal ruku a pomohol som mu postaviť sa. Oprášil si nohavice aj mikinu, zrejme predtým skočil k zemi a vydesene vyhŕkol: -Čo to do piče bolo, Adrián? Pritom som mu podal dáždnik a zapálil si cigaretku. Sucho som odpovedal: -Čo by to bolo, chceli ma zabiť. Oliver mnou začal trhať a kričal: -Jak že ťa chceli zabiť? Čo do piče vyjebanej má toto všetko znamenať?! Šak nás mohli zabiť reálne a ty jako keby sa nič práve nestalo! V šoku som bol aj ja, priznávam, ale nechcel som to dať pred vyľakaným Oliverom najavo. Pozrel som sa mu úprimne do očí, zahasil cigaretu a povedal: -Sadaj do auta, všetko ti vysvetlím. Ale predsa, naozaj ťa nič nebolí, nič? Oliver pokrútil hlavou: -Jedine to, že mám tak tupého brata jak ty! Chcel som totižto odísť skôr, než sa začali zbiehať zvedavci, ale zároveň mnou cuklo "Adrián, nemáš dôkaz. Treba zostať na mieste, treba zostať na mieste." To už sa k nám začali zbiehať ľudia, parkujúci pred centrom a pýtať sa frázy typu "Ste v poriadku?", "Čo to pre Kristove rany bolo?", "Naozaj sa vám nič nestalo?", "Zavolali ste už políciu?"...Oliver sa celý triasol a bol mŕtvolne bledý, udalosť ho poznačila viac než mňa. Aj ja som bol v šoku, ale iným spôsobom ako on. Práve preto som chcel z miesta zdúchnuť a rýchlo si hodiť sprchu. Na to jediné som vtedy myslel, na horúcu sprchu, v ktorej sa zregenerujem. Zmätene som sa snažil naštartovať auto, ale vôbec mi to nešlo. Na okno mi zaklopakal nejaký fúzatý dedko a povedal: -Mládenček, aj keď si to neschytal ty, tvoja kára sa teraz zrejme nepohne. Nemáš náhradu? Rezko som vystúpil z auta a on len mlčky poukazoval baterkou na vyfučanú prestrelenú prednú ľavú pneumatiku. Chytil som sa za hlavu. Nemal som v aute žiadnu náhradu, nepredpokladal som nikdy, že by sa niečo takéto mohlo stať. Nevedel som čo som mal robiť, no Oliver už stihol zalarmovať políciu aj záchranku. Bol hypochonder, a tak sa chcel ubezpečiť, že nám nič nie je. Dnes sa už na to pozerám s uznaním, ako napriek veľkému šoku dokázal zavolať políciu, hoci sa nám núkalo asi desať ľudí, ktorí všetko videli. K Oliverovi sa pristúpil pravdepodobne nejaký jeho kamarát, ktorý ho vytrhol zo šoku. –Bráško, počúvaj!! Jeblo ma skoro teraz, ale že instantne! Normálne, strieľali po nás s bráškom! Ten chalan iba nechápavo krútil hlavou, no keď uvidel hlúčik ľudí okolo nášho auta, pristavil sa i on a začal sa môjho brata vypytovať, čím ho zamestnal.

Po príchode polície aj záchranky boli zalarmovaní aj naši, ktorí bleskovou rýchlosťou prišli na parkovisko. Polícia zatiaľ vyšetrovala nejakých svedkov, už spomínaného fúzača so svojou zrejme manželkou. Mama hneď ako vybehla z auta rozbehla sa za Oliverom a začala ho stískať, až ho takmer udusila. Oco pobehol ku mne a so strachom a zmätkom v očiach sa na mňa pozeral. –Adrián, Adrián! Čo som to kurva, kurva počul?! Povedz mi, že to je hádam zlý sen!! Povedz mi to!! Začal so mnou kmásať no ja som sa zmohol len na letmý úsmev, nepamätám si z toho vôbec nič, všetko mi vylíčil buď Oliver alebo tatko. –Neviem. Proste po nás asi tí kokoti strieľali. Ja neviem, tak prestrelili sme to. –Adrián, preber sa! Ošetrovateľ zo sanitky sa pristavil k nám dvom a otec naňho vybehol: -Tak čo, sú moji chlapci v poriadku? –Prezreli sme ich, nebojte sa. Čo vám poviem, ten druhý mal pekne namále. Za uchom má taký škrabanec, domnievam sa, že guľka ho tesne oškrela a vrazila do stromu za autom. Potom skočil na zem a tak si trochu oškrel zápästie, ale to nič, vydezinfikované a ani sa na to nesťažoval. Čo sa týka psychiky, dali sme im obom lieky na upokojenie. Možno budú trochu malátni a hovoriť bludy, ale to sú len vedľajšie účinky tých liekov. Utrpeli šok, ani sa im nedivím. Viete, s týmto som sa ešte nestretol a to mám už bohaté skúsenosti, verte mi. –No to ani ja,-bezducho povedal oco a poďakoval sa ošetrovateľovi. Stále duchaprítomne mu však vytiahol z vrecka bundy vizitku a podal mu ruku: -Albert Ford. Realiťák, ale prečítajte si ju pozorne. Ak by ste niečo potrebovali, ozvite sa. Ošetrovateľ mu poďakoval a odbehol do sanitky, ktorá vzápätí odišla. Čo sa týka polišov, tí sa tak naponáhľo nemali. A už to celé začalo. Druhá etapa môjho pobytu na Slovensku už nebola o príprave žaloby a prevedení podniku na nás všetkých. Bola o niečom inom. Prekvapivo ma však táto udalosť posunula veľmi dopredu, čo som ani ja sám neočakával.