New beginning... [DOKONČENÉ]

31.

Už nastal deň odchodu. Vstal som skoro ráno aby som všetko pred odchodom skontroloval. Čakala nás dlhá cesta a nechcel som nič zanedbať. Vonku bolo trochu chladnejšie ako za posledné dni a aj slnko sa schovávalo za mrakmi.

V koči už boli uložené potrebné veci na cestu ako truhlice s oblečením na ples ,keď že neviem si predstaviť ako by Emma cestovala v plesových šatoch s obrovskou sukňou, taktiež v druhej truhlici bolo jedlo a pitie na cestu.

Bol čas odchodu ,aby sme prišli v čas na ples a stihli sa pripraviť, ale Emma nikde. Poslal som slúžku nech jej odkáže ,že ak hneď nepríde tak odchádzam bez nej.

Sedel som už v koči keď zo zámku vyšla Emma s nahnevaným výrazom. „No konečne! Čo ti to tak trvalo?!" podráždene som sa opýtal keď si sadla do koča. „Čo teba do toho?" pretočil som očami a radšej to nechal tak. Bolo to prvý raz čo sme na seba prehovorili od kedy som jej oznámil ,že odchádzame. „Potom na plese sa drž stále pri mne." Vážne som sa na ňu pozrel. Síce ma naštvala ale stále mi na nej záleží a nechcem aby sa jej niečo stalo. „Prečo? Bojíš sa ,že zájdem za roh s nejakým sluhom alebo nebodaj s iným alfom?" Provokačne povedala a zdvihla jedno obočie. Hnev mi stúpol až som musel zaťať päste a radšej som jej poznámku odignoroval pre dobro všetkých.

Dal som povel k odchodu a koč a 20 bojovníkov na koňoch okolo nás sa pohlo. Možno by stačilo menej bojovníkov, veď predsa len ideme do susednej svorky a alfa je môj priateľ ale nikdy nevieš čo sa môže po ceste stať.

Cesta bola dlhá a únavná. Bolel ma zadok z toho celodenného sedenia , najradšej by som išiel vo vlčej podobe ,ale neviem ako by sme odniesli všetky veci ,a tak tiež to bola tradícia prísť na koči, a to neustále trasenie a nadskakovanie pri každej najmenšej nerovnosti na ceste mi liezlo na nervy.

S Emmou sme sa nerozprávali a každý sme sedeli na druhej strane koča a pozerali na krajinu za oknom. Všade ju pokrýval sneh ale našťastie nesnežilo ,čo nám hralo do plánov a nemuseli sme sa zdržať zlým počasím.

Všimol som si ,že Emma zadriemala aj keď nechápem ako sa jej to podarilo v tejto trasúcej sa krabici. Prichytil som sa ako z nej nedokážem odtrhnúť oči. Bola tak zlatá keď spala, jediné čo sa mi nepáčilo bolo ako sa triasla od zimy. Našťastie nám slúžky prichystali pár dek do koča práve na tento účel. Zobral som prvú deku z kôpky a prikryl ňou Emmu. Poriadne som ju zababušil až po krk a pohladil ju po vlasoch vyčesaných do drdola.

Prečo ma musíš tak srať? Povedal som si sám pre seba a stále hladil Emmu ale tento raz po jej jemnom líci. To dievča ma raz privedie do hrobu. Tak čo by sme neurobili pre našu spriaznenú dušu ktorú milujeme.

Niečo cítim k tomuto dievčaťu ale neviem či je to láska. Je to určite silné a nikdy som necítil takýto pocit pri nikom inom len pri nej, ale ja neviem milovať. Ja nemám city a viem iba šukať.

Spomenul som si na našu hádku pri večeri a začal som všetko ľutovať. Nemal som povedať to čo som povedal a mal som sa zachovať inak.

Ale aj ona sa mohla ukľudniť a nechať si to vysvetliť! Zase sa ozvala moja tvrdohlavosť.

Emma spala po zvyšok cesty a ja som mal čas nad všetkým rozmýšľať. Našťastie cesta bola pokojná a bezproblémová a do zámku svorky Moonrise sme dorazili na čas ,pred západom slnká.

Keď sme sa blížili k hlavnej bráne jemne som zatriasol s Emmou. „Vstávaj už sme tu." Rozospato otvorila oči a pozrela sa von z okna ,kde mohla vidieť zámok. Nebol tak veľký ako ten náš ,ale tiež mal niečo do seba.