From another world

23

Hneď ako som sa vrátila domov, ma tam čakali dve prekvapenia. Prvé bolo, samozrejme s tým som počítala, Will ktorý sa na všetko vypytoval. Bola som Harryho len odprevadiť a Will chce už vedieť všetky detaily. Mala by som mu povedať o tom všetkom čo mi povedal Harry? S neistým výrazom som stála pred Willom v jeho izbe a ani som nevnímala, čo všetko mi hovoril. Zbadala som niečiu postavu v rohu izby. Cameron? Nie, to by mi tu Will nerozprával aký je nervózny a ako mu musím všetko porozprávať. Eric! Za pár sekúnd som uvidela jeho vysmiatu tvár. Will Erica nemohol vidieť, takže sa musím tváriť, že tam nikto nie je aby som nepôsobila ako blázon. Eric mi isto pomôže, ale potrebujem s ním hovoriť a môj starší brat ma bez výsluchu nenechá ísť. 

,,Vieš čo sa stalo?" povedala som zrazu, Will stíchol a zastavil sa, totižto sa prechádzal hore-dole po celej svojej izbe. Na sekundu som pozrela na Erica, aby pochopil, že sa bavím s ním. ,,Však ty mi to máš povedať" odvetil môj brat. ,,Všetko, čo sa týka Harryho mi prosím povedz" dodal ešte s prosebným pohľadom. Znova som sa zadívala na Erica, ktorý prikývol. Dobre, takže z nejakého dôvodu vie, o čom sme sa s Harrym vonku rozprávali. ,,Operácia Wirry" povedal ten rozkošný duch a zatlieskal popri čom trochu podskočil. Snažila som sa na Ericovi nezasmiať, pôsobila by som ako úplný šialenec, a to som vážne nepotrebovala. 

,,Neviem, či by som ti mala povedať, čo konkrétne hovoril" povedala som opatrne. Will sa na mňa nechápavo pozrel. Jeho modré oči zosmutneli. ,,Nie, nie, nie. Will, nič zlé nepovedal" povedala som rýchlo pretože môj brat už isto myslel na závery typu Harry ma nenávidí a miluje niekoho iného. Eric sa zamyslel a naznačil mi, že iba niečo. Nechcela som, aby sa na mňa Harry hneval, ak by zistil že som všetky dôverné informácie s ktorými sa mi zveril, povedala niekomu ďalšiemu. ,,Pozri, Harry ťa má celkom rád, vlastne s tým, že ste si až teraz uvedomili že ste vlastne fajn a ste si sympatický, to máte podobne. Myslím si, že by si mu mal napísať, ale opatrne, nechceme aby sa Harry zľakol alebo vyplašil." 

Eric mi ukázal palce hore a ja som sa usmiala. Will sa zamyslel a po chvíli povedal : ,,Mal by som mu napísať?" Prikývla som. ,,Vážne? Čo ak ma bude ignorovať, alebo bude odpisovať len pretože by mu bolo blbé ma ignorovať. To by bolo najhoršie, ja by som si myslel že si so mnou píše rád, a v realite by som ho len otravoval a neuvedomoval by som si to." povedal smutne. ,,William! Prestaň, som si na sto percent istá, že sa poteší ak mu napíšeš." povedala som prísne. Will sa mi hodil okolo krku a uväznil ma v pevnom objatí. 

Prekvapenie číslo dva, ma čakalo v obývačke. Keď som tam konečne našla mobil, som talent na strácanie vecí, našla som si správu od Cama. Najskôr som mala zmiešané pocity, vždy keď mi napísal, sa tak maximálne pýtal, kde je Will. Ale teraz som vedela, že sa na môjho brata pýtať nebude. Nechcela som mu zlomiť srdce alebo byť na neho zlá, veď som ani len nevedela či mi napísal to čo som si myslela že napísal. Už v mojej izbe, som sa rozhodla pozrieť si jeho správu.

Cameron :  Ahoj maličká, môžeme ísť zajtra?

Takže som mala pravdu. Srdce sa mi rozbúšilo a ja som musela hneď vymyslieť, čo mám spraviť. Mohol vidieť, že som jeho správu videla, videné by mu asi tiež nespravilo najväčšiu radosť. 

Gwendolyn : Prepáč, zajtra nemôžem. Idem s Harrym po škole do mesta, už som s ním dohodnutá, prepáč.

Harrymu musím dať vedieť, že ideme do mesta. Nerada klamem. Cameron odpísal asi do minúty, len som nevedela či ma jeho rýchla odpoveď prekvapila alebo nie.

Cameron : Tak v utorok? 

Rozhodla som sa už kývnuť, čím skôr tam pôjdem, tým skôr to budem mať za sebou a ak niečo spraví, budem mu musieť povedať že to cítim inak a konečne budú všetky veci urovnané. A aj tak by bolo divné sa stále vyhovárať.. 

Gwendolyn : Dobre, o koľkej?

Cameron : Okolo tretej prídem pre teba.

Dobre, musím sa o tom porozprávať a poradiť s Harrym. Už som otvárala správy s Harrym, keď som si všimla Erica. ,,Ahoj" usmiala som sa naňho. ,,Ahoj, slniečko" odpovedal. ,,Slniečko?" prekvapene som sa spýtala, ale na perách som mala úprimný úsmev. ,,Máš krásny úsmev ktorý stále ukazuješ svetu, ako slniečko" odpovedal mäkko. ,,Aw, ale skôr ty si tu ten, ktorý pôsobí ako slniečko" odpovedala som automaticky. Neverila som, že som to povedala nahlas. Eric sa začervenal a potom so zamysleným úsmevom povedal : ,,Ďakujem, dobre tak teda inú prezývku...Ahoj srdiečko, ako sa máš?" povedal so širokým úsmevom. ,,Ahoj blondie, mám pred sebou vysmiate slniečko takže sa nemôžem mať inak ako dobre, čo ty?" Eric sa zasmial. ,,Blondie? Páči sa mi to." poznamenal. ,,Dobre sa mám, keďže práve vidím tak krásnu a úžasnú bytosť" povedal. Isto som sa červenala až za ušami ale aj cez to som sa naňho usmiala. 

Sadli sme si na posteľ kde na mňa Eric nečakane skočil a pučil ma v silnom objatí. Zasmiala som sa nad jeho roztomilosťou a objala ho naspäť. Zvalili sme sa takým spôsobom, že sme obaja ležali na bokoch, potom ma Eric pretočil a s veselým smiechom som nakoniec ležala na ňom. ,,Vedela si, že keď sa smeješ, tvoje oči zblednú ako na slnku?" poznamenal zrazu a ja som sa zapozerala do jeho veselých modrých očí. Boli úplne odlišné ako tie Willove. Zatiaľ čo Willove boli tmavé ako more pred búrkou, Ericove boli elegantne bledé so štipkou sivej. Dokonca akoby sa mu tam na slnku odrážala aj zelená. Rozhodne to boli zaujímavé oči. Aj cez to, že mi jeho oči pripomínali zimu a sneh, stále ste v nich mohli vidieť neuveriteľné množstvo radosti a života. Nikto iný nemal takéto oči. 

Usmievali sme sa na seba až kým sa nám nepodarilo zvaliť sa z postele. V objatí sme tvrdo dopadli na zem. ,,Si v pohode?" zakričala mama keď počula že tu niečo buchlo. ,,Áno, len som spadla z posteľe" odkričala som jej zatiaľ čo sa Eric snažil nevybuchnúť smiechom. Ale ako ho už za tú krátku dobu poznám, nevydržal to dlho a začal sa nekontrolovateľne smiať. Ležali sme vedľa seba, na zemi a natlačený na telo toho druhého akoby to bola samozrejmosť. Mame muselo byť neuveriteľne divné, prečo sa po mojom páde z postele smejem na celý dom.