New beginning... [DOKONČENÉ]

32.

Kris:

„Dobre, dík za info a preberiem to čo najskôr s radou." Sedím v Durnovej pracovni a preberáme problémy vo svorke. Majú tiež nedostatok zásob a začínajúcu veľkú chudobu. „Musíme to nejako vyriešiť lebo takto to nemôže ísť ďalej." Pokrútil Durno hlavou a schoval do zásuvky dokumenty o súčasnej situácii svorky.

„Sľubujem ,keď sa porozprávam s radov tak ti pošlem list po jazdcovi." Vstal som z kresla a na znak dohody sme si potriasli rukou. „Jasné budem ho očakávať." Vyšli sme z pracovne a kráčali chodbou ku sále.

„Čo ty a Emma? Konečne po rokoch si neprišiel na ples sám." Zasmial sa Durno a buchol ma do ramena. „Ani sa radšej nepýtaj." Nervózne som si prešiel rukou cez vlasy. „Ale ty sa pochvál. Dieťa?" oplatil som mu to. „Hej... Stále tomu nemôžem uveriť, príde mi to tak zázračné." Zase mal iskričky v očiach. „Určite ma chápeš, tešíš sa na svoje?" spýtavo sa na mňa pozrel a ja som sa nahlas rozosmial. „Ja? A dieťa? Ja sa teda nechystám mať dieťa v najbližšej dobe."

„To som si hovoril aj ja ale uvidíš ,že od prvej sekundy budeš milovať to mimčo."

Vstúpili sme do sály a pohľadom som hľadal Emmu ,ale nikde som ju nevidel a ani Viktóriu. „Hej nevieš kde máme naše dušičky?" Spýtal sa ma Patrik, zrejme tiež hneď hľadal stratenú Viktóriu. „Netuším."

Stáli sme pri vchode a rozhliadali sa. „Ahoj chrústik." Objavila sa pri mne ryšavá hlava. „Sára." Cez zaťaté zuby som ju oslovil. „Nevenuješ mi tanec drahý Alfa?" Pozrel som sa na Durna vedľa mňa nech mi pomôže, samozrejme sa robil ,že tu nie je a pozeral sa po sále ,zrejme stále hľadajúc Viktóriu.

„Dnes netancujem a určite nie s orangutanmi." Provokatívne som sa na ňu usmial. „Chceš povedať ,že ja vyzerám ako orangutan?!" pohoršene zalapala po dychu. „A nie? Ryšavé vlasy, čapaté nohy a priblblý výraz v tvári, celý orangutan." Musel som sa zasmiať na vlastnom vtipe a aj Patrik vedľa mňa sa snažil zadržať smiech.

„A ak dovolíš mám prácu." Vykročil som a za sebou nechal stáť smejúceho sa Patrika a pohoršenú Sáru. Začal som mať naozaj strach o Emmu, kde mohla zmiznúť? Dúfam ,že je v poriadku inak si nikdy neodpustím ,že som ju tu nechal samu. Kráčal som vedľa okien a na balkóne som si všimol dve postavy.

Tak tu si sa mi chovala. Niečo jej Viktória hovorila a následne sa obe pozerali na záhradu. Bohovia musí jej byť zima ,mala by ísť do vnútra aby neprechladla. Odľahlo mi ,že je v poriadku a otvoril som dvere vedúce na balkón. Stále si ma ani jedna nevšimla a boli stratené v myšlienkach.

„Tu si konečne som ťa našiel." Ozval som sa do ticha a konečne si uvedomili ,že nie sú samé. „Mala by som ísť nájsť Patrika určite má tiež hľadá." Ako prvá sa ozvala Viktória a vytrhla ma z prezerania si Emmi. V tom mesačnom svite a modrých šatách vyzerala úplne ako víla. Viktória sa naklonila ku Emme a niečo jej pošuškala ale nestihol som zachytiť ,že čo.

Po jej odchode sme ostali sami v tichu. Tak veľa vecí som jej chcel povedať ,všetko čo som mal na srdci chcelo ísť von. „Chcem..."

V sekunde bola u mňa a jej sladké pery som ucítil na mojich. Neveril som čo sa to práve deje. Po tak dlhom čase som ju mam konečne v náručí. Cítil som sa ako v sne... nie toto bolo lepšie ako sen... toto bola skutočnosť!

Pritiahol som si ju čo najviac k sebe, potreboval som ju celú. Potreboval som ju k životu, bez nej nemám už život. Telom mi prechádzali všetky možné emócie od strachu ,že tento okamih skončí až po nekonečné šťastie.

Milujem toto dievča... milujem jej červeň v lícach... krásny úsmev... dokonalé pery... omamnú vôňu... milujem ju proste celú a potreboval som to dostať zo seba aj keby mi to nedokázala opätovať.

„Milujem ťa." Povedal som medzi bozkami a keď som to konečne povedal nahlas až mi srdce podskočilo. „Ja teba viac." Po tomto mi srdce až skákalo po hrudi. Cítil som sa ako ten najšťastnejší vlkolak na svete.

Vychutnával som si ten najlepší pocit na svete, kúsok po kúsku , nikde som sa neponáhľal. Konečne po tak dlhej dobe som ju mohol cítiť pri mne ,ale kvôli nedostatku vzduchu sme sa museli od seba odtiahnuť.

Opreli sme sa čelami o seba a z úst nám vychádzala para do chladnej noci z nášho ťažkého lapania po vzduchu. „Mali by sme ísť dovnútra princezná, nechcem aby si mi bola chorá." Pohladil som ju po studenom líci. „Určite nás už hľadajú." Jemne som sa usmial a pozrel je do očí.

Uhla pohľadom a ruky z môjho krku premiestnila na moju hruď. „Hmm nemohli by sme už ísť na izbu? Som unavená a nepáči sa mi prítomnosť tých ľudí." Nervózne sa hrala s gombíkom na mojej košeli nad čím som sa musel usmiať. „Samozrejme." Pobozkal som ju na čelo a ruka v ruke sme išli do izby.

Otvoril som dvere na izbe a nechal vstúpiť Emmu ako prvú. „Ooo zrazu aký džentlmen." Zasmiala sa Emma a vstúpila dnu, zasmial som sa tiež a zatvoril za sebou dvere.

Keď som sa otočil naspäť na Emmu ,začala si rozväzovať viazanie na šatách. „Nechceš pomôcť?" objal som ju zozadu a dával malé bozky na krk, na čo pekne zaklonila hlavu na bok a usmiala sa.

„Chápem ,že si teraz džentlmen ,ale pomoc s vyzliekaním vážne nepotrebujem." Zasmiala sa a otiahla sa odo mňa.

„Dobre princezná, potrebujem ísť ešte niečo vybaviť ,hneď som tu." Dal som jej bozk na líce a už ma v izbe nebolo.

Potrebujem byť zajtra čo najskôr doma aby som mohol zavolať radu. Prebiehal som cez chodby až som sa dostal do časti s izbami pre bojovníkov. Potrebujem hovoriť s veliteľom skupiny bojovníkov čo sem išla s nami. Našťastie som ho dlho nemusel hľadať keďže stál na chodbe a rozprával sa tam so strážnikmi tejto svorky.

„Veliteľ Hozdáš potrebujem s vami hovoriť." Po mojom oslovení hneď prišiel ku mne. "Počúvam Alfa." Stál pri mne vystretý a pripravený vykonať príkaz. „Zajtra ráno odchádzame, postaraj sa nech je všetko na cestu prichystané." Videl som ako zneistel. „Ale pane zajtra má byť zlé počasie." Zamračil som sa. „Mňa nezaujíma počasie! Zajtra večer som doma!" prepaľoval som ho pohľadom „Ale ak..." snažil sa namietať „MYSLÍM ,že som sa jasne vyjadril!" „Áno pane." Svoj pohľad uprel do zeme a obišiel ma plniť si svoju úlohu.

Ahojtee taká skôr oddychovejšia časť. Hádam sa páčila.