New beginning... [DOKONČENÉ]

12.

Už je neskoro večer a Simon sa ešte nevrátil. Nemohla újsť tak ďaleko. Bohovia nemôžem sa mu ani napojíť na mysel. Bez môjho vlka som nicka. Nemôže sa to dozvedieť svorka. Musím nájsť odpovede. Išiel som do knižnice ,kde nikto nikdy nechodí. Vlastne Eme by sa tu páčilo, spomínala ,že má rada knihy.

Bohovia prestaň na ňu myslieť mám vlastné problémi ktoré vlastne zavinila ona. Začal som hľadať knihy v ktorých by mohlo niečo byť o tom napísané. Kôpku kníh som si položil na stôl a začaľ hľadať.

Ráno som sa zobudil a stále som bol v knižnici. Knihy boli všade porozhadzované. Strašne dlho som hľadal aspon niaku poznámku o tom prečo odišiel môj vlk ale nič som nenašiel. Už mi škvrkalo v bruchu tak som sa vybral do jedálne a tam som stretol Simona. ,,No čo našiel si ju?" Hodil na mňa smutný výraz. ,, Žial nie. Včera sme prešli celé západne územie a nič. Dnes pôjdeme na východ. Pôjdeš s nami?" Opýtal sa ma. Hmm aj tak by som im bez môjho vlka nepomohol. ,,Prepáč ale nie musím riešiť svojho vlka." Prekrútil očami. ,,Mne nehovor prepáč. To povec Emme keď ju nájdem! A keby si nebol taký idiot tak máš aj Emmu a vlka." Postavil sa a urazene odišiel preč. Čo mu zas padlo na nos. Veď som nič nespravil. Vybral som sa ku svojmu stolu a naraňajkoval som sa.

V tých knihách nič není!! Musím sa ísť vyvetrať. Išiel som po chodbe a za rohom som započul niaky pár. Bol to jeden z bojovníkov s jeho spriaznenou dušou ktorá tu robí slúžku. ,,No ták Mery kde to ideme?" Zašepkal veselo. Ona ho oprela o stenu a pobozkala ho. Všetko som to sledoval poza rohu. ,,Strašne si mi chýbal Jack." Zase ho pobozkala. ,,Aj ty mne zlatko. Ale budem musieť zachvílu ísť." Pritiahol si ju do medvedieho objatia. Úplne som mohol vidiet tu lásku medzi nimi. Nedokázal som od nich odtrhnúť oči a túžil po tom istom čo majú oni dvaja. ,,Idem pomôcť hľadať Lunu. Nevieme ju nikde nájsť ako keby sa zľahla zem po nej." ,,Chúďa Luna neviem si predstaviť ,že by som sa v tejto zime stratila v lese." Pohľadil ju a pozrel jej do očí. ,, Ja by som si nevedeľ predstaviť stratiť ťa. Si to najcenejšie v mojom živote." Pobozkal ju na čelo. Niečo ma pichlo pri srdci. Nechápem prečo. ,,Musím ísť Mery asi sa vrátim neskoro večer daj prosím zamňa Lucke pusu na dobrú noc." Posledný krát ju pobozkal a vybral sa preč. Slúžka zabočila do druhej chodby nevedno kam. Stál som tam. Bez slova. Tá energia medzi nimi bola strašne silná. Pripomínala mi tu moju s Emou. Vykročil som von na záhradu. Vážne bola poriadná zima a typujem ,že najbližšie dni už začne snežiť.

Vykračoval som si po záhrade a nad všetkých rozmýšlal. Strávil som super večer s Emou. Veľmi som sa nasmial a to sa nikdy nesmejem. Cítil som sa s ňou ako nový človek. Ten pár mi tak moc pripomínal mňa a Emu včera večer. Nie! Nie! Ja nemôžem chytať city!! Veď ja nemám city! Toto nemôžem dopustiť!

Rozbehol som sa do lesa. Bol som nasratý na seba. Veď ja neviem milovať. Bežal som už hodnú chvílu ani neviem kde proste som bežal. Ale bez vlka som začal byť viac a viac zadýchaný a nevládal som ale nechcel som zastaviť. Potrebujem si vyvetrať hlavu inak na ňu budem stále myslieť. Strašne som bol unavený. Bežím už asi 2 hodiny a nevládzem. Pichá ma v boku a horia mi pľúca. Ale niečo ma stále poháňa nech neprestanem bežať a nebol to môj vlk. Nechápem tomu. Už sa mi nohy podlamujú od únavy a svali sa mi išli odtrhnúť od seba.

Potkol som sa a spadol na kolená. Nevládal som sa vôbed hýbať. Pozrel som sa pred seba a všimol som si zhoreté a dolámané stromi. Čo?! Neviem o tom ,že by sme mali v lese požiar. Pokúsil som postaviť no bol som strašne slabý. Ešte stále som bol zadýchaný od behu ale zostavajúcu silu ktoru som mal som využil na postavenie sa . A podarilo sa to ale nohy sa mi triasli a musel som sa podopierať stromov. Začal som kráčať bližšie ku zhoretým stromom. Vyzerali ako po požiary ale k tomu sa pridal hurikán. Zacítil som okolo seba mágiu. Veľmi silnú mágiu. Prechádzal som okolo zhoretých stromov a dával poroz či tu niekto nie je. Teraz by sa mi veľmi hodili vlčie schopnosti. Prezeral som si to tu a tá mágia ma znervoznovala. Nemôžú to byť čarodejnice tie sa neukázali na našom územi už vyše ako 80 rokov. Podopieral som sa o zhoreté stromi a cítil ,že chcú niečo povedať ale nevedel som čo. Zrazu predomnou bol kruhový priestor kde predtým boli určite stromi no teraz je z nich len popol. A v centre toho všetkého ležala Emma! Mala dotrhané a obhoreté oblečenie. Rozbehol som sa k nej ale nemal som silu tak v polovici som spadol ale nevzdal som to a doplazil sa k nej. Našťastie nemala popaleniny čož sa čudujem lebo oblečenie vyzera dosť obhoreto. Bola celá špinavá a strašne studená. Prebohov Emma čo som to spôsobil. Snažil som sa s ňou potriasť nech sa preberie ale nič. Bola bledá a vyzerala mrtva. Nie nie nemôže byť mrtva!! Strašne ma zabolelo v hrudi ju takto vidiet. ,,Za všetko môžem ja! Emma prosím zobuď sa je mi to tak lúto!"Zašepkal som jej do ucha a pevno ju držal za ruku. Už z nej nevyžarovala energia. ,,Emma odpusť mi to prosím! Neopúšťaj ma! Mám ti toho ešte veľa povedať!" Začali mi tiecť slzi. Chcel som ju zobrať na ruky a odniesť domov ale vedel som ,že nemám dosť sil seba udržať na nohách nie ešte aj ju.  Bol som strašne unavený. Nevládal som mať už otvorené oči. Položil som hlavu na ňu a dúfal ,že nás tu čoskoro najdu. S myšlienkami na Emmu som zaspal.