From another world

29

Vrátili sme sa a hneď ako si nás všimli Harry a Will, sa samozrejme začali vypytovať. Najskôr si mysleli, že to dopadlo zle a my sme sa rozišli, ale keďže sme prišli domov držiac sa za ruky a Eric ma celú dobu pri rozhovore s chlapcami objímal, bolo zjavné že sme sa určite nerozišli.

Will vyzeral zaskočene, v jeho tvári sa odrážal smútok a ľútosť. Harry začal plakať spolu so mnou a Will ho upokojujúco hladil po chrbte. Bolo to pre nás všetkých veľmi ťažké. Zvykli sme spolu tráviť veľa času, a zrazu sme mali len dva týždne na rozlúčku. Ale aj tak som to najhoršie brala ja. Eric sa snažil vyzerať silný ale aj jemu to lámalo srdce. 

Dlhé hodiny sme sa rozprávali a vôbec nás netrápilo, že sú doma obidvaja rodičia a my sa bavíme s niekým, koho oni nevidia. Pred nejakým časom som rozmýšľala, že by som sa Erica spýtala, či by sa neukázal aj rodičom. Chcela som im ho predstaviť. Chcela som im ho ukázať a pyšne povedať Mami, tati..toto je môj priateľ. Samozrejme že by som nespomenula, že je duch ani nič podobné. Lenže nič takého sa neudeje, pretože nemáme čas. A neviem si predstaviť, čo by som im povedala ak by ho chceli vidieť znovu a on, on by už bol preč. Mysleli by si, že som im ho prišla predstaviť a po dvoch týždňoch hneď rozchod? Bolo by im to divné a v ich očiach by som asi klesla. A okrem toho, vždy keď by ho spomenuli, vždy keď by sa ma naňho pýtali, nedokázala by som s úsmevom odpovedať. Začala by som plakať a to by nepôsobilo dobrým dojmom. Lepšie bude, keď o ňom rodičia nebudú vedieť a nebudú mať šancu ma trápiť otázkami na neho. 

S Ericom sme sa všetci dohodli, že si jeho posledné dva týždne užijeme naplno a nebudeme zbytočne smútiť. Lepšie je využiť jeho posledný čas pobytu medzi nami a zabaviť sa kým sa to ešte dá, ako celé dva týždne preplakať pod perinou a utápať sa v žiali. Na to budem mať dostatok času po jeho odchode. Myslím, že pre nás troch to bude akoby umrel. Aj keď svoju smrť mal už dávno za sebou. Proste zo dňa na deň odíde a už to viac nebude ako predtým. Všetci sme na toho blonďavého anjela boli zvyknutý a vídali sme sa s ním každý deň, ale teraz mal zrazu odísť a my sme mali ostať tu. Moja hlava to nechcela chápať a srdce to nechcelo prijať. Stále som dúfala že sa to vyrieši a on tu ostane a my budeme aj naďalej šťastný, ale vedela som, že to sa len ozývala moja naivná stránka duše a nič také sa nestane. On odíde a ja budem sama. Sama utápať sa v slzách a v žiali. 

,,Nad čím premýšľaš?" opýtal sa ma sladký hlas môjho priateľa a ja som sa pozrela smerom k nemu. Ležala som na posteli a on stál pri dverách upierajúc svoj modrý pohľad na moje telo. Hrala som sa s príveskom na mojej retiazke a potichu odpovedala : ,,Bojím sa." Keby svoj hlas čo i len o malinký kúsoček zosilním, prepukla by som v silný plač a to som nechcela, sľúbila som si, a aj Ericovi, že už plakať nebudem. Posadila som sa a oprela sa o stenu. Eric sa usadil vedľa mňa a svoju silnou pažou ma objal. Cítila som sa tak chránená a v bezpečí. Ako doma, cítila som, že k nemu patrím a osud mi tento pocit chcel odoprieť. Chcel mi zobrať moju lásku, osobu na ktorej mi záležalo viac než na vlastnom živote, svetlo vo všetkej temnote ktorá sa v mojej hlave nachádzala. Chcel mi zobrať Erica a moja hlava to ešte stále odmietala pochopiť.

,,Čoho sa bojíš?" 

,,Čo tu budem bez teba robiť?"

,,Gwen, to zvládneš. Vždy tu budem s tebou, pamätáš?"

,,Ja viem, ale vedomie, že budeš tak ďaleko a ja ťa už nikdy neuvidím ma zničí. Dokonca už začalo."

,,Nie, srdiečko moje krásne, vždy ti budem na blízku. Budem sa starať o tvoje šťastie a budem sa snažiť vyčarovať ti ten tvoj nádherný úsmev. Bude mi potešením sledovať ako dospievaš. Počkám na teba. Keď som mohol čakať toľké roky v úzadí a tajne ťa milovať bez toho aby si ty vôbec vedela že existujem, počkáme ešte niekoľko rokov. Ži aj za mňa, prosím. Preži všetko to krásne, čo som ja nemohol. Vieš Gwendolyn, tento rok čo sme spolu, bol najkrajší v celom mojom živote. Teda v posmrtnom živote, a aj v normálnom. Ďakujem ti za krásne spomienky, ďakujem ti že som sa mohol znovu cítiť živý. Ďakujem za všetku tvoju lásku. Znamenáš pre mňa všetko. Hrozne moc ťa milujem a keby si mám vybrať medzi životom a láskou k tebe, vybral by som si teba pretože by som bol šťastný a zamilovaný, aj keď duch. Budem na teba dávať pozor, dobre?" 

,,Nechcem aby si odišiel. Nezvládnem to, si môj dôvod k životu. Čo mám teraz robiť, bez teba to nemá zmysel."

,,Gwen, vieš že musím ísť, nepatrím sem. A zdržal som sa tu už až moc dlho. Volajú ma. Budem tu vždy, opakujem ti to už toľký krát.. Máš veľa dôvodov pre čo žiť a všetko má zmysel a význam. Si silná a všetko hravo zvládneš. Len ma musíš nechať odísť."

.

.

,,Sľúbiš mi niečo?"

,,Dobre."

,,Ži ďalej. Aj bezo mňa. Skús nájsť šťastie. Zaslúžiš si ho. Verím, že existuje človek, ktorý ťa dokáže spraviť šťastnou naveky. Obidvaja vieme, že ja by som to byť nemohol. Ako by sme mali žiť plnohodnotnú budúcnosť, keď ty máš celý život pred sebou, a mňa už volajú nebesá. Nedokázal by som ti dať všetko, čo si zaslúžiš. Si úžasné dievča Gwendolyn. Ukáž svetu aká skvelá si. Nájdi niekoho kto ťa bude milovať aspoň z polovice ako ťa ľúbim ja, pretože už aj to je dostačujúce množstvo lásky na šťastný život. Hlavne sa prosím nezabíjaj a ži ďalej. Prosím. Musíš objaviť krásy života ktoré boli mne odopreté, aj keď som pár z nich tento rok mohol vďaka tebe plne vnímať."  

,,Ako odo mňa môžeš chcieť, aby som sa znovu zamilovala? Do niekoho iného? Nedokážem to, na to ťa až moc ľúbim a bolesť ktorá sa objaví po tvojom odchode mi ťa bude stále pripomínať."

,,Po čase tá bolesť pominie a budeš znova schopná milovať. Aj niekoho iného ako som ja."

,,Sľubujem, že sa pokúsim nájsť šťastie, sľubujem ti aj to, že budem žiť, za nás obidvoch. Nikdy na teba nezabudnem blondie." 

,,Nikdy na teba nezabudnem srdiečko."