From another world

14

Celý deň prebehol nudne. Vlieklo sa to a ja som sa nemohla dočkať kedy konečne pôjdem domov. Na čo som sa sem dnes trepala, veď je piatok. S Harrym sme preberali Camerona a on mi poradil aby som sa s ním skúsila porozprávať, ale ešte pred tým aby som si niekam sadla a porozmýšľala či mi to vadí alebo či to necítim rovnako. Upražila som ho pohľadom ale Harry sa na mňa len usmial od ucha k uchu s tými jeho rozkošnými jamkami. 

Počas poslednej hodiny mi prišla správa od mamy aby som sa nezabudla ponáhľať pretože ideme na nejakú oslavu výročia smrti nejakého syna jej kamarátky? Ak som to dobre pochopila. Mama chcela aby sme tam ja aj Will boli. Neviem prečo, keďže nemám poňatia o koho smrť sa jedná, áno je to smutné ale neviem na čo nás tam ťahá. Po zazvonení zvončeka ktorý oznamoval koniec poslednej hodiny, som všetko v rýchlosti vysvetlila Harrymu a ostatným a utekala preč. Pohľadom som sa snažila vyhľadať Willove auto pretože on mal pre mňa prísť. Víťazne som sa usmiala keď som malé čierne auto uvidela kúsok od školy, zaparkované pri ceste. Rozbehla som sa k nemu ale keď som uvidela že mi z miesta vodiča kýva na pozdrav Cam, zasekla som sa v pohybe. Pomaly som otvorila dvere na mieste spolujazdca a nastúpila som. Pozrela som sa jeho smerom a chystala sa spýtať o vysvetlenie. ,,Will nestíhal tak poprosil mňa" povedal akoby mi čítal myšlienky a vyšli sme na cestu. Dúfala som, že sa nebude chcieť rozprávať pretože ja som bola ešte stále mimo z toho čo sa stalo ráno. Nebola som schopná mu niečo rozumne povedať a tak som sa zapozerala von oknom a rozhodla som sa nechať voľný priechod myšlienkam na Erica. 

Aj keď bol duch, a vlastne je tu možnosť že je len výplod mojej fantázie, až moc často som naňho myslela. Na tie jeho veselé modré oči, na jeho jemné blond vlasy. Vyzeral ako anjel. Tak nevinne. Bol veľmi múdry a cítila som sa s ním viac než dobre. Išiel z neho pokoj. S ním som si pripadala ako na obláčiku, akoby sa celý svet zastavil, akoby som ho poznala už roky. 

Z myšlienok na to klbko radosti ma vyrušil Camov sladký hlas. ,,Ako si sa dnes mala?" opýtal sa. ,,Fajn, nič špeciálne, čo ty?" odpovedala som takmer okamžite a snažila sa zakryť všetku nervozitu. ,,Fajn, premýšľal som, som rád že ťa poznám" povedal s úsmevom a zrakom upriameným na cestu. Pozerala som naňho a mimovoľne sa usmiala. Keď som dlho nič nepovedala, na sekundu sa pozrel na mňa a keď videl, že sa dívam naňho, a usmievam sa, jeho úsmev sa rozžiaril ako asi ešte nikdy. Mala by som sa začať ovládať. Viem, že k nemu nič necítim, jeho správanie je proste len zlaté. Nemala by som sa s jeho citmi takto hrať, aj keď nechcene.

Keď som vstúpila do domu, hneď som uvidela ako moja mama pobehuje medzi obývačkou a kuchyňou v čiernych šatách a nedokončenom účese. Keď ma videla, povedala : ,,V izbe na posteli máš šaty, priprav sa a s účesom ti môžem pomôcť." Prikývla som a bežala som do svojej izby. 

Na posteli ma čakali krátke čierne šaty s rukávmi po lakte. Boli obtiahnuté po pás ale sukňa bola zvonová a vrstvená takže pôsobili ako pre princeznú. Dlhé boli kúsok nad kolená. Chytila som ich do rúk a usmiala sa sama pre seba. ,,Budú sa ti hodiť" povedal niečí hlas. Ten hlas sa mi zdal tak moc povedomý, ale zároveň tak neznámy, akoby bol vzdialený niekoľko svetov ďaleko. 

Od ľaku som nadskočila a pozrela sa smerom odkiaľ prichádzal ten jemný a príjemný hlas. Vystrašene som pozerala do tmavého rohu mojej izby. Všade sa rozliehalo mučivé desivé ticho, dokonca som počula aj tlkot môjho divoko bijúceho srdca a nepravidelný dych. Z tmy pomaly vychádzala postava. Vyzeralo to desivo, ale niečo mi hovorilo nech sa nebojím. Postava bola najskôr tmavá ale keď vyšla z prítmia, ožiarilo ma svetlo a ja som privrela oči. Pár krát som zažmurkala a potom som uvidela Ericovu bledú tvár a blond vlasy učesané do boku. ,,Eric" šepla som. ,,Gwen" povedal potichu Eric s jemným úsmevom. Podišla som k nemu o krok bližšie, potom o ďalší a o ďalší. Kráčala som veľmi pomaly a opatrne. Prekvapene som sa usmievala a postavila sa rovno pred neho. Obzerala som si krásne črty jeho tváre a pozorovala ho s úžasom v očiach. ,,Zase som zaspala a snívam?" povedala som po tichučky aby som náhodou mojim hlasom nezničila tento magický moment. ,,Nie Gwen, tentoraz je to realita" odpovedal a pozeral mi pritom do očí. 

,,Ako je to možné?" ešte stále sme šepkali.

,,Vlastne je to úplne normálne, len sa skrývame."

,,Prečo?"

,,Ľudia sa boja vecí ktoré nepoznajú, takže aj duchov."

,,Ale ja sa nebojím."

,,Ale v tvojom živote som už dlho, poznáme sa."

Nechcela som túto chvíľu prekaziť. Tak hrozne moc som to nechcela ale túžba dotknúť sa jeho tváre a presvedčiť sa, či sa mi to ozaj len nezdá bola silnejšia. Pomaly som zodvihla dlaň k jeho lícu a očami uprenými do tých jeho modrých som sledovala jeho reakciu. Pery zomkol do rovnej čiary a povedal : ,,Tu to fungovať nebude, som predsa duch." ,,A čo ak bude" povedala som jednoducho a rukou sa priblížila k jeho ružovému lícu ešte viac. Eric privrel oči a zjavne očakával že moja ruka prejde skrz jeho tvár ako cez vzduch ale namiesto toho som pocítila ako sa moja ruka stretla s jeho bledým lícom. Prekvapene otvoril oči a keď videl ako naňho upieram zrak a usmievam sa, tiež sa usmial ako rozjasnené slniečko. 

Pozerali sme si do očí, stáli sme oproti sebe a ja som mala ruku na jeho líci. Mala som pocit akoby som sa vznášala. Popritom to znie tak obyčajne a nudne. Ale Eric bol iný, preto to pre mňa bolo také magické. A zjavne aj pre neho. ,,Keď ťa vidím ja, uvidia ťa aj ostatný členovia mojej rodiny?" nedalo mi a spýtala som sa jednu z mnoha otázok víriacich v mojej hlave. Sadli sme si na moju posteľ a svojím sladkým hláskom odpovedal : ,,Uvidia ma iba tý, ktorým sa ukážem. Takže keď sa im nebudem chcieť ukázať tak ma proste neuvidia." ,,Stále si tu bol ty? Všetky tie hlasy, postavy a všetko. Ako dlho som o tebe vlasne ani nevedela?" spýtala som sa zmätene. ,,Áno, všetko to, som bol ja. Len som chcel vidieť či si bola pripravená aby si ma znovu spoznala." ignoroval moju druhú otázku. ,,Prepáč, nechcel som ťa strašiť ani nič podobné" dopovedal potichu. Prikývla som a s chápajúcim úsmevom som sa naňho pozrela aby som mu tak dala najavo že to je v poriadku a ani mi nenapadlo hnevať sa naňho. ,,Gwen? Ako si na tom?" zakričala moja mama z nejakých útrob nášho domu. ,,Ehm, ešte sa češem" odkričala som jej. Pozrela som na šaty a potom na Erica. ,,Otoč sa" povedala som a už som si vyzúvala ponožky. Eric sa uchechtol keď som skoro spadla na zadok ale otočil sa. Už len dúfam že nemá nejakú super-schopnosť že vidí aj za seba alebo niečo. Pane Bože čo ak číta myšlienky?! Určite nie pretože by sa teraz začal na mne smiať. Dúfam že mám pravdu. Rýchlo som sa prezliekla ale nešiel mi úplne zapnúť zips pretože som nedočiahla. ,,Ehm, Eric? Mohol...mohol by si mi prosím pomôcť?" povedala som nesmelo. So skúmavým pohľadom sa otočil a keď som sa otočila a odhrnula si vlasy, pochopil. 

Pristúpil ku mne tak blízko, že som jeho dych cítila na odhalenom krku. Keď sa končekmi prstov dotkol môjho predlaktia a postupoval vyššie až k ramenu, zalapala som po dychu. Gwendolyn spamätaj sa! opakovala som si v hlave. Druhú ruku umiestnil na môj chrbát do oblasti krížov a druhou rukou prešiel k zipsu. Keďže som bola otočená chrbtom k nemu, našťastie nevidel ako som si oblízla pery. Keď dokončil svoju prácu, s úsmevom som sa naňho otočila a poďakovala mu. Eric sa na mňa usmial ešte viac a kým som ja kráčala k stolíku kde som mala všetky veci ktoré budem potrebovať na skrášlenie, povedal mi, že mal pravdu a tie šaty mi neuveriteľne pasujú. Usmiala som sa do líc mi stúpla červeň tak som sa radšej znova venovala svojim vlasom.