New beginning... [DOKONČENÉ]

26.

Neustále vrážam do neviditeľnej steny. Už tu som asi pol hodinu a nemám v pláne prestať , proste nemôžem to vzdať, musím ju dostať naspäť. Slzy mám už zaschnuté na lícach a oči určite červené. Pár strážcov pri bráne mi pomáha prelomiť neviditeľnú stenu ale mám tušenie ,že silou to nepôjde. Frustrovane kopnem do steny a neviem čo ďalej ,ale určite ju nájdem.

„Čo sa to tu sakra stalo?!" za chrbtom sa mi objavím Simon. „Emma! Pohádali sme sa a chcela odísť a potom si to rozmyslela ale tá skurvená mágia ju zobrala!" otočil som sa k nemu a v rýchlosti mu to vysvetlil. „A čo ostatné brány?" opýta sa. „Už som sa pýtal cez myšlienky ty génius!! Všade okolo zámku je mágia! Kurva!!" chytím kameň zo zeme do ruky a hodím ho do steny odkiaľ sa odrazí rovno do môjho kolena. Bolestivo syknem a chytím sa zaň. „Kamoš tomu sa hovorí karma." Zasmeje sa mi Simon. „Drž hubu! Emma je tam vonku a blíži sa tma!! Plus je pravdepodobne stále ovládnutá mágiou ktorú stále nepoznáme!! Nepozná tieto lesy!! Čo ak sa stratí alebo ju nejaké divé zviera napadne?! Alebo čo ak umrzne v tejto zime?!" Simon sa usmeje a chytí ma za plecia. „Hlavne sa upokoj. Nájdeme ju neboj sa. Chápem ,že sa o ňu bojíš ale verím ,že Emma je silná vlčica a len tak sa nedá zastrašiť, hlavne ak už prežila teba tak ju nič nezastaví." Zasmeje sa a dá mi slabú facku.

On si zo mňa robí srandu?! „Ja sa mám upokojiť kurva?" vyletím naň ho. „Myslel som ,že tvoja krutá stránka je šialená ale čo sa týka starostlivej stánky tak na tu nemá ,si totálny šialenec." Zase sa na mne zasmeje a obíde ma ku stene kde už to aj strážcovia vzdali s jej prelomením silou. Chytí ma hnev a rozbehnem sa na Simona ktorý sa však uhne a ja si to plnou rýchlosťou mierim do steny. Namiesto očakávaného nárazu do steny som prešiel bez problémov za bránu a šokovane pozrel na Simona. „Asi už vyprchalo kúzlo." Mykol plecami a ja som sa hneď premenil na vlka a rozbehol sa do lesa. Zober čo najviac bojovníkov a choďte ju hľadať!Poslal som myšlienkou Simonovi Nájdeme ju.Ubezpečil ma ešte posledný krát a ja som sa sústredil len na jej stopu ale za ten čas už úplne vyprchla.

Po čase som stratil jej pach úplne a zameral sa na inštinkt a snažil sa ju nájsť. Už dávno bola tma a okolo mňa sa ozývali nočné zvuky prírody. Toľko veľa pachov tu je ale ani jeden nepatrí jej. V diaľke započujem zavýjanie vlkov ,sú to moji bojovníci a dávajú si zavýjaním znamenia o ich polohe. Bol som od nich dosť ďaleko ale aj tak som ich započul. Typujem ,že sa nachádzajú na južnej strane územia.

Zase prešiel nejaký ten čas a mesiac vysoko na nebi mi svietil na cestu. Nechcel som to vzdať. Viem ,že tu niekde je! Nedokážem ju cítiť ale niečo vo vnútri mi hovorí ,že je mi nablízku. Veľmi sa o ňu bojím a dúfam ,že je v poriadku.

Prechádzal som malou lesnou cestičkou keď som niečo započul. Bolo to tiché a bolo to ďaleko. Išiel som za tým ,nevedel som to rozpoznať čo to je. Čím som bol bližšie som si uvedomil že to je hmkanie melódie. Objavil som sa na obrovskej lúke na ktorej rástli zimné kvety Wurne. Sú veľmi vzácne a rastú iba keď je veľmi chladno, majú bledomodrú farbu a majú krásnu vôňu. Nikdy som ich toľko nevidel na jednom mieste. Taktiež sa hovorí ,že patria bohyne Aser.

A v strede tej krásy stála ďalšia kráska a samozrejme ,že to bola moja Emma. Stála tam smerom ku veľkému mesiacu a hmkala melódiu mne neznámej piesne. Chcel som sa za ňou rozbehnúť ale telo ma neposlúchalo a stálo na kraji lúky. Melódia ma omámila a ja som bol stratený v jej tónoch. Pieseň bola tak jemná a pomalá ale zároveň plná života a energie ,priam až magická. Prechádzala mnou, cez moje telo a naspäť do zeme a späť. Nedokážem to pochopiť ale bol som prepojený s prírodou vďaka tej melódie. Neznáma energia mnou prechádzala, cez každú bunku v tele, od ňufáka až po špičku chvosta. Bolo to úžasné a až po chvíli som si uvedomil ,že to je tá neznáma mágia čo mi zobrala Emmu a teraz mi behá po tele.