New beginning... [DOKONČENÉ]

17.

Sedím v izbe a nemôžem uveriť čo sa práve stalo. Bolo to to najlepšie čo sa nám mohlo stať! Vlk vo mne sa radoval. Naozaj?! Naozaj je to to najlepšie? Dobre vieš ,že je. Bože nemôžem sa dočkať keď si ju označím!

Ešte dlho som nad všetkým rozmýšľal. Musím sa o nás porozprávať s Emmou. Nemáme veľa vecí vyriešených a takto to nemôže ísť ďalej. Idem za ňou! Teraz?! Veď už je po polnoci a určite už spí. Áno teraz. Vážne sa musíme rozprávať a do rána sa mi nechce čakať.

Vyšiel som von z izby do tmavej chodby. Svetlo tu robili len svietniky so sviečkami na stene ktoré boli každých pár metrov. Už som skoro bol na Emminej chodbe keď som začul krik.

Rozbehol som sa ku Emminým dverám. Zacítil som zase mágiu! Začal som mať strach o Emmu. Výkriky vychádzali z jej izby! Keď som bol pri jej dverách začal som silno búchať na dvere. ,,Emma!" stále som silno búchal. ,,Emma čo sa deje?!" skúšal som otvoriť dvere ale boli zamknuté. Stále tu bola silná mágia. Mal som strašný strach o Emmu! Výkriky stále neutíchali. ,,Emma doriti otvor!" Od strachu o ňu som kričal blbosti. Stále som bušil do dverí a dúfal ,že sa len tak otvoria. Krik u tíchol a bolo počuť tichý plač. Vykopni tie blbé dvere!Rýchlo som ich vykopol a vtrhol som do izby. Izba bola celá v tme. Len malá sviečka svietila na nočnom stolíku.

,,Emma!" vykríkol som a pribehol som k nej. Sedela na posteli celá spotená a so slzami stekajúcimi po tvári. Mágia už vyprchala. Čo sa to tu sakra stalo?! Emma sa celá triasla. ,,Emma čo sa stalo? Si v poriadku?" vyklepane prikývla. Sadol som si za ňou do postele a objal ju. Snažil som sa ju upokojiť a aj sa mi to darilo. Po chvíli keď som si bol istý ,že už je v poriadku som sa jej opýtal ,,Čo sa stalo?" zdvihol som jej hlavu nech sa na mňa pozerá. ,,J-ja som mala nočnú moru." No neviem či to bola len obyčajná nočná mora keď som tu cítil mágiu... ,,O čom bola?" chcel som zistiť viac. ,,Prosím teraz naňu nechcem myslieť." Smutne sa pozrela na svoje ruky a nervózne žmolila paplón. ,,Dobre teraz to necháme tak." Viac som si ju pritiahol do objatia. Dlho sme tam sedeli v tichosti. Myslel som si ,že znova zaspala ale mýlil som sa. ,,Čo tu vlastne robíš?" opýtala sa ma. ,,Prepáč chceš aby som išiel?" jemne som sa opýtal. ,,Nie prosím zostaň tu." A pritúlila sa ku mne viac. Musel som sa usmiať na tým gestom. Bola strašne zlatá.

,,Vlastné som prišiel lebo som sa chcel s tebou porozprávať." Začal som byť nervózny. ,,A o čom?" jemne sa ma opýtala. ,,No neviem ako začať alee..." poriadne si sadla aby na mňa videla a usmiala sa a čakala čo zo mňa vypadne. Niee teraz bola moc ďalekoo odmňa. ,,Vieš rozmýšľal som nad všetkým a správal som sa k tebe hrozne." Smutne som sa na ňu pozrel. ,,Je mi to naozaj ľúto. Aj keď si nezaslúžim tvoje odpustenie ale napriek tomu som dosť odvážny tu teraz oň prosiť." S nádejou som ju sledoval. ,,Ty blbec veď ja som ti už dávno odpustila!" začala sa smiať a hodila mi do hlavy vankúš ktorý netuším odkiaľ vyhrabala. Spadol mi obrovský kameň zo srdca. Začal som sa tiež smiať a brániť sa vankúšom o ktorý som sa opieral. Začala vankúšová vojna. Pretláčali sme sa, valaly sa po sebe a strašne sme sa smiali. Zase som sa vrátil do detských čias kde som bol bezstarostný a nemusel som sa báť o svorku a divnú mágiu ktorú som vždy cítil v prítomnosti Emmi a to ma znervózňovalo lebo nikdy som takú mágiu necítil.

Emma skončila nado mnou a bola zadýchaná. Tak isto aj ja a usmievali sme sa na seba. ,,Ale oceňujem ,že si mi to prišiel takto oficiálne povedať." Zoskočila zo mňa a začala upratovať vankúše zo zeme.

,,Taktiež som si spomenul na toho princa z rozprávky." Zasekla sa v pohybe a pozrela na mňa. Nevedela čo má odo mňa čakať lebo naposledy to dopadlo dosť zle. ,, Ja nie som princ zo snov." Prišla ku mne. ,,Ja viem už si mi to ukázal." Pohladila ma po líci. Jej dotyk bol ako balzam na dušu. ,,Ja neverím na lásku... Ja ťa nedokážem obskakovať s kvetmi a bonbonierami." Dal som jej ruku dole z môjho líca ale nepustil ju. ,,Láska robí divy." Veselo sa na mňa pozrela. ,, Ja nie som pripravený... neviem ako ti ju mám opätovať... nie som pripravený na založenie rodiny! „ Začal som trochu zvyšovať hlas. ,,Kris hlavne sa upokoj." Stisla mi ruku a zase sa na mňa pekne usmiala tak ako to len ona viem. Hneď som sa upokojil a čakal som. ,, Je to úplne v poriadku ,že sa bojíš. Všetci máme z toho strach a nikto nedostal návod k láske. Musíš nato prísť sám." Začala ma hadiť po ramenách a hrudi. Bolo to veľmi ukludnujúce. ,,Nechcem ti viac ublížiť." Pozeral som sa jej do očí. ,,Ublížiš hlavne sebe ak lásku nepustíš do svojho srdca." So smutnými šteňacími očami na mňa pozerala. Má pravdu neboj sa toho.

Nahlas som si povzdychol. Ale len kvôli jej zlatému šteňaciemu pohľadu ale to jej nehovor. Usmial som sa nad tým a objal som Emmu medvedím objatím. ,,Mala by si ísť už spať je veľa hodín a ja som ťa dosť zdržal." Usmial som sa na Emmu a vykročil som ku posteli kde som odhrnul paplón a čakal som kedy si ľahne. ,,Zostaneš tu somnou?" s nádejou na mňa pozrela a ľahla si do postele. Mám zostať? ,,Prepáč ale už má máš určite plné zuby." Zasmial som sa a ako malú som ju poriadne zababušil paplónom. Smutno sa na mňa pozrela. ,,Dobrú noc princezná." A vtisol som jej bozk na čelo a odchádzal z izby.

Ahojtee dnes ráno som sa nudila tak tu máte časť. Nezabudnite dať ⭐️ alebo 💬 ak sa vám páčila.