New beginning... [DOKONČENÉ]

34.

„Bohužiaľ nemám pre vás koč pane." Ledier sedel v kresle oproti mne u neho v pracovni. „Ako to myslíte?" Musel mať koče, veď má toľko prachov, určite musí mať aspoň 3 koče. „Posledný si zobral môj synovec ktorého som si zobral pod ochranné krídla keď sa jeho matka o neho nevedela po smrti môjho brata postarať." Bohovia tieto reči ma nezaujímajú, chcem len byť čím skôr doma! „A kedy sa vráti?" beznádejne sa opriem v kresle. „Musím vás sklamať ale odišiel približne pred týždňom precestovať Algevriu a vráti sa až o mesiac."

Toto je ako v zlom sne... „Je tu niekto na blízku kto by mi vedel opraviť koč?" moja posledná nádej. „Neďaleko žije starší pár v chatrči a muž kedysi dávno pracoval pre vášho otca a opravoval aj koče pokiaľ sa nemýlim." Zamyslene sa poškriabal za hlavu a prepálil ma tmavými očami v ktorých sa odrážala netrpezlivosť.

Dobre viem, že ma tu nerád vidí a najradšej by ma vyhodil zo svojho pozemku. Postavil som sa a išiel hľadať Emmu ktorú som našiel v jednom zo salónikov s prelepenou ranou na čele.

„Budem ťa tu musieť nechať, idem vybaviť opravu koča. Ostávame tu na noc, chcem aby si po mojom odchode zostala v izbe a nepotuloval sa tu, je ti to jasné?" Trochu som sprísnel v hlase aby ma brala vážne, neverím Ledierovy. „Stalo sa niečo?" postavila sa z koženého kresla oproti mne.

„Už som spravil chybu, že som nás zobral na cestu domov aj napriek zlému počasiu, mali sme radšej počkať ešte deň či sa nevyjasní a nechcem aby sa ti niečo znova stalo kvôli mne." Prepaľoval som pohľadom ranu na jej čele. „Nemohol si vedieť čo sa stane a nič vážneho sa našťastie nestalo."

Pohladila ma po líci a venovala mi sladký bozk. „Idem sa teda zabarikádovať do izby aby si mal pokoj na duší." Zasmiala sa a odchádzala ku dverám. „Pošlem ti aj bojovníkov ktorý budú pred dverami." Ešte som rýchlo za ňou zakričal. Neveriacky pokrútila hlavou a s pobavením z mojej prehnanej starostlivosti sa stratila za dverami.

Poslal som svojich mužov pre koč ktorý priniesli ku staršiemu domu na kraji lesa. Gazdiná ma privítala a teraz do mňa pchá slepačí vývar. „Nech sa páči Alfa, ešte si naložte jednu žufanku, pekne vás to zahreje." Sama mi nakladala ďalšiu do taniera.

Polievka bola výborná a už som bol dostatočne plný ale táto žena vie dosiahnuť svojho. Arthur ,ako sa mi predstavil gazda, je už 2 hodiny v dielny a opravuje náš koč, našťastie mal jedno náhradné koleso v dielny.

Pomrvím sa na tvrdej drevenej stoličke ktorá pod mojou váhou zavŕzga a nasilu vložím ďalšiu lyžicu plnú vývaru do úst. „Ešte raz ďakujeme za vašu pomoc a pohostenie."

Poobzerám sa po malej kuchynke keď mi pohľad padne na malú striebornú vec zavesenú pri dverách. Postavím sa a podídem k tomu a do ruky chytím krásny medailón v tvare zavýjajúceho vlka sediaceho na mesiaci.

„Bol to darček od manžela na naše prvé spoločné Sakurine oslavy." Kara stála vedľa mňa a s úsmevom sledovala medailón v mojej ruke. „Bol to ten najkrajší deň v mojom živote. V ten deň som si uvedomila, že nikdy nikoho nebudem milovať viac ako jeho a o rok na to sme boli konečne svoji." V očiach mala iskričky.

„My s Lunou oslavujem naše prvé Sakurine oslavy spolu." Usmejem sa pri spomienke na Emmu. „Milujete ju pane?" opovážlivo sa opýta. „Samozrejme... najviac na svete... len som si to neskoro uvedomil." Smútok sa mi objaví v očiach ale rýchlo ho zaženiem a nasadím si naspäť kamennú tvár.

„Zoberte si ho pane." Prekvapene na ňu pozriem. „To nemôžem prijať." Pokrútim hlavou a chystám sa vrátiť medailón na svoje miesto kým mi ho Kara nevytrhne z rúk. „Prosím pane. Bola by som veľmi rada keby ste si ho zobrali ako dar pre Lunu. Tu len zapadá prachom a nemá ho kto zdediť keď že nám bohovia nenadelili deti." Nasilu mi ho strká do rúk. „Je to od vás veľmi laskavé, ďakujem." Schovám si medailón do vnútorného vačku na kabáte aby som do nestratil.

„Pane, koč už je opravený." Vojde do malej kuchynky jeden z bojovníkov a ja ho hneď nasledujem von kde už je pripravený koč aj s koňmi na odchod. Prezriem si ho a musím uznať, že spravil veľmi dobrú robotu, kľudne by som priznal, že aj lepšiu ako moji opravári na zámku.

Prídem k Arthurovi a dám mu do ruky plný mešec zlatých mincí. „Tu máš za svoju skvelú prácu a za pohostinnosť. Nechcel by si znova pracovať pre zámok? Takýchto šikovných ľudí ako si ty nie je nikdy dosť, platil by som ti dva krát viac ako si teraz dostal." Manželia sa na seba pozrú a usmejú sa na seba. „Ďakujem veľmi pekne pane ale vašu ponuku musím odmietnuť, mám už svoje roky a s manželkou si vystačíme z toho čo máme."

„To je škoda, ale keby ste zmenili názor dvere na zámku vám budú vždy otvorené." Potrasieme si rukou a ja nasadám do koča ,ktorý sa následne vydal ku panstvu kde ma čaká Emma.

Sú to veľmi milí ľudia, keby na svete bolo viac takých, určite by svet vyzeral inak. Vytiahol som si medailón z vrecka a ešte raz si ho prezrel a spomenul si čo mi Kara o ňom povedala... znak lásky... najšťastnejší deň jej života... zapadá prachom... bohovia nenadelili deti... to je hrozné nemať potomkov, viem si predstaviť, že by z Kari bola výborná matka a z Arthura vzorový otec.

Ach... a z Emmy? Tá bude tá najlepšia mama na svete, to už viem teraz. Bude sa prechádzať s kočiarikom po záhrade a ja ju budem sledovať z môjho okna v kancelárii a nebudem sa môcť od tej nádheri odtrhnúť. Zaseknem sa v predstavách Emmy a náško dieťaťa, až kým koč nezastaví pred panstvom z ktorého vychádza krik.

Ahojtee

Ja viem trochu som si dala na čas s touto časťou... a nesľubujem, že ďalšia vyjde už o týždeň. Prosím nehnevajte sa na mňa, pokúsim sa ďalšiu vydať do najskôr. Čo hovoríte na túto časť? Je trochu oddychovejšia, tak hádam sa páčila.