New beginning... [DOKONČENÉ]

30.

Sára sa postavila z postele a prišla ku mne. „Predsa ste ma nesklamali pane." Lišiacky sa usmiala a začala mi vyzliekať košeľu. „Hádam nesklamem tak krásnu ženu." Usmial som sa a nechal ju mi vyzliecť košeľu a začal som rozväzovať viazanie vzadu na chrbte. Hlavne ,že týmto sklameš Emmu ktorá je 100x krajšia ako táto medúza.  Zastal som v pohybe. „Deje sa niečo chrústik?" hlavu mi zdvihla nech sa na ňu pozriem. Má pravdu... Odtrhol som od seba Sáru. „Heej čo je?" trochu nasrato a nechápavo sa na mňa pozrela. Toto nemôžem spraviť Emme. Áno nasrala ma ale aj Sára a takto to nevyriešim. „Odíď." Prešiel som okolo Sáry a zdvihol zo zeme moju košeľu ktorú na zem odhodila Sára. „Čo? Prečo?! Nikam nejdem!" Fakt na toto nemám nervy. „Kurva myslím to vážne! A zajtra ráno si zober svoje veci a vypadni z môjho zámku!" zvrieskol som a neveriacky na mňa pozrela. „To nepôjde lebo idem na polnočný ples k Durnovy!"

Bohovia úplne som naň zabudol!! „Tak choď k ním ale tu ťa už nikdy nechcem vidieť!" naštvala sa a odišla. Mohol mi ten ples tak vypadnúť z hlavy?! Frustrovane som si ľahol do postele a nad všetkým rozmýšľal.

Dobre ta večera nedopadla úplne podľa mojich predstáv... Sára tam nemala čo robiť!... Emma ma poriadne nasrala... síce som sa nevyspal so Sárou ale aj tak nemala právo mi to takto vykričať do tváre... plus máme ísť o 2 dni na polnočný ples... vôbec neviem ako jej to mám povedať a hlavne kedy... a o týždeň sú Sakurine oslavy a nemám darček pre Emmu... ak vôbec nejaký odo mňa bude chcieť... zajtrajšok bude katastrofa... nejako som zaspal ani neviem kedy...

Ráno ma zobudilo príjemne slnko čo vôbec neodrážalo moju náladu. Skôr by som ju prirovnal k búrke s bleskami a silným vetrom. Spravil som si rannú hygienu a išiel na raňajky. Ani som si poriadne nesadol a už ku mne pribehol Simon. „Dobre ránko Alfiček." A naširoko sa usmial. „Kurva neopováž sa ma tak ešte raz nazvať!!" vyletel som na neho. „Dobre dobre veď kľud. Počuj dnes zoberiem Emmu von. Veď vieš čo sme sa o tom rozprávali." Skúmal ma pohľadom. „No dobre..." bez štipky záujmu som začal jesť raňajky čo mi práve doniesli. „No čo sa zase stalo medzi vami?" Nechápem ako to odhadol ale bolo mi to podstate jedno. „Máme len ťažšie obdobie to je v skratke všetko." Dúfal som ,že mi dá úž pokoj. „Okeey a nezabudol si na ten ples u Durniho ,že? Lebo vôbec si to nespomínal odkedy prišla pozvánka a potrebujem zaobstarať veci ohľadom vášho odchodu." Ešte toto mi tu chýbalo. „Pre bohov!! Áno zabudol! Spokojný?! Dnes to vyriešim." Poslednú vetu som povedal kľudnejšie lebo všetci v jedálne na nás zdvihli pohľad od tanierov. „Dobre tak ja idem Alfiček." Zobral nohy na ramena a už ho v jedálni nebolo. Bohovia mám dosť na nič náladu kvôli Emme a ešte tento idiot ma tu serie.

Emmu som našťastie pri raňajkách nestretol a dúfam ,že to tak bude aj počas celého dňa. Vybavoval som veci ohľadom osláv a aj nášho odchodu. Keď sa vrátime malo by tu byť všetko prichystané na oslavy.

Sakura je jedna z bohyň ktorá reprezentuje nový život, lásku, obetavosť. Jej príbeh si pripomíname každý rok na jej oslavách. Hovorí sa ,že mala 2 deti, chlapca a dievčatko, jej milovaný muž zomrel v boji ktorý si už nikto nepamätá. Vychovávala deti sama a nadovšetko ich milovala. Viedli príjemný život ale ako deti rástli začali sa nenávidieť. Nevydržali spolu v jednej miestnosti bez hádky a to im zostalo až do dospelosti. Sakuru ten pohľad bolel až do staroby. Veľa krát sa snažila to medzi nimi urovnať ale nič nepomohlo. Sakura bola veľmi stará a cítila ,že už prichádza jej čas. Napísala každému list na rozlúčku v ktorom písala ako jej je ľúto ,že jej deti sa nenávidia a ako ich miluje. K tomu každému zabalila darček ako dedičstvo. Nemali toho veľa, bývali v malej chalúpke vedľa lesa ale tento dar bol pre Sakuru to najvzácnejšie čo mala.

Jej deti stáli pri posteli na ktorej ležala ich mŕtva matka. To bolo prvý raz čo sa nehádali a len ticho vedľa seba stáli a so slzami v očiach spomínali na chvíle s matkou. Už dávno si prečítali listy od matky a keď otvorili svoje dedičstvo neverili vlastným očiam... Nikto nevie čo dostali ale hovorí sa ,že to bol dôkaz lásky ich rodičov ktorý ich nakoniec spojil. Konečne našli niečo spoločné a nikdy sa nehádali. Tým sa splnil Sakurin sen a dáva pozor na odlúčene a pohádane duše ktorým pomáha si nájsť k sebe cestu.

Tradíciou je si dávať darčeky na znak lásky a spevnenie vzťahov medzi sebou. Je veľa iných tradícii na ktoré sa za tie roky zabudlo. Taktiež veľa vlkolakov ich neoslavuje lebo prestali veriť na bohov. Ale ako Alfa musím ísť k príkladu a preto aspoň na tento ples chodím každý rok.

Každý rok Alfa Durn organizuje polnočný ples na oslavu Sakury a pozíva tam Alfou s manželkami z diaľky aj blízka na znak mieru a úcty. S Durnom sme priatelia a dobre si rozumieme ale stretávame sa len pár krát do roka ,už dlho mi nadával kedy konečne prídem so svojou spriaznenou dušou na jeho ples.

Blížil sa obed a stál som pri okne vo svojej pracovni a sledoval padajúci sneh za ním. Stále pekne svietilo slnko a mal som výhľad na lesy za bránou. Zrazu z nich vyšli dvaja vlci ,ktorých som hneď spoznal. Pred bránou sa premenili na ľudskú podobu a do zámku vstúpila usmievajúca sa Emma s ešte viac vysmiatym Simonom.

Zdá sa ,že už je to medzi nimi v poriadku. Prečo aj mne nemôže tak ľahko odpustiť? Lebo teba miluje a veľmi si ju zranil svojím správaním.Zase si chceš dokazovať múdrosť? Ja len hovorím pravdu.Veď dobre... ale nemala na mňa tak vyletieť! Nič si to dievča nenechá vysvetliť!

Vyšiel som na chodbu a išiel sa naobedovať. V Jedálni už sedela na svojom mieste Emma a očkom som zazrel aj Simona sediaceho pri skupine bojovníkov. Emma mi nedarovala ani pohľad a venovala sa svojmu jedlu. Sedeli sme vedľa seba v tichosti každý vo svojich myšlienkach. Mal by som jej povedať o tom plese ale ako začať? „O 2 dni odchádzame na ples." Sledoval som ako zareaguje ale žiadna reakcia neprišla. „Je to u Patrika Durna alfu susednej svorky." Snažil som sa zbaviť trápneho ticha. „Už viem o plese." Len tak z ničoho nič sa ozval. „Vieš? Odkiaľ?" nechápal som. „Simon mi to dnes ráno povedal." Samozrejme ,že to bol on. „Dobre tak sa priprav, hneď ráno vyrážame, cesta je dlhá a pôjdeme na koči." Nemo prikývla a po dojedení odišla bez pozdravu. Dobre asi sa odteraz ignorujeme.

Ahojtee

Prepáčte ,že dlhšie nevyšla časť ale hádam sa vám táto páčila. Poteší každá ⭐️ alebo 💬