From another world

1

Bolo to už veľmi dávno, keď sa Gwendolyn a Eric spolu naposledy hrali. Ich mamy sa poznali a tak sa aj z Gwen a Erica stali kamaráti. Boli deti, ale mali sa radi. Aj keď niekto by mohol povedať že dvojročné deti ešte úplne nevedia prejavovať city a emócie. Hrávali sa spolu len do svojich dvoch rokov, potom sa stalo niečo strašné. Eric zomrel. Bola to nehoda, spadol zo schodov a jeho detské telíčko nezvládlo náraz. Gwen stratila kamaráta, aj keď si naňho moc nepamätá. Veď bola ešte malá a aj tak zomrel. Chudák Eric, nevedel čo má robiť. Túlal sa svetom, sám a stratený. Bol ešte dieťa. Nevedel čo sa s ním deje. Nikto ho nevidel, toto nebol život na aký si pamätal. Bol stratený. Ale potom, ako zázrakom uvidel Gwen. Myslel si, že jeho kamarátka mu pomôže. Tak išiel s ňou a tým sa na ňu naviazal. Dnes je to už dávna minulosť. Z Gwen vyrástlo krásne a trochu šialené dievča, už dokonca chodí na strednú školu. Zatiaľ čo Eric sa teenagerského života nedožil.

Bola už posledná hodina a ja som už od toľkej nudy zaspávala. Na fyzike nie je nič zaujímavé, dokonca aj učiteľ je starý pán ktorý síce niekedy vypustí z úst niečo vtipné, aj keď on to ako vtip neberie, ale inak nuda. Zatvárali sa mi oči, keď som uvidela pri dverách triedy postavu. Bol to len zlomok sekundy ale skutočne tadiaľ niekto prešiel. Vysoká postava, celá čierna, vyzeralo to ako tieň. Bola som si istá že som tam niečo videla. Keď som po niekoľko minútovom skúmaní okolia dverí už nevidela nič podozrivé, položila som si hlavu na lavicu s myšlienkou že sa mi to muselo iba zdať. Zatvorila som si oči a snažila sa ignorovať učiteľov výklad, aj tak sme sa toto už učili a ja tomu chápem.  Už sa mi aj darilo nevnímať učiteľov hlas, keď som zrazu počula hlas svojho spolužiaka Kevina, ako zakričal moje meno. Jeho krik sa mi ozýval v hlave až ma to zabolelo v ušiach. S trhnutím som sa rýchlo posadila a poobzerala sa okolo seba. Kevina som nikde nevidela. Jeho miesto bolo prázdne a ani nikde inde v triede ho nebolo. Zdalo sa mi to zvláštne pretože som ho predca počula ako na mňa kričí. Teraz pred niekoľkými sekundami na mňa zakričal a on tu nie je. Začula som vedľa seba tichý smiech ktorý prerušil moje zmätené myšlienky, otočila som sa a zistila som, že môj kamarát a spolužiak Harry sa díva rovno na mňa a snaží sa nevybuchnúť do hlasného konského smiechu na celú triedu. ,,Sníval sa ti zlý sen, Šípková Rúženka?" povedal potichu so smiechom Harry. ,,Hahaha, vtipné. Nie každý má ružové sny o cukrovej vate a gumových medvedíkoch" odpovedala som s uštipačným úsmevom.  ,,No dovoľ, to bolo iba raz, a bol to najlepší sen aký som kedy mal" povie zamyslene Harry. Uchechtnem sa, pokrútim hlavou a znova si ju uložím na lavicu a privriem oči. Počujem ako sa otvoria dvere a niekto vchádza dnu, zdvihnem hlavu a uvidím Kevina. ,,Konečne ste sa aj uráčili vrátiť z toho wc-ka pán Jones" počujem učiteľov hlas a docvaknem mi, že Kevin tu reálne nemohol byť keď som ho počula. Otázkou ale je, čo som počula. Možno sa mi to zase iba zdalo. Možno sa v poslednej dobe pozerám na moc filmov s desivou tématikou a teraz si moja myseľ robí čo chce. Z premýšľania ma vytrhol zvonček ktorý oznámil tú najlepšiu správu za celý deň. 

,,Konečne sloboda" povedal Harry keď sme vyšli spolu s partiou kamarátov zo školy. ,,Je len utorok, moc sa neteš" odpovedala mu so smiechom dlhovlasá blondína Lucy. S Lucy som sa spoznala až na strednej, zatiaľ čo s Harrym sa poznám už od základky. Lucy je naozaj veľmi milá ale niekedy až moc rozpráva. Ale stále mi je ako najlepšia kamarátka pretože mi vždy poradí čo sa týka tých dievčenských záležitostí. V našej skupinke sú aj dvojčatá Adam a Peter, vyzerajú úplne ako kópie a aj ich som spoznala až na strednej škole. Sú na vlas rovnaký. Vysokí, tmavé vlasy a oči ako oceán. Taká tmavá modrá že sa v nej dokážete stratiť za päť sekúnd. A oni sú ešte aj dvaja. Dvaja chalani s pohľadom ktorý roztopí aj ľadovú kráľovnú a s osobnosťou veselých malých chlapcov ktorí na narodeniny dostali vysnívanú hračku v jednej triede je niekedy moc. To je naša skupinka. Stále sa smejeme, sme tu jeden pre druhého a rozumieme si najlepšie ako to len ide. 

,,Počúvaj Gwen a ty si sa čoho na tej fyzike tak zľakla?" opýta sa ma Harry. ,,Nič, len sa mi niečo zdalo a proste som sa zľakla, veď ma poznáš, zľaknem sa všetkého" odpoviem trochu neisto a zasmejem sa. Harry si ma nedôverčivo prezrie a s falošným úsmevom povie : ,,Okey." Presne viem čo bude nasledovať. Keď Lucy, Adam a Peter odídu na autobus do svojho mesta, a ja ostanem s Harrym sama, bude sa ma na to vypytovať pretože odpoveď Nič, len sa mi niečo zdalo a proste som sa zľakla, veď ma poznáš, zľaknem sa všetkého mu nestačila. Už len ako mu vysvetliť že zjavne začínam blázniť. Cestou to nechal tak, pretože vedel že o tom nechcem moc rozprávať. Spoznali sme sa v prvej triede na základnej škole v dedine kde obaja bývame a odvtedy sme kamaráti. Hovoríme si všetko a poznáme sa dokonale. Bolo tu aj obdobie keď mi Lucy závidela aký vzťah medzi sebou máme. Priznávam že Harry s jeho hnedými kučerami a smaragdovými očami nie je na zahodenie tak chápem že sa jej páčil, ale pohádali sme sa a potom sme sa dlho nerozprávali. Našťastie je všetko už v poriadku, Harry jej vysvetlil že ja a on sme iba kamaráti ale zároveň že Lucy má tiež rád iba ako kamarátku. Chvála Bohu že toto obdobie je už za nami a teraz sme všetci kamaráti. 

Ako sme sa blížili k autobusovej stanici, začínala som byť nervózna. Harry je síce také to slniečko našej partie ktoré si zo všetkého robí srandu, ale keď je vážny naozaj to stojí za to. Rozlúčili sme sa s Adamom a Petrom ktorý zabočili skôr smerom na vlakovú stanicu a mne sa začali potiť dlane. Nechápem prečo som nervózna. Toľko krát som Harrymu už vylievala srdce, že keby je to šport, som majster ktorého nie je možné poraziť. Prišli sme na veľkú stanicu a Lucy zistila že už zase nestíha autobus takže so slovami : ,,Sakra! Už zase mi to uchádza čaute bežím" sa rozbehla k autobusu. Harry sa na mňa pomaly otočil a nepotrebovala som ani ten jeho pohľad ala tak vrav a presne som vedela čo  príde. Vzdychla som si a s hlavou otočenou pred seba som kráčala ďalej k nášmu nástupišťu. Harry za mnou pobehol a keď sme už čakali v rade, vyhľadal môj pohľad a snažil sa vyčítať mi to z očí. Zjavne. ,,Tak vrav, čo ťa trápi" povedal starostlivo. Niekedy si pripadám že je to môj brat a nie najlepší kamarát. 

,,Nooo, už dlhšiu dobu počujem hlasy ľudí ktorých poznám ako na mňa kričia aj keď pri mne nie sú. Aaaaa...ehm vidím divné akoby tiene a tak heh." 

,,Gwen, teraz vážne, čo ti je."

Pozriem sa naňho trochu zmätene, vážne si myslí že si robím srandu.. ,,Harold, ja si nerobím srandu" poviem úplne vážne a on na mňa vyvalí tie jeho veľké pekné zelené oči. Už chce niečo povedať ale medzitým stihol prísť autobus a sme na rade. Sadnem si úplne dozadu a čakám na Harryho. Sadne si vedľa mňa, chvíľu bolo ticho, až kým nezačal : ,,Takže ty vidíš duchov." povedal potichu. ,,Čože? Nie, len v poslednej dobe vidím a počujem veľmi divné veci, ale veď to sa mi isto iba zdá, máme toho v škole veľa a mne z toho už prepína" odpoviem pohotovo. ,,A čo ak sa ti to nezdá? Mala by si byť opatrná, nadprirodzené veci môžu byť veeelmi nebezpečné." Samozrejme, Harry a tie jeho vtipy zo všetkého čo sa týka duchov, niekedy vážne nechápem jeho zmysel pre humor. Ďalej sme túto tému už našťastie nerozoberali.