New beginning... [DOKONČENÉ]

35.

Vyletím z kočiara a vbehnem do panstva. Rozrazím dvere a vbehnem do chodby v ktorej je veľký neporiadok. Nábytok je obrátený, obrazy roztrhané a pozhadzované zo stien. Krik a zvuky rozbíjania nábytku vychádzajú od chodby v ktorej máme izbu.

Chytí ma strach a rýchlo si to mierim za krikom. Stráž pri dverách od našej izby leží na zemi ale nie sú zranený, len ako keby odpadli. Prekročím ich a okamžite otváram dvere.

V tej sekunde ako otvorím vidím len ako Emmu s krikom vtiahne do seba veľký čierny mrak a následne sa vyparí ako keby tu nikdy nebol. Nestihnem ani meč vytasiť, všetko sa stalo tak rýchlo. Dôkazom čo sa tu stalo je len neporiadok po izbe a v ovzduší cítiť temnotu.

Neveriacky stojím medzi dverami a stále mi nedochádza čo sa stalo. Stále sledujem miesto kde pred sekundou sa vznášalo stvorenie ktoré som nikdy nevidel. „Pane aké sú rozkazy?"

Vytrhne ma z hypnózy hlas bojovníka za mnou. Obzriem sa a pohľadom prejdem po šokovaných tvárach bojovníkov a nedokážem im odpovedať.

Zase sa otočím a poobzerám sa po izbe a vtedy mi to dôjde, tá vec zobrala Emmu! Cítim ako mi panika s najhoršími scenármi prechádza po rozume. Srdce sa mi rozbuší zo strachu z neznáma. „Prehľadajte panstvo a každého kto bude niečo vedieť čo sa tu stalo doveďte ku mne!" Bojovníci sa rozutekajú a ja si ešte raz prezerám izbu.

Podľa neporiadku usudzujem, že s tým musela bojovať.To je moja bojovníčka, len tak sa nedá. Pousmejem sa ale hneď mi úsmev zíde z tváre keď si uvedomím, že nemám ani tušenia kam ju mohlo to stvorenie odviesť.

-----------

„Bola som v kuchyni a varila večeru keď v tom prefúkol cez kuchyňu silný mrazivý vietor, mala som pocit, že prechádza cez moje telo a zanecháva mrazivé stopy, nakoniec sa mi začali z ničoho nič zatvárať oči a odpadla som."  Sedela predo mnou staršia kuchárka a vyrozprávala mi čo sa tu dialo.

Situácia bola podobná ako u ostatných ktorých sme už vypočuli, každý pocítil mrazivý vietor a potom odpadli. Každý kto sa nachádzal v dome bol omráčený ale nikto nevidel to stvorenie čo zobralo Emmu a začínalo ma to srať.

„Naozaj je to všetko?! Museli ste ešte niečo vidieť alebo aj počuť!" každým slovom som zvyšoval hlas. „Povedala som všetko čo viem." Nedala sa kuchárka zastrašiť mojím výbuchom. „Môžete ísť." Poslal som ju kadeľahšie a frustrovanie sa chytil za hlavu.

„Alfa, bojovníci prešli celé panstvo a aj blízke okolie a nič nenašli." Vbehol do izby veliteľ Hozdáš.  „Tak ich pošlite do Belušieho lesa a ďalšie dve skupiny na Havraní vrch a Biele lúky." Už som nevedel čo viac robiť.

„Tam už sme boli pane." Váhovo upozornil na tento fakt. „Tak tam choďte ešte raz!!" zahulákal som a vybehol von a veliteľ za mnou. „Odchádzam na zámok, vy pokračujte v pátraní!!" rozdával som ďalšie rozkazy.

Vonku som sa premenil na vlka a vydal som sa zasneženou cestou ku zámku.

Silný vietor do mňa narážal a malé vločky mi padali na čiernu srsť. V okolí nebolo počuť nič, len dupot mojich veľkých láb o zem. Po rozume mi behala iba Emma, snažím sa si to nejako vysvetliť a pospájať si fakty do rozumného výsledku.

Bežím už nejakú chvíľu, prechádzam cez dediny, mestá, lúky, cez zamrznuté rieky, len aby som bol čo najskôr na zámku.

Vletím na záhradu už cez otvorenú bránu kde pri dverách ma už čaká Simon. „Už o tom viem, poslal som ďalšie skupiny pátrať po nej." Premením sa na človeka a len mu prikývnem, aj keď viem, že ju nenájdu.