From another world

20

Ráno som sa zobudila až okolo jedenástej pretože večer sme sa ešte dlho s Willom rozprávali o Harrym. Môj veľký brat je zamilovaný, a padol do toho takým spôsobom, že nemôže inak než sa nechať unášať láskou. Je to krásne. Už len musím zistiť či je Harry aj na chlapcov. Už s pár dievčatami chodil, to hej, ale stále tu je nejaká šanca a nádej že sa zamiluje aj do Willa. Niekedy sa cítim neuveriteľne zle. Kvôli tomuto všetkému. Dávať dokopy svojho brata a najlepšieho kamaráta..a ešte k tomu keď ani len neviem či je Harry aj na chalanov. Bojím sa, že to všetko dopadne zle a Harry sa na mňa nahnevá a ja stratím najlepšieho kamaráta.  

,,Dobré ráno, Šípková Ruženka" povedal so smiechom Eric. Ani som si ho nevšimla. Stál pri mojom stole a pozoroval ma svojimi veselými modrými očami. ,,Ahoj" odpovedala som ešte rozospatým hlasom. ,,Ako si sa vyspala?" povedal s úsmevom. ,,Fajn, prečo sa pýtaš?" zívla som si. ,,Je skoro obed" odpovedal jednoducho akoby hovoril o počasí. ,,Čože?" rozlepila som svoje hnedé oči dokorán a doslova som sa hodila za mobilom ktorý bol na opačnej strane postele. Eric sa na mne smial a vtedy som si uvedomila, že jeho smiech je niečo ako rajská hudba. Pohladenie pre dušu. Pre uši to je ako zázrak. Mohla by som ho počúvať do konca života. Musela som sa zasmiať aj ja. Ericov smiech mal zázračnú vlastnosť, bol nákazlivý a zlepšil vám deň.

Zvalil sa na mňa a začal ma štekliť. Smiala som sa na plné hrdlo a ostatný členovia rodiny, ktorý sa v túto pokojnú nedeľu nachádzali v dome, isto začali pochybovať o mojom duševnom zdraví. ,,T-to už stačí" zašepkala som koktavo pomedzi smiech. Nepotrebovala som, aby si o mne ešte aj mysleli že trpím samo-rozprávaním. 

Eric prestal a len sa na mňa s úsmevom pozeral. Prakticky ležal na mne ale podopieral sa aby ma nepriľahol. Keby neviem že je, no, povedzme že iný, ani by som si nevšimla že už bohužiaľ patrí medzi mŕtvych. Vyzeral tak šťastne a zdravo. 

Tá chvíľa bola čarovná. Pozerali sme si do očí s úsmevmi na perách, a boli sme tak blízko seba, že som cítila ako mi jeho teplý dych naráža do tváre. Jeho krátke blond vlasy mu padali do očí a na sekundu pozrel na moje pery. Vyzeralo to, akoby ma chcel pobozkať, ale rozmyslel si to a kamarátsky sa na mňa usmial. Nechcel zničiť túto chvíľu. Nakoniec sa zvalil vedľa mňa a pritiahol si ma do objatia. Položila som hlavu na jeho rameno a on mi vtisol jemný bozk do vlasov. Schúlila som sa v jeho náruči a naše nohy sa do seba hravo zaplietli. Cítila som sa viac než dobre. Bolo mi to príjemné a túto našu blízkosť som si užívala. 

,,Ako dlho ťa vlastne poznám?" nedalo mi a šepla som. ,,Vlastne sa poznáme celý život" odpovedal s pohľadom upreným do stropu. ,,Keď sme boli malý, hrávali sme sa spolu, ale to už vieš" dopovedal. Prikývla som. ,,Potom sa stala tá nehoda, bol som vystrašený, zmätený a nevedel som čo robiť. Plakal som. Veľa. Mal som len dva roky a nechápal som čo sa to dialo." povedal zlomene. ,,Bolo to ťažké, ale zrazu som uvidel teba, a všetko bolo akosi svetlejšie. Išiel som s tebou pretože ty si ma videla. Dokonca sme sa hrali a rozprávali. Prepáč, asi som tým vystrašil tvoju mamu." povedal a pozrel na mňa. Zasmiala som sa. ,,Potom som pochopil, že to, čo sa mi dialo nebolo úplne normálne. Rozhodol som sa, že sa ti budem ukazovať iba v snoch, pre tvoje dobro. Ani nevieš ako dlho mi trvalo sa to naučiť. Chcel som s tebou tráviť čas. Ale keďže si mala tak desať rokov a ja som bol ešte veľmi nešikovný, vždy sa ten sen zmenil v nočnú moru a tvoj mozog na to automaticky zabúdal. Vlastne ma prekvapilo keď si si na mňa spomenula." 

Usmiala som sa naňho a Ericov jemný úsmev sa tiež rozšíril. ,,Vieš, mal som potrebu byť všade s tebou a dávať na teba pozor, bol som ako profesionálny stalker, prepáč" povedal. Znova som sa zasmiala a pokrútila som hlavou. ,,Teraz ma už nesleduješ?" opýtala som sa a stále som sa usmievala. Ten úsmev proste nechcel zmiznúť z mojej tváre. ,,Potrebuješ súkromie, takže už nie" povedal a ruku mi zahrabol do vlasov. ,,Nie? Ani v dome tvojich rodičov?" vyplazila som naňho jazyk. Eric trochu očervenel ale zasmial sa. ,,To bola výnimka. Nevedel som že pôjdete práve tam. Ja tam vlastne chodím celkom často, aj keď sa tam cítim hrozne. Cítim obrovskú vinu za všetok ich smútok. Spôsobil som to ja a teraz im ani nemôžem pomôcť." povedal smutne. ,,Eric, nebola to tvoja vina, a ty to vieš. Neobviňuj sa. Nemohol si ovplyvniť niečo, čo už mal vesmír dávno dopredu naplánované." Objal ma silnejšie a ja som na neho pozrela, v očiach mal slzy. Na jeho rodičoch mu skutočne záležalo. Hlavu som si znovu schúlila na jeho hrudi a privrela som oči.  

,,Vážne s ním pôjdeš vonku?" opýtal sa potichu. Ihneď som pochopila že myslel Camerona. Eric vyzeral znepokojene a zamyslene. Svoj modrý pohľad upieral na stenu. Vyzeral sklamane. ,,Asi áno" šepla som. Eric nasucho prehltol a pozrel sa na naše spojené ruky položené na jeho bruchu. ,,Máš ho rada?" opýtal sa a všimla som si ako zovrel pery do rovnej linky. Počas pár sekundového ticha mu stuhli všetky svaly na tele. ,,Niekedy je otravný, ale inak proti nemu nič nemám. Ale to je úplne všetko. Keďže viem čo ku mne cíti, bojím sa vždy keď s ním hovorím. Bojím sa, aby som mu nejako neublížila, aby si niečo nevyvodil zle, alebo aby som nepôsobila moc nesvoja alebo také niečo. Proste aby si nič nevšimol."

Eric chápavo prikývol a uvoľnil sa. Dosť značne mu odľahlo. ,,Ako chceš riešiť to s Harrym a Willom?" opýtal sa zrazu. ,,Ešte neviem, ale musia sa nejako viac zblížiť" povedala som a zamyslela sa. ,,Will a Harry je moc dlhé, mali by sme im vymyslieť spoločné meno" povedal a pozrel sa na mňa. ,,Spoločné meno?" opýtala som sa a opätovala som mu pohľad. Avšak môj bol nechápavý. ,,Áno, nejaké krycie meno, ak ti mám pomáhať tak potrebujeme túto misiu nejako pomenovať. Keď im vymyslíme napríklad spoločné meno, bude jednoduchšie povedať to slovo, ako Will a Harry a ich city." prikývla som na súhlas. Bol to celkom dobrý nápad. Aj keď nechápem prečo sa chcel hrať na nejakú kriminálku a tajných agentov. ,,Haill alebo Wirry?" opýtal sa. ,,Rozhodne Wirry" odpovedala som a usmiala som sa na svojho blond kamaráta. ,,Takže operácia Wirry" povedal s nadšeným tónom a jeho úsmev sa rozžiaril ešte viac. Zasmiala som sa, bol rozkošný. Operácia Wirry, hmm.