New beginning... [DOKONČENÉ]

22.

„Dobre vy zmrdi, čo s vami urobíme?" vošiel som do mučiarne a prezrel si tých dvoch. Zobral som si do ruky môj obľúbený nožík a prešiel bližšie k ním. „Budete dnes dobrý a konečne mi poviete čo tu chcete?" usmial som sa od ucha k uchu ale samozrejme to nebol úprimný úsmev ako pri Emme.

Konečne po dvoch hodinách začali spievať a prezradili všetko. Našťastie neprišli pre Emmu čiže jej nehrozí nebezpečenstvo a prišli iba obzrieť naše zásoby lebo ich svorka ich má strašne málo. No to by sme konečne mali vyriešené a pri odchode z mučiarne som dal rozkaz ich zabiť a poslať po kúskoch domov ,nech vidia ty kokoti ,že som nezmäkol.

Konečnee môžem ísť za Emmu a dokončiť to. Široko som sa usmial a išiel do našej izby ,keď som stretol generála. „Dobrý večer Alfa." Zastavil ma a až teraz som si všimol ,že je naozaj už vonku tma. „Dobrý" rýchlo som odzdravil a chcel pokračovať v ceste za Emmou ale zase ma zastavil. „Chcel som vám oznámiť ,že vás prišiel navštíviť starosta Hardening a chce s vami hovoriť." Zaskočilo ma to. „Čo chce teraz riešiť?" opýtal som sa a generál len mykol plecami. „Ževraj je to súrne." Išli sme do mojej kancelárie kde ma už čakal starosta. „Čo je také súrne o tejto hodine?" sadol som si za môj stôl a starosta sedel na menšom kresle oproti mne. „Prišiel som požiadať o pomoc. Naša dedina nemá dosť zásob a bojím sa ,že túto zimu neprežijeme." To myslí vážne?! Už som mohol byť vedľa Emmi. „Prepáčte ale celá svorka má problémy s týmto. Nemôžem vám pomôcť." Nedal som poznať žiadnu emóciu na mne. „Pane ale my ju potrebujeme!" začal sa rozkrikovať a mne dochádzala trpezlivosť ako vždy.

Hádal sa tam so mnou ďalšiu hodinu a dával zbytočné sľuby o tom ako nám to o rok všetko vrátia ,ale veľmi dobre som vedel ,že o rok to bude ešte horšie. „Dobre pošlem vám každé dva týždne do konca zimy10 zajacov ale na oplátku chcem 15 zdravých vlkolakov ktorý dovŕšili 18 rokov aby sa stali mojimi bojovníkmi." Je to malá dedina čiže tých zajacov bude dosť a bojovníkov nikdy není dosť. „Ďakujem pane ste štedrí." S poďakovaním vyšiel von a ja som stále nepochopil prečo prišiel teraz o tejto hodine keď sme to mohli prebrať na porade kde sme túto tému preberali?! Niektorý ľudia sú nepochopiteľný. Postavil som sa a konečne išiel za Emmou aj keď určite už bude spať.

Prechádzal som tmavou chodbou a zastal som pred našimi dverami od izby odkiaľ bolo počuť tlmený plač a krik. Čo sa tam deje?! Vbehol som do vnútra a zostal v šoku! Na našej posteli ležala polonahá Emma s uplakanými očami a nad ňou bol Simon ktorý jej držal jednou rukou jej ruku nad hlavou aby sa nehýbala a druhou ju obchytkával.

Vošiel do mňa samotný démon a rozbehol som sa na Simona. Odtrhol som ho od nej a spadli sme spolu na zem kde sme sa začali byť. Vrazil som mu poriadne do nosa z ktorého mu začala tiecť krv. „Ty zkurvysyn!! Ako si mohol?!" chcel som mu vraziť ďalšiu ale pretočil nás a teraz on mne vrážal poriadne päste. Samozrejme som bol silnejší a hneď nás otočil naspäť a stále mu vrážal do tváre. Okolie som vôbec nevnímal iba ten nechutný obraz Emmi a Simona som mal pred očami a neprestával udierať.

Prestal som až keď sa podo mnou nehýbal a zostal nežať na zemi. Postavil som sa a dal zavolať stráže ktoré za chvíľu prišili a rozkázal ho zavrieť do cely. Až potom som sa otočil a konečne sa pozrel na Emmu. Sedela na posteli a kolená mala pritlačené k hrudi a objímala si ich rukami, tvár mala mokrú od sĺz a oči úplne červene a plné nových sĺz. Strašne ma bolelo ju takto vidieť, jej biela košieľka bola roztrhaná na kusy a len na nej visela bez toho aby zakrývala to čo mala. Sadol som si vedľa nej a hneď sa mi hodila do náručia kde spustila ďalší vodopád sĺz. Nevedel som čo mám robiť ,stále som bol plný adrenalínu z bitky čo sa pred chvíľou odohrala, ale zmohol som sa len na jemné hladenie po chrbte. „P-p-prepáč." Potichu povedala do mojej hrudi. „Zlatíčko ty zato nemôžeš." Pohladil som ju po vlasoch a následne jej dal bozk na ne. „Mal som predpokladať ,že sa stane niečo zlé." Tuhšie som ju objal. „M-myslela som si ž-že si to ty prišiel a-ale po-potom..." ďalší príval sĺz. „Pšš nemusíš mi to hovoriť." Zotrel som jej slzy a zase ju tuho objal. Po pravde ani som nechcel vedieť detaily inak by som zas išiel za ním a uistil sa ,že po tejto bitke prestane dýchať. To to kurva prehnal!

„Chcem aby si nato prestala myslieť ale predtým sa chcem opýtať... dostal sa až tak ďaleko?" chcel som sa uistiť načo iba pokrútila záporne hlavou a mne spadol obrovský kameň zo srdca. „P-prečo je taký?" povzdychol som si a nechcel jej povedať celú pravdu ale po tom čo si prežila si ju zaslúži. „Vieš je to trošku komplikovanejšie a mal by ti to povedať Simon lebo je to jeho vec... ale po tom všetkom ti to poviem." Zhlboka som sa nadýchol a nevedel ako začať. „Vieš asi tak dva až tri roky po tom ako som ťa začal hľadať ,tak začal hľadať svoju spriaznenú dušu aj Simon a približne do roka ju našiel... no vlastne... našiel ako našiel..." pozrel som sa jej do očí stále mokrých od sĺz ale už neplakala. „Tiež bola z chudobnej rodiny ako ty ale z inej svorky. Ten rok bola krutá zima a veľa vlkolakov ochorelo a zomieralo a ochorela aj ona a žiaľ jej to bolo osudné. Zomrela týždeň predtým ako ju našiel Simon a odvtedy sa Simon zmenil. Najprv bol takýto ožratý stále čo trvalo asi dva roky ale potom si povedal ,že stačilo a chcel začať od začiatku ale vždy keď sa blíži jej dátum smrti tak začne zase piť a vodiť si štetky do postele. Snažil som sa mu vždy dohovoriť a pomôcť mu ale nikdy ma nepočúval. Vždy sa proste ožral a keď zase prejde pár dní po jej smrti tak sa vráti do starých koľají a je to Simon akého si poznala od prvého dňa." Skončil som svoje rozprávanie a pozrel sa na Emminu reakciu. „Chudák Simon to muselo byť hrozné. Ale p-prečo ma chcel z-znásilniť?" ťažko sa jej o tom hovorilo a mňa tiež pri tej vete zabolelo pri srdci. „Je to moja vina." Pozrel som sa na naše držiace sa ruky a prepletené prsty. „Čo tým myslíš?" opýtala sa a ja som sa za to všetko nenávidel. „Dnes ráno som ho nasral a toto mala byť odplata... J-ja prepáč mal som to vedieť a osobne ťa strážiť!" 

Som nasratý na seba! Ohrozil som vlastnú spriaznenú dušu! „Ale láska pozri sa na mňa." Aj keď som nechcel ale pozrel som sa do tých modrých drahokamov. „Za nič nemôžeš. Nemohol si vedieť ako to dopadne a podstate nič zlého sa nestalo." Trochu sa na mňa usmiala.

„Prosím nezľahčuj to! Veď ťa skoro znásilnil a to len kvôli mne!! Ležala si mu tu polonahá ako také kurča na tanieri si sa mu ponúkala! Vieš čo to bol za otrasný pohľad?! Chytal sa ťa ako by si mu patrila!! Bola si len jeho hračka! " začal som zvyšovať hlas a Emme sa nahrnuli ďalšie slzy do očí. „Nemusíš to tu rozkrikovať... viem čo sa mi stalo aj bez tvojho kriku... a ty zas nevieš aký je to pocit... " otočila sa mi chrbtom a ľahla si a došlo mi ako blbo som sa správal. „Emma..." potichu som sa ozval. „Už si povedal dosť." Povedala kľudne ale nahnevane a uvedomil som si ,že som to na totálku dosral. Veď som mal byť jej podpora! A ja toto poviem...

Chcel som ísť tiež spať ale nemohol som... vina ma zožierala z vnútra. 

Ahojtee dúfam, že sa vám časť páčila a určite napíšte čo si o tom myslíte. Asi ste predpokladali ,že si túto noc užijú spolu ale bohužiaľ. Myslíte ,že to Kris odpustí Simonovi? A odpustí zase Emma Krisovi?