From another world

28

,,Milujem ťa" zašepkala som keď sme sa odtiahli. ,,Ja teba viac, srdiečko" odpovedal rovnako potichu. ,,O tom pochybujem" uškrnula som sa. ,,Nepochybuj" zasmial sa Eric. Keď ma pustil z objatia, strčila som mu pod nos väčšiu krabicu zabalenú v obale s kvetinovým vzorom a na vrchu sa nachádzala malá mašlička. Bol to môj darček k výročiu. Eric to otvoril a prekvapene sledoval veľký vankúš v tvare srdca. Na jeho povrchu boli také tie flitre ktoré menia obrázok po ich pretočení. Zatiaľ videl len stranu kde bol nápis Nothing can come between you and I ale keď prešiel rukou po povrchu flitrov, objavila sa tam naša fotka. Ani si neviete predstaviť aké ťažké je odfotiť selfie s duchom.. Vyzeral krásne keď sa takto usmieval. Ďalej sa tam nachádzala kresba nás dvoch. Dalo mi zabrať kým som to nakreslila tak, aby som bola spokojná a ešte aby to nevidel Eric. Na obrázku boli naše tváre a za nami bola nočná obloha, kde bolo napísané you will be forever my always. Eric bol dojatý. Teda vyzeral tak a potlačované slzy mi to len potvrdzovali. Ešte tam bolo pár vecí, ako napríklad koláž z niekoľkých ďalších fotiek, ale na tieto dve som bola najviac pyšná. Eric ma silno objal a venoval mi ďalší bozk na pery.

Zišli sme schody dole a v obývačke sme sa stretli s Wirry. Bože operácia Wirry mi chýbala. Harry sedel na Willových nohách a hlavu mal opretú o hruď môjho brata, zatiaľ čo Will sa hral s kučierkami mladšieho. Boli taaak moc rozkošný, skoro som sa roztopila. ,,Ahojte hrdličky" povedal Eric so smiechom a pritiahol si ma za pás ešte bližšie. Harry a Will sa tiež zasmiali a zamilovane na seba pozreli. ,,Užite si rande, hrdličky" povedal Will a pri slove hrdličky použil afektovaný prízvuk. Všetci sme sa uchechtli a po rozlúčení sme sa s Ericom vybrali von. 

Boli asi dve hodiny cez deň, takže vonku bolo plno ľudí, ktorí Erica nevideli a tak sme sa nemohli držať za ruky a rozprávanie by bolo asi tiež divné. Tak mi ostávalo len počúvať a nenápadne prikyvovať keď Eric niečo rozprával. Prešli sme na okrej mesta kde sa nachádzal les. Vyšli sme poľnou cestou kde sa konečne nenachádzalo ani živej duše a tak sme už kráčali ruka v ruke. Cestou sme sa ešte rozprávali a smiali sa, ak by išiel niekto okolo, myslel by si že som blázon. Prešli sme až na veľkú rozkvitnutú lúku. Bolo to vysoko na kopci a vzduch tu bol akosi čistejší a sviežejší. Posadili sme sa na suchú trávu medzi sedmokrásky a usmievali sa na seba. Bolo to tu krásne, akoby som sa zrazu objavila v rozprávke. Eric odtrhol jeden väčší kvet a dal mi ho za ucho ako to kedysi spravil v jednom zo snov. To boli časy, bola som vystresovaná pretože sa mi v živote diali divné veci. V snoch som sa stretávala s krásnym blond chlapcom, o ktorom som si myslela že si ho moja myseľ len vymyslela. Ale dnes som tu po dlhej dobe sedela, a viac než dobre vnímala že Eric je reálny a určite som si ho len nevymyslela. 

Eric zrazu vytiahol malú krabičku. Pozrela som naňho a v mojej hlave zrazu prebehlo nemôže ma požiadať o ruku, máme šestnásť zarazila som sa nad vlastnými myšlienkami a zvedavo som pozrela na svojho priateľa. Otvoril ju a ja som mohla vidieť strieborný náhrdelník s príveskom papierového lietadielka. ,,Má to symbolizovať, že nech už sme hocikde, naša láska obletí aj celý vesmír a vždy si nás nájde. Nikdy tu nebudeš sama pretože som vždy pri tebe. Aj keď ma nevidíš, a reálne dušou som niekde inde, nemôžem povedať telom lebo to je no.. Haha ale o inom. Vždy budem v tvojom srdci, nezabudni na mňa. Moja láska ťa bude vždy obklopovať. Tak hrozne ťa milujem že to niekedy až bolí. Je jedno, že patrím inam ako na túto Zem, je jedno, že by som sa mal odobrať do oblakov, som tu s tebou pretože chcem a potrebujem ťa. Vždy keď sa pozrieš na tento náhrdelník, spomeň si na mňa a na moje slová, nezáleží na vzdialenosti, láska si vždy nájde cestu a ver alebo nie, ja ťa budem milovať už navždy." So slzami v očiach som ho pobozkala a objala ho. Moje oči to už nevydržali a slzy sa mi spustili po lícach. 

Keď sme sa kúsok odtiahli, len na toľko aby sme si videli do očí, Ericov výraz sa zmenil na starostlivý a zotieral mi slzy z líc. ,,Neplač, srdiečko" povedal jemne a palcom mi zotrel ďalšiu slzu. Usmiala som sa a znova ho objala. ,,Ako si to myslel s tým že na teba nemám zabudnúť? A to že nezáleží na vzdialenosti? Chystáš sa niekam?" spýtala som sa s hlavou na jeho ramene. Eric mal bradu položenú na mojej hlave a rukami mi začal hladkať chrbát. ,,Vieš, ja v poslednej dobe vidím okolo seba veľmi veľa svetla. Ako som zistil, nikto z vás ho nevidí. Deje sa to čím ďalej, tým viac. Gwen ja- oni ma volajú. Chcú aby som konečne išiel tam, kam patrím. Aj keď ja som presvedčený že patrím k tebe. Snažím sa tu ostať, ale..už sa tu dlho neudržím." povedal zlomene. S vystrašenými očami som naňho pozrela. Nie, nie, nie. Toto nemôže byť pravda, nemôžu mi ho vziať. Čo budem potom robiť. Ako mám žiť bez lásky môjho života. Všetko bolo tak krásne dokonalé, mohla som si myslieť že sa niečo pokazí. 

Eric sklopil pohľad na svoje ruky a mne sa z očí tento raz hrnuli nie slzy šťastia, ale smútku. Nechcela som o neho prísť. Eric ma objal a mohla som si všimnúť, že aj jemu po líčkach tečú drobné slzy. ,,Ako dlho si myslíš že tu ešte budeš?" povedala som pomedzi vzlyky. ,,Vzhľadom na to, že už je to dosť silné, predpokladám tak dva týždne" povedal smutne cez slzy. Rozplakala som sa ešte viac a tvár ešte viac zaborila do jeho hrude. Nepomáhalo mi jeho utišovanie, hlavne keď utíšenie potreboval aj on. Dva týždne sú extrémne krátka doba. Ten rok prešiel hrozne rýchlo, nie to ešte dva týždne. Dva týždne a ja ho už nikdy neuvidím. Teda, na dlhú dobu ho neuvidím. Ako to tu bez neho prežijem? Nechcem žiť vo svete bez Erica. Nedokážem byť šťastná s vedomím že Eric je ďaleko odo mňa. Že je preč.