New beginning... [DOKONČENÉ]

28.

Po Sárinom odchode som si uvedomil ako veľmi hladný som a tak som sa išiel naraňajkovať. Sadom som si na moje miesto a smutne pozrel na prázdnu stoličku vedľa mňa. Nemala by sa namáhať radšej jej donesiem raňajky. Dal som si doniesť raňajky pre moju Lunu ktoré doniesli práve keď som dojedol svoje a hneď sa vybral ku Emme.

Neviem či už je hore alebo nie ale pre istotu som jemne zaklopal na jej dvere a keď sa nič neozývalo tak som vstúpil dnu. Ešte spala tak som potichu zavrel za sebou dvere a jemne položil tanier plný jedna na nočný stolík. Opatrne som si sadol na kraj postele a sledoval ju. Hrudník sa jej pravidelne dvíhal na dôkaz toho ,že je stále v krajine snov. Vlasy mala porozhadzované okolo svojej tváre ktorú vždy zdobil úsmev. Nebolo to ani teraz inak ,jemný úsmev zo sna, zaujímalo by ma čo sa jej asi tak sníva. Pohladím ju po líci a vtisnem jej bozk na čelo. Naša princezna.

Dlho si sa neozval. Čo chýbal som ti? Haha. To určite nie, ja len tak. Hladil som ju na líci a snažil sa zapamätať každý detail jej tváre. Pozrel sa na mňa pár modrých očí a radšej som sa odtiahol. „Prepač." Nervózne som si pošúchal ruky o nohavice. „Doniesol som ti raňajky." Rýchlo som sa to snažil zahovoriť a do rúk zobral tanier. „Nemám chuť." Otočila sa mi chrbtom. „Prosím, musíš nabrať silu." Snažil som sa ju presvedčiť ale odpoveďou mi bol plač. „Prečo plačeš?" odložil som tanier a sadol si vedľa Emmi a objal ju. Bolo to automaticky, vôbec som nad tým neuvažoval čo robím. V mojom náruči sa ešte viac rozvzlykala a objal som ju tuhšie. Chvíľu sa snažila dostať z môjho objatia ale keď pochopila ,že ju nepustím prestala bojovať. „Všetko bude v poriadku." Zašepkal som jej do ucha ale len pokrútila záporne hlavou. „Všetko sa tak rýchlo pokazilo..." mrmlala mi do premočenej košele od sĺz. „Najprv Simon potom ty a tá mágia... j-ja som chcela zostať ale niečo ma ťahalo ísť preč. Nedalo sa s tým bojovať." Ešte viac sa rozplakala. „Pšš vyriešime to neboj." Hladil som ju po vlasoch. „Bojím sa... prečo ja? Prečo sa to deje práve mne?" uslzenými očami sa na mňa pozrela. „J-j-ja" zakoktal som sa , jej oči ma sledovali a chceli vedieť pravdu a ja som im ju chcel povedať ale.. „Ja neviem Emma." Z jej očí vyšli ďalšie slzy. „Prosím nechaj ma samu." A zase sa to stalo. Myseľ kričala nech tu zostanem, nech si ju schovám v mojom náruči pred svetom, nech jej zotieram slzy z tváre a nahrádzam ich úsmevom, ale telo spravilo niečo iné, myseľ ho nedonútila zostať, vlastne to jej oči ho donútili odísť.

V pracovni ma čakal Simon. „Čo tu robíš?" sadol som si za stvol. „Musím si ju udobriť." Najprv som nevedel o čom rozpráva ale potom som pochopil. „Myslíš Emmu?" chcel som sa uistiť ,že rozprávame a tom istom. „Samozrejme, že myslím Emmu. Ja... chcem ju vziať na jedno miesto aaa viem aký si ochranársky voči nej." Sadne si na kreslo. „Preto ťa žiadam o povolenie lebo viem ,že inak by som skončil zase s rozbitým nosom." Zasmeje sa a ja tiež. „Ja neviem Simon." Stále som mu moc neveril po tom všetkom. „Ja viem čo si myslíš a už som za tým a sľubujem ,že dám na ňu pozor. Vážne sa chcem s ňou udobriť a vysvetliť jej to. " prosebne na mňa pozrel. „Ak Emma bude súhlasiť ísť s tebou niekde..." Vzdal som to, každý si zaslúži odpustenie. „Super, dik kámo." Chystal sa odísť. „Ale prosím zober ju až keď jej bude lepšie, stále musí odpočívať." Teraz ja použijem prosebný výraz. „Neboj... máš to u mňa."

Zostal som tu sám. Tiež by sme mali niečo urobiť aby nám odpustila. Ja viem ale čo, stále je odmeraná voči nám. Čo tak romantická večera?Ja neviem to nie je nič pre mňa. Ešte si to premyslím. Pustil som sa do práce ktorá ma odtrhla od reality.

Dosť som sa zdržal v kancelárii, mohlo byť niečo po 11 večer a začala ma aj hlava bolieť. Idem si radšej ľahnúť do izby lebo tu ďalšiu noc nezvládnem.

Ráno bolo ako každé druhé až nato že mi chýbala Emma vedľa mňa. Vonku zase snežilo a vietor narážal do okien. Zase som Emme doniesol raňajky a aj z nich trochu zjedla. Cíti sa fyzicky lepšie ale vidím ako ma mňa pozerá, ako vo vnútri na mňa kričí a ako ma nenávidí. Bolí ma ten pohľad ale aj napriek tomu som pri nej a snažím sa jej pomáhať. Snažím sa to nejako odčiniť ale viem ,že tým ,že jej budem nosiť jedlo z jedálne a pomáhať jej pri ceste do kúpeľne tak veci nevyriešim. Stále odmieta so mnou hovoriť čiže je medzi nami ticho ale som rád ,že môžem byť aspoň pri nej.

Celý deň som sa jej venoval a bol tu pre ňu. Úplne som odignoroval povinnosti Alfi ale pre ňu to stálo zato. Veď zajtra sa budem trochu venovať aj tomu. Mal by si ju pozvať na tu večeru.Ty s tým neprestaneš že nie? Vieš ako ju to poteší?Tak za pokus nič nedáme aj tak nás už nenávidí. Zajtra ju pozvem. Stál som v strede izby a chystal sa spať keď niekto zaklopal na dvere. Išiel som otvoriť dvere. „Ahoj zlatko."

Ahojtee

Dnes taká viac oddychová časť. Čo na ňu hovoríte? Určite dajte hviezdičku alebo komentár.