From another world

10

Deň išiel pomaly, veeeeľmi pomaly. Keď Harrymu skončila štvrtá hodina, napísal mi či po škole môže prísť. Samozrejme sa bál či sa mi niečo nestalo, keďže som mu nič nevysvetlila, iba napísala že neprídem. Ak si dobre pamätám, dnes by som končila skôr ako Will, takže aj keby sem príde aj s Camom hneď po škole, Harry tu už bude a ja budem v bezpečí svojej izby. 

Kto by bol povedal že sa budem tak nudiť. Napadali mi rôzne myšlienky a úvahy. Aká je moja obľúbená farba? Všetky sú krásne a nemala by som rasisticky vyberať len jednu. Pre ostatné to je nespravodlivé. Ale keby mám byť povrchná a vybrať jednu, bola by to čierna. Príde mi nepochopená, možno ako ja. Často sa cítim nepochopená. Väčšina ľudí ju má rado pretože vyzerá dobre a je proste tmavá. Mne sa na nej páči že je veľmi elegantná a tajomná. Akoby s kúzlom noci. 

Ak by som si mala vybrať najkrajší odtieň zelenej, tak by to bola svetlo zelená ako čerstvo pokosený trávnik. Ako Harryho oči na slnku. Tá farba mi príde taká svieža a plná života a radosti. Ak by som si mala vybrať najkrajšiu modrú, bola by to bledo modrá ako obloha v lete, taká jemná a upokojujúca. Ako oči môjho brata. Presne taká modrá. Alebo modrá ako šaty Alici z Krajiny Zázrakov. Moje rozmýšľanie nad farbami sa celkom rýchlo ukončilo a ja som zaspala.

Znovu som sa ocitla v ríši snov. Tentoraz som sedela na lavičke pri futbalovom ihrisku. Nikde nebolo živej duše a mne jemný vánok strapatil vlasy. Zhlboka som sa nadýchla a užívala si to ticho. Privrela som oči a započúvala sa do vtáčieho spevu. ,,Vitaj, Šípková Ruženka" povedal mne už známy hlas. ,,Prečo Šípková Ruženka?" otvorila som jedno oko a pozrela sa smerom k blondiakovi s kapucňou na hlave. Už som mu aj videla do tváre, nie vždy mi dovolí pozrieť mu do očí. Mal roztomilé črty tváre. Vyzeral ako také zlatíčko, človek, na ktorého sa nemôžete hnevať pretože sa to proste nedá. Jeho oči modré ako oceán sa zahľadeli priamo do tých mojich. ,,Často spíš" odpovedal s úsmevom. Skutočne vyzeral roztomilo. Až sa mi nechcelo veriť že je to reálne. Nad jeho odpoveďou som sa len zasmiala, milujem spánok. ,,Už viem ako sa voláš" prehodila som zrazu. Nadvihol obočie a posadil sa vedľa mňa. ,,Vážne?" zasmial sa. ,,Áno, Eric" povedala som s hrdým úsmevom. Eric sa na mňa usmial ale nič nepovedal. Zrazu ale natiahol ruku k mojej, ktorú som mala položenú vedľa seba na lavičke. ,,Smiem? Aj keď nie som si istý či to bude fungovať" povedal s pohľadom upreným na moju ruku. Keď sa pozrel do mojej tváre, prikývla som na súhlas. Pomaly posunul jeho dlaň ešte bližšie k tej mojej a opatrne sa končekmi prstov dotkol mojej pokožky na vonkajšej strane dlane. Usmial sa a mojej ruky sa dotkol už odvážnejšie. Bolo to divné, ale zároveň roztomilé. Povedala by som až čarovné. 

Nejako sme skončili v polohe, kde mal Eric hlavu v mojom lone a ja som sa mu hrala so svetlými vlasmi. Celú dobu sa usmieval ako najšťastnejší človek pod slnkom. Vlastne on celý pôsobil ako slniečko. Vysvetlil mi, že sa bál že sa ma nebude môcť dotknúť, keďže je duch. Aj keď som súhlasne prikývla, stále som mala v hlave myšlienku, že si to všetko podvedome vymýšľam ja sama a že to nemôže byť reálne, len sen. ,,Ak by si mala jedno želanie, ktoré by sa ti splnilo, hocijaké, aké by to bolo?" spýtal sa zrazu. ,,Niečo ako Aladin a čarovná lampa?" odpovedala som otázkou. ,,Uhm, niečo také" povedal ešte stále s hlavou na mojich nohách. ,,Je toho veľa čo by som si mohla priať. Šťastie, peniaze, lásku.. Ale asi by som si želala aby sa všetci tý, na ktorých mi záleží, mali proste dobre. Aby boli šťastní a aby ich tento krutý svet ušetril od toľkej bolesti a trápenia" odpovedala som zamyslene. 

,,Čo by si chcel ty?"  

,,Hmmm, byť znovu živý."

,,Prečo? Takto nemusíš už nič riešiť."

,,To áno, ale nemôžem prežívať všetky tie krásne veci ktoré k životu patria. Nebolo mi dopriate chodiť do školy, tešiť sa z prvej jednotky, všetky zážitky s kamarátmi, žena a deti, alebo už len obyčajné pocity ktoré človek má každý deň. Nič z toho nemôžem mať."

,,Ty nič necítiš?"

,,Cítim, ale nie tak často. Nemám príležitosť na pocity."

Po chvíli ticha som sa odhodlala ho spýtať otázku, na ktorú som z pre mňa neznámeho dôvodu potrebovala vedieť odpoveď. Nevedela som prečo ma to zaujíma, ale proste som to až moc chcela vedieť. ,,Bol si už niekedy zamilovaný?" povedala som tichým hlasom. ,,Láska je dosť náročný a komplikovaný pocit" odpovedal takmer okamžite. ,,Takže bol?" skúsila som to znovu. ,,Myslím, že áno."

Zobudila som sa na piskľavý zvuk zvončeka ktorý oznamoval prítomnosť nejakej osoby za dverami. Bola som mierne zmätená zo sna, ktorý sa mi sníval, ale nejako som sa pozviechala a postavila sa na nohy. Tackajúc som došla až ku dverám a otvorila ich. Moje telo zahalené v ružovom pyžame ovial studený vzduch z vonku. Hneď som zahliadla vysokého kučeravého bruneta. Ešte mal aj školskú tašku, takže sem naozaj išiel rovno zo školy, neuveriteľné. ,,Žiješ ešte? Čo sa ti stalo? Prečo si dnes bola doma? Si v pohode?" spustil na mňa vlnu otázok hneď ako ma zaregistroval vo dverách. ,,Neboj, žijem" zasmiala som sa a pustila ho dovnútra. 

,,Takže si sa vážne len chcela vyhnúť zamilovanému Cameronovi?" povedal zmätene Harry už v našej obývačke na gauči. ,,Znie to hrozne, ale vlastne hej, nechcem aby vedel že som ich počula" odpovedala som. ,,Takže bude podľa teba lepšie keď sa to nedozvie?" opýtal sa so zeleným pohľadom namiereným na mňa. ,,Bol to súkromný rozhovor....nesmie sa to dozvedieť" odpovedala som ihneď. ,,Kto sa nemá čo dozvedieť?" zľakla som sa keď som započula hlas môjho staršieho brata. Otočila som sa a uvidela ako stojí vo dverách obývačky, už som si chcela vydýchnuť že jeho kamarát tu dnes nie je, ale jeho krátke, mierne kučeravé vlasy vykukli spoza steny. Nevedomky som sa pousmiala, vyzeral rozkošne, tak stratene, ako malé dieťa. Keď si všimol Harryho, akoby sa zamračil, ale snažil sa to skryť. Hneď ako som si uvedomila čo sa to tu vlastne deje, roztriasli sa mi ruky a mala som chuť ísť sa zahrabať. Cameron žiarli na Harryho. Zjavne.