Moralista

3.4

Dva dni pred príchodom našich bol piatok. Na to stretnutie s protivnými detinskými bratrancami som sa vôbec netešil, ale keďže som vycítil podporu aspoň od sesterníc, bolo to pre mňa ľahšie. Oliver bol na tom koncerte a sekal celý čas dobrotu, až podozrivo dlhú dobu, Jakub sa hmýril ulicami Bratislavy, ale nikdy si nedovolil nezdvihnúť mi, keď náhodou bolo neskoro. Správanie oboch ma veľmi zaskočilo, ale cítil som, že za tým niečo bude. Čo presne, to som mal odhaliť v ten deň. Nejako moc som sa neobliekal, predsa nemal som dôvod. Hodil som Olivera do centra, kde sa mal stretnúť s kamošmi a Kubo ostal doma, aj keď som nechápal prečo, pretože obyčajne by už brázdil bary pre mladistvých. A radšej som to možno ani nechcel vedieť. Vystúpil som pred kancelárskymi budovami v novej štvrti a zovrelo mi hrdlo. Vôbec som nechcel byť ponižovaný priblblým Juniorom. Keď som vystúpil z výťahu, namieril som si to k veľkým dverám na konci miestnosti a otvoril som ich bez zaklopania. Dano a Junior tam už nedočkavo stáli, Sonička sedela v kresle. Dano si zapálil si cigaretu a podišiel k tabuli. Nervózne som dupal nohou, až ma Junior potľapkal po pleci a kamarátsky povedal: -Bratku, nebuď taký vynervovaný, vypi si so mnou! –Som autom,-nervózne som mu odpovedal. Sonka vycítila, že mi nie je veľmi príjemné tam byť a tak vstala z kresla a zažmurkala na mňa egyptskými očami. Vytrhla ma z rozrušenia a milo povedala: -Andy, upokoj sa. V pokoji, usaď sa a vypočuj si Dana, dobre? Moja roztomilá, no pritom už tak rozumná sesternica ma vždy vedela presvedčiť o správnej veci a tak som len kývol hlavou a rýchlo hlesol do druhého kresla. Junior zatiaľ nalial sebe i Danovi, Sonička nepila. Keď si obaja vtiahli do seba jedným dúškom rum, Daniel si vzal fixky a znova začal kresliť akúsi schému. –No vážení, najmä ty Soni a Aďo, počúvajte, Maťo v podstate o všetkom vie, veď to ťaháme hlavne my dvaja. Naďabili sme na určité trhlinky v našom pláne, ako dostať tých mamľasov za mreže. A síce, nemáme žiadne dôkazy... Každý si môže povedať čo chce, to je pravda, ale uvažovali sme a... Vtedy som sa schuti zasmial na rečiach môjho prostoduchého bratranca. –Daník, vy ste uvažovali... No toto! A nad čím? K čomu ste prišli? Že existuje čosi ako tvrdenie proti tvrdeniu? Alebo na čo tak svetaborné ste preboha prišli! Dano sa kyslo zatváril a odvrkol: -Drž piču, Adrián, a počúvaj, hovno o všetkom vieš tak nevyskakuj, dobre? Budeš veľmi užitočný. Si naša hlavička alebo ne? Iba som namrzene zamraučal a on posmešne: -Dobrý chlapec. Sonka, ak budeš chcieť, môžeš Aďovi pomáhať, ale už bez tej kaše. Usúdili sme tuná s Juniorom, že by bolo dobré nazhromaždiť nejaké materiály svedčiace proti tým skurveným feťákom a úžerníkom. Viete že my sme zohratá dvojka, takže ich s Martinkom troška preveríme. Budeme ich sledovať, stalking, ak sa nejedná o nebezpečné vyhrážanie trestný nie je, a navyše môžeme sa neskôr tváriť, že to robíme pre dobrú vec. Takže, vieme veľmi kde sa zdržujú a s kým paktujú. Nazhromaždíme akékoľvek materiály, no a ty, Adrián, poverujem ťa tým teraz, nájdi na internete hocičo, pozri obchodné registre, všelijaké záznamy o finančných a nehnuteľnostných záležitostiach starého Júliusa. A potom, keď budeme mať dostatok toho, pomôžeš nám ty, z právnického hľadiska samozrejme pretriediť jednotlivé materiály za vhodné a nevhodné. Nevhodných sa zbavíme, ako rýchlo len budeme vedieť a tvoje i naše poznatky a dôkazy neskôr pozliepame a podáme veľkú žalobu. Chalani aj starý Július budú mať po kšefte, skončia vo väzení až sčernejú, a my budeme môcť rozbehnúť podnik a nejako očistiť jeho meno, čo ty nato, Aďo? Takéto rozmýšľanie som u detinského, no už dvadsaťtri ročného Daniela neočakával, ale príjemne ma potešilo. Nemohol som cúvnuť, oprášiť dobré meno, to predsa malo byť mojou budúcou pracovnou i životnou náplňou. A tou druhou bolo dostať zlo pred zákon, takže prečo nie. Celkom sa mi to zaliečalo, iba som nevedel čo so školou, naozaj som mal nasadeného veľkého chrobáka v hlave, prisahám, že som bol posadený na dvoch miskách váh. I keď bolo leto, poznal som svojho tvrdohlavého otca i doterných bratrancov, takže som vedel, že budem tu musieť pobudnúť aj nejaký ten piatok počas jesene. Toto mal byť beh na dlhú trať, ale tak nemal som čo stratiť, aspoň som si to vtedy myslel. Bezstarostne som súhlasil: -Dobre Daniel, musím ťa pochváliť. Naozaj to je dobre premyslené, chalani, ja do toho s vami idem. Dajme tým bastardom to čo im patrí! Junior natešene zvolal: -Oslava, páni, a...Sonička naša najdrahšia! Adrián prišiel k rozumu!

Dano s Juniorom, ako mali v dobrom zvyku sa opäť strieskali, Sonička sa ako vždy hrala na slušnú a "decentne" si dala len dva poháriky bieleho. Ja som piť nemohol a musím sa priznať, ani mi som to nejak zvlášť v tom momente nepotreboval. Bol som však potešený, že Dano s Maťom vedia aj premýšľať a vymysleli takýto legálny plán. Oni totiž veľmi dobre vedeli, aký mám ja na protizákonnú činnosť názor, jednoducho sa mi bridilo kĺzať na hrane zákona, keď som ho študoval a v budúcnosti sa očakávalo odo mňa, aby som stál na strane jeho obhajoby. Čo sa týka fajčenia, fajčím od strednej, ale moc to nepreháňam, také tri-štyri cigaretky za deň, niekedy, keď nemám vôbec chuť, tak mi stačí jedna. Čiže ma samozrejme ponúkli, tak som si s nimi jednu kvalitnú Kubánsku cigaru vyfajčil.

Soničkaim dvom zavolala taxík, keďže šli spoločným smerom, vedel som iba že Dano bývalmomentálne niekde smer Rača, Junior klasika u rodičov na Kolibea Sonička si domov prešla tých pár stoviek metrov na Nivách aj pešo. Tiedrobné posmešky typu "Abstinent" či "Kokotný prohibista" som od nich dvoch ajprepočul, bolo im smiešne, že som prišiel autom. Tak či tak, bolo tovýhodnejšie pre mňa, chcel som aj z tej druhej stránky pred bratmi vyzeraťvierohodne, aby som si nesral do huby. Naštartoval som tatkovo porsche, nemalsom rád tieto veľké značkové kurvy, ktoré sa ťažko ovládali a slúžili skôrna reprezentáciu, mne stačil môj maličký Renault, ale ten bol teraz na mílevzdialený. Dosť som sa mu aj čudoval, že mi ho požičal, bol totiž na svojekrasotinky, ako vravel drahým veciam nesmierne háklivý. Koniec koncov som sa muani nečudoval. Pustil som si vlastný výber, teraz som mal chuť na elektroosemdesiatky a vedel som, že tatko ho má, lebo práve on ma naviedolk vášni k osemdesiatkam. Nábrežím by som bol prefrčal jedna radosť až naMost, nebyť jednej veci, ktorá ma nezarazila, ale skôr sklamala.