New beginning... [DOKONČENÉ]

10.

Ráno som sa zobudil s dobrou náladou čož sa moc nestáva. Aj ty sa tak tešíš na Emmu? Nieeee Ale no taaak veď to sa nedá nemilovať tie jej kukadlá a sľadký úsmev. Heej ty romantik všimol si si ,že pri nás sa nikdy tak neusmieva? Pradvdepodobne nás nenávidí kôli tomu ,že si nás tak ľahko neobmotáva okolo prsta ako ostatných mužov. Alebo sa ťa bojí ooo už to neni nás ale ťa? Nie lebo iba ty si na ňu hrozný a odmeraný. Hádam sa nebudem k tej pipke správať pekne. Ach ty si nevyriešitelný príprad. A už sa neozval.

Išiel som na raňajky a zase tam nebola ako vždy za posledné dni. Vážne neviem čo je s tým dievčaťom. Mal som dnes toho ceľkom dosť tak aby som to stihol do 2 som si zobral tanier raňajok a išiel s ním do mojej pracovne ,kde ma už čakala kopa vybavovačiek.

—————

Kurva! Kurva! Kurva! Zabudol som na čas! Keď som pozrel na hodiny už boli 3. Bohovia prečo mi to robíte?!

Vyletel som z pracovne a rozbehol som sa ku Emminej izbe. Pri jej dverách som náhlivo zaklopal. ,,Emma! To som ja otvor!" Ticho... ,,No ták Emma ja viem ,že som ťa naštval tým ,že meškám ale je mi to fakt ľúto" Oprel som sa čelom o dvere a počúval či odtial nevýde niaký zvuk... nič... ticho... ,,Prepáč Emma" povedal som ľútostivo a čakaľ na odpoveď.

,,Luna není v izbe pane." Pozrel som sa prekvapene na slúžku vedľa mňa ktorá v ruke držala kôš plný prádla. ,, A kde je?" Rýchlo s nádejov v hlase som sa opýtal. Možno ešte není neskoro na odpustenie! ,, Naposledy som ju videla na záhrade." Bez poďakovania som sa rozbehol von. Už pri dverách som ju videl ako sedí na lavičke a na nohách hľadká mačku. ,,Emma!" Kričím už z diaľky. Pozrela sa mojím smerom a ja bežím ku nej. ,, Emma prepáč mal som veľa práce a zabudol som na čas." Už som stál pri nej a čakal na jej reakciu. Ona na mňa pozerala s kamenou tvárou. ,, No ták Emma prosím povec niečo. Kľudne mi vynadaj a buď naštvaná na mňa len nebuď ticho." Postavila sa a kráčala odomňa preč.

Nie nie toto mi nemôže spraviť ja potrebujem jej odpustenie. ,,Emma stoj!" Zakričal som za ňou a ked som ju dobehol chytil som ju za ruku nech konečne stojí.Bol to len jemný dotyk ale aj tak mnou prešla teplá energia ktorá ma zahriala pri srdci. Pozrela sa na mňa a ja som sa zase topil v modrom ociane. ,,Prosím odpusť mi. Ja ti to vynahradím. Poď môžeme ísť aj teraz na to miesto kde som ťa chcel zobrať a tam ti to vysvetlím." S nádejov ,že bude súhlasiť som sa na ňu pozrel.

Ani neviem prečo mi tak na jej odpustení záleži. Lebo ju máme radi a nechceme aby bola na nás nasratá kôli tomu ,že NIEKTO si nevie ustrážiť čas." No veď dobree viem to aj bez teba ,že to je moja vina. ,, Dobre ale bolo to posledný raz čo si ma nechal takto čakať." Pozrela na mňa prísne. ,,Dobre poď ideme ku východnej bráne." ,,Počkať to ideme mino zámku?" Vykulila na mňa oči. ,,Nebooj bude to sranda a aspoň ťa konečne uvidím vo vlčej forme." Žmurkol som na ňu. Jemne sa usmiala a išla za mnou.

Už sme stáli pri bráne za ktorou sa nachádzal hustý les. ,,Otvorte bránu" prikázal som  strážcom ktorý mali službu. ,,A nestratíme sa tam?" Započujem za sebou tichý bojazlivý hlások. Obrátim sa ku Emme a usmejem sa na ňu. ,, Nie neboj v tých lesoch poznám každý strom . Už od malička som tam chodil s otcom. Tak poď ideme." Vykročil som do lesa a ona za mnou. Keď sme prešli pár krokov tak som sa premenil na veľkého čierného vlka. Pozrel som sa na ňu aby ma napodobnila.

O chvílu namiesto dievčiny v tmavo zelených zimných šatoch stála vlčica so šedým kožuchom.

Takejto farby cca boli.

Aaw tá je roztomilá. Zasnene povie môj vlk. Poď ideme si trochu zabehnúť poviem jej cez myšlienky. Jedine ak ma dobehneš. Odpovedala mi a jej zvonivý smiech sa mi ozýval ešte chvílu v hlave. Emma sa už dávno rozbehla a mala náskok. Je fakt rýchla. Ale na mňa nemá rozbehol som sa za ňou a hneď ju dobehol. Hodil som sa na ňu a začali sme sa po sebe hádzať a pretáčať . Bola to sranda. Dlho som sa takto nezabavil a počuť jej smiech bolo hrejivé.

Rozbehol som sa a Emma zamnou no nevedela ma dobehnút kedže som bol rýchlejší ale moc pozadu nebola.

Vybehol som na krásnu lúku kde bola vysoká tráva a v diaľke sa pásla srnká s mláďatom. Premeníl som sa naspäť na človeka a sadol si do trávy. O chvílu si ku mňe sadla Emma tiež už v ľudskej podobe. Vládlo medzi nami pokojné ticho. Slnko už zapadalo a vytváralo krásnu zmes oranžovej,červenej a žltej.

,,Povec mi niečo o sebe Emma." Pohral som sa s jej menom na jazyku. ,, Nič také zaujímavé na mne není. Vyrastala som v chudobe. Vychovávala ma babka s mamou. Otca som nikdy nepoznala. Mám 21 rokov a myslela som si ,že moja spriaznená duša sa nikdy neobjaví. No mýlila som sa a odvtedy sa cítim ako v rozprávke." Pozrela sa na mňa s iskierkou v oku a ja som sa na ňu zase usmila. Niako moc sa dnes usmievam.... ,, Ten zámok a tie šaty sú krásne." Ha vedel som že mi ide po majetku! ,, a naozaj ti za ne ďakujem ale najviac sa mi páči tá záhrada je úžasná a všimla som si ,že je tam veľa kríkov ruží tak sa teším ked už bude teplo aby mohli rozkvitnuť." Veselo sa na mňa usmiala. Wau nemám slov. Tak ju najviac zaujala záhrada? Viete koľko žien som tam bral na prechácky a oni vždy obdivovali zámok? Možno aj preto som ju zobral sem... možno ,že naozaj není ako ostatné... ,, Máš úžasnú svorku všetci boli vždy ku mne milí až.." nechcela dokončiť vetu a ani nemusela. Viem ,že myslela na toho bojovníka čo ju chcel znásilniť. ,, neboj o neho už je postarané už sa k tebe nikdy nepriblíži to ti slubujem." Jemne prikívla hlavou ,že rozumie. Cítil som ,že je niečo zle. Veď ona nikdy neprikivuje len hlavou. ,,D-d-ďakujem aj za záchranu v-vážne neviem čo by sa s-s-stalo keby si neprišiel." Povedala plačlivo a schovala si tvár do rúk. Objal som ju okolo ramien a pritiahol viac k sebe ,,Pšš nepľač to bude dobré... už ho nikdy neuvidiš." Vzlikla mi do košele. ,,J-j-ja viem len bojím s-sa čo povie svorka nato. V-viem ako rýchlo sa roznášali klebety v mojej starej svorke a tu to to nebudé iné." Ach mojee pohladil som ju po líci a palcom zotrel slzy. ,,Tak to kôli tomu si plakala u Simona?" Prikívla hlávkou. ,, J-ja nechcela som aj teba sklamať ,že máš za spriaznenú d-dušu takého slabka ktorý sa nevie brániť. Ja nechcem byť slabá Luna ,chcem aby na mňa členovia svorky boli hrdý." Tak toto ju trápy? Bohovia keby mohla tak by sa celá rozdala. ,, Neboj určite sú na teba hrdý a ak budú mať čo i len jedno krivé slovo na tvoju osôbku tak si to s nimi vybavim to si sľubujem. " Tesnejšie ju obímem. ,,A už sa tým netráp a slúb mi ,že zajtra pôjdeš pekne hrdo na raňajky a všetko zješ lebo mám pocit ,že sa mi strácaš pred očami." Usmial som sa na ňu a konečne mi opätovala ten jej krásny úsmev na ktorý som tak dlho čakál.

Zostali sme tam sedieť v objatí až kým slnko nezapadlo. Kamoš si v tom až po uši. Drž hubu a vypadni!

Ahojteee ak sa vám časť páčila dajte ⭐️ alebo 💬.