From another world

2

Čas plynul ďalej a všetky nadprirodzené veci odišli. Chvála Bohu. Už som si skutočne začínala myslieť že som cvok. Nastúpila som na autobus a hurá do školy. Teda hurá zrovna nie. Harry ma už čakal v preplnenom autobuse, keďže on nastupuje o jednu zastávku skôr. ,,Nevyzeráš že si sa vyspala práve do ružova" povedal so smiechom a ja som si k nemu prisadla. Pretočila som nad jeho slovami oči a odpovedala : ,,ahoj aj tebe a skoro som nespala, to preto." ,,Zase si sa celú noc dívala seriál?" povedal so smiechom Harry. ,,Ehm..nie..možno" uchechtla som sa a snažila som sa tváriť ako najväčšie neviniatko. Bohužiaľ to v Harrym vyvolalo výbuch smiechu a pohľady väčšiny ľudí sa upriamili na nás dvoch. Prišli sme do školy kde na nás už čakali Adam a Peter. Nevnímala som ich pretože som si zavrela oči a snažila sa dospať noc. Moju pozornosť zaujal až zvonček ktorý oznámil začiatok prvej hodiny. Pán Boh pri mne, biológia. Pár minút po zazvonení do triedy vtrhla zadýchaná Lucy so slovami ,,pardon, zaspala som." Sadla si na svoje miesto, ktoré je predo mnou, a hneď mi začala niečo rozprávať. Moja zaspatá myseľ ju nedokázala vnímať a zjavne to bolo vidno, pretože sa Harry vedľa mňa začal smiať. Hodina ďalej prebehla celkom normálne ale hneď ako zazvonilo, Lucy na mňa spustila všetky nové pikošky ktoré zistila. Typická Lucy, ale ja ju rada počúvam. Zrazu ale povedala niečo čo ma prebralo ako ľadová sprcha. ,,Čítala som, že keď v sne vidíš neznámu osobu, znamená to, že ťa pri spánku pozoruje nejaký duch." Nie, nadprirodzené javy nie. Prosím. Zbledla som a keď si to Lucy všimla, zamračila sa. ,,Si v pohode? Gwen?" Pozrela som sa na ňu ale ako by som bola v tranze. Bola som proste v šoku. Všimol si ma aj Harry ktorému sa to tiež nepáčilo. ,,Gwen? Halo? Gwendolyn odpovedz, si v poriadku?" opýtal sa Harry a bolo z neho cítiť že nie je úplne pokojný. Nadýchla som sa a na znak súhlasu som kývla hlavou. ,,Napi sa" rozkázal môj "starší brat". ,,S-som v poriadku len mi prišlo zle" vyjachtala som zo seba. 

,,Čo si to hovorila o tých duchoch Lucy?"

,,No, čítala som že keď v sne vidíš neznámu osobu, proste niekoho koho nepoznáš alebo len nevieš kto to je, tak že to môže znamenať že ťa počas spánku sleduje nejaký duch."

,,Och, keď to tak hovoríš, spomenula som si že dnes sa mi sníval sen kde som sa prechádzala po meste a všade za mnou chodil nejaký chalan celý v čiernom, všade ma sledoval, bolo to dosť divné. Mal na hlave kapucňu, takže som mu nevidela do tváre, ale trčali mu z pod nej blond vlasy. Ale nikoho takého nepoznám. Keď som si myslela že som sa ho konečne zbavila, objavil sa niekde v mojej blízkosti. Dokonca som ho videla aj v električke, bolo to nepríjemné a desivé."

Lucy sa zatvárila prekvapene ale potom z jej výrazu bolo vidno strach a neistotu. Jej výraz ma zrovna neupokojil a tak som sa radšej pozrela inde. Najbližšie bol Peter, keď videl že som sa naňho pozrela, povedal : ,,Určite to je nejaká hlúposť a ty sa nemáš čoho báť, duchovia predsa neexistujú." Asi to je tak, určite mal pravdu. Nemám sa čoho báť. 

Nejako som to vypustila z hlavy až kým som za sebou nepočula kroky, otočila som sa ale tam nikto nebol. Dokonca som mala aj taký pocit že okolo mňa niekto prechádza. Bola som rozrušená. Zase sa to vracia. Cestou domov som stále mala nutkanie otáčať sa za seba a kontrolovať či tam nie je niekto kto by nemal. A zrazu sa to stalo znova. Počula som v hlave ako na mňa kričí tento raz moja mama. Proste zakričala moje meno. Obzrela som sa okolo seba, ale moja mama ani nikto v jej veku sa tu nenachádzal. Dobre, toto je už veľmi divné. Nechcela som na to myslieť, ale moja hlava má zjavne oddelený rozum. Stále o tom rozmýšľam, aj keď nechcem. Čo sa to so mnou deje.. Doma som sa to snažila ignorovať najviac ako to išlo, a rozhodla som si pustiť film. Zapla som svoj notebook ale hneď ako som to spravila mi tam začalo niečo preblikovať. Už mi to nešlo ani ovládať! Snažila som sa ho vypnúť, ale neúspešne. Noťas si robil čo sa mu zachcelo. Po pár minútach sa mi to podarilo vypnúť a hneď som písala Lucy. 

Gwen : Lucyyyyyyyyy

Lucy : ??

Gwen : Démon 

Lucy : Čože?

Gwen : Mám v notebooku démona 

Lucy : Ako to?

Gwen : Proste robil si čo chce, blikalo mi tu niečo a vôbec mi nefungovala myš

Lucy : To mohla byť len nejaká porucha, neboj

Pochybujem, ale tak fajn, možno to bola porucha. A možno ma chce zabiť nejaký duch alebo démon. Možno ma chce zabiť nejaký duch lebo som ho nazvala démon. Alebo naopak. Nejaký démon sa urazil, pretože som si myslela že to je duch. Čo ja budem teraz robiť. Hlavne kľud. Musím zachovať pokoj. To sa mi iba zdá. Nie je to reálne pretože inak by som bola blázon. Presne tak, stáva sa zo mňa blázon, musím sa spamätať. 

Pri mojom samoštúdiu normálnosti mi moje sny moc nepomáhali. V každom sne ktorý som mala, som niekde videla toho istého chalana. Vždy tam niekde bol. Buď v pozadí, alebo normálne v deji sna. V mojej prítomnosti začalo dosť často blikať svetlo v kuchyni. Hlasy sa opakujú, počujem kroky a vidím tiene. Snažila som sa o tom moc nerozprávať a tváriť sa že je všetko v poriadku, aj keď mi desivé myšlienky nedovolili spávať. Pri slabých chvíľkach mi pomáhal hlavne Harry. Ten sa duchov ani ničoho podobného nebojí, ale zároveň má pred takýmito vecami rešpekt. Prešlo niekoľko dní a stále sa to iba zhoršovalo, nevedela som čo robiť. Z myšlienok ma vytrhlo až to, že som pocítila hlad. Išla som do kuchyne so zámerom že si vezmem cereálie a pôjdem sa ďalej učiť, alebo teda rozmýšľať o nezmysloch a tváriť sa že sa učím. V kuchyni som ale narazila na mamu. ,,Aký si mala deň, zlatko?" hneď sa ma opýta. ,,Ehm..fajn, nič zaujímavé sa nestalo" odpovedala som pravidelnú odpoveď, keď mi zrazu napadlo že sa jej môžem spýtať na tie všetky nadprirodzené veci. ,,A mami?" ,,Áno?" odpovedala pohotovo. ,,Pamätáš si na ten film, kde to dieťa vycítilo zlého ducha a neustále v noci kričalo?" rozhodla som sa to opýtať nepriamo a vzala som to naozaj veľkou okľukou. ,, Ehm, a vlastne áno, prečo sa pýtaš?"povedala trochu zmätene. ,,Ja som len tak rozmýšľala, je veľa prípadov kde sa takéto nadprirodzené veci udiali aj v realite, nestalo sa náhodou aj u nás niečo také?" odpoviem. Mama sa na chvíľu zamyslí a potom odpovie : ,,Áno, ale nikomu som to nepovedala pretože to bolo naozaj veľmi divné. Keď si bola malá, často som sa stretávala s kamarátkou ktorá mala syna v tvojom veku, volal sa Eric. Často ste sa spolu hrávali. Ale potom, keď ste mali dva roky, nešťastnou náhodou zomrel. Krátko po jeho smrti, keď si sa sama hrala, si začala na niekoho rozprávať, akoby tam s tebou niekto bol, proste niekto kto sa hral s tebou. A keď som sa ťa spýtala kto tam je, povedala si mi niečo v zmysle či ho nevidím, však tu je vedľa teba. Naozaj som sa zľakla ale bolo to iba raz, tak som to potom už neriešila." Zbledla som. Určite áno. Bože môj dobrý. Toto je divné. ,,Mami? Ja, ehm, myslím že som si na niečo spomenula. V snoch som kedysi vídala chlapca s ktorým som sa hrávala, nevidela som mu do tváre, ale vedela som, že ho poznám a nemusím sa ho báť. On rástol so mnou, a čím som bola staršia tým menej som ho vídala. Naposledy, ako tak rozmýšľam, to bolo keď som mala trinásť, rozprávali sme sa a ja som mu povedala : Už sme sa dlho nevideli, koľko máš už rokov?, a myslím že na to odpovedal niečo v zmysle : Však trinásť, presne ako ty. Asi som to nejako vypustila z hlavy, ale teraz keď si mi toto povedala, nejako som si spomenula." Mama sa zatvárila najskôr vystrašene ale potom to prešlo len do obyčajnej zmätenej tváre. Myslím, že tu sa môj život trochu skomplikoval.